Majitelia kaštieľa: Mrzí nás, že štát umožňuje výstavbu priemyselných hál a to, čo je hodnotné, zachraňujú dobrovoľníci
Manželia Hlohinovci vravia, že si mohli po rokoch podnikania kúpiť na dôchodok mercedes, ale radšej venujú svoju energiu a čas kaštieľu, ktorý kúpili v roku 2011.
Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Michalovciach a na dolnom Zemplíne.
Senné je malá koncová dedina s necelou osemstovkou obyvateľov a s jedným z najzaujímavejších a najhodnotnejších vtáčích území na Slovensku. Na stožiaroch pri ceste je niekoľko bocianích hniezd a kŕdle krúžia aj nad rozsiahlym Vtáčím rajom, ako územie volajú miestni. To začína za záhradou Senianskeho kaštieľa, ktorý po rokoch chátrania prechádza vďaka Drahomíre a Františkovi Hlohinovcom rekonštrukciou.
Kaštieľ nie je nijako zdobený a pôsobí skôr ako pevnosť. Jeho múry sú hrubé jeden meter a zvláštnosťou sú klenby na dvoch poschodiach. Nikdy nebol určený na celoročné bývanie, bol to vidiecky lovecký kaštieľ, sezónne hospodárske sídlo rodiny Sztárayovcov, ktorej patrili pozemky od Vihorlatu k súčasnej maďarskej hranici až po Sobrance. „Oni boli vlastne prvé VÚC,“ smeje sa František Hlohin, súčasný majiteľ kaštieľa. S manželkou kaštieľ kúpili v roku 2011.
Manželia Hlohinovci majú po šesťdesiatke a vravia, že si mohli po rokoch podnikania v gastrotechnike kúpiť na dôchodok mercedes, ale radšej venujú svoju energiu a čas kaštieľu.
Kaštieľ obkolesujú zvyšky hospodárskych budov a jednoduchý drevený plot, ktorý vidieť aj na dobových fotografiách. Časť rozľahlého pozemku je pokosená a vyčistená, je tu starý ovocný sad, vyvýšené záhony, mohutné moruše a torzo duba, prevŕtané larvami fúzačov. Keď po druhej svetovej vojne štát kaštieľ vyvlastnil a obec v ňom zriadila školu, latríny postavili pod dubom. Dub vyhynul, pri ňom však už rastie mladý dub, ktorý zasadili Hlohinovci ako symbol obnovy.
Kaštieľ v močiaroch
Samotný kaštieľ by možno nebol až takou zaujímavou a hodnotnou stavbou, ak by nestál na území
