V dedine Priechod najprv vítali slovenský štát, potom pomáhali partizánom

Jaroslav Homola sa narodil 13. decembra 1932 v malej dedinke Priechod pri Banskej Bystrici ako najmladší z troch detí. Jeho otec bol v dedine známy obuvník a matka sa starala najmä o domácnosť, i keď príležitostne sa venovala šitiu odevov a pôsobila aj ako pôrodná babica.

Zdrojom obživy pre rodinu bolo vlastné hospodárstvo. Pri gazdovaní na statku pomáhali aj deti, čo ich často zamestnávalo viac ako školské povinnosti. Homola viackrát spomína, že obyvatelia Priechodu boli od práce doslova „závislí“. Robota na gazdovstve im zaberala všetok voľný čas, a tak radikálne politické zmeny v Európe koncom tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov vnímali iba minimálne.

Vyhlásenie Slovenského štátu Priechodčania privítali pozitívne. Nad obavami z blížiacej sa vojny u nich prevládla radosť z vlastného štátu. Ako šesťročný sa Jaroslav Homola zúčastnil slávnostného sprievodu, ktorý usporiadala obec na počesť vzniku štátu a na upevnenie národného sebavedomia. Silnú národnú orientáciu v Priechode zvýrazňovali aj zväzky s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou, keďže práve jej nominanti boli približne od roku 1927 starostami obce.

V obecnom zastupiteľstve bola HSĽS ešte pred vyhlásením slovenskej autonómie dokonca jedinou stranou. Dané skutočnosti predurčili aj vzťah obyvateľov obce k vojnovej Slovenskej republike.

Spojenectvo Slovenska s hitlerovským Nemeckom poskytovalo mnohým občanom ilúziu, že vojnové hrôzy slovenské územie nezasiahnu. Napokon, až do roku 1944 priame dôsledky vojnových udalostí, s výnimkou tragického osudu slovenských židov a Rómov, na vlastnej koži obyvateľstvo nepocítilo.

Boje na slovenskom území

Rýchly postup Červenej armády západným smerom a prvé zoskoky sovietskych parašutistov v júli a auguste 1944 však dávali tušiť blížiace sa boje na slovenskom území.

Dňa 4. augusta 1944 bolo takmer celé východné Slovensko vyhlásené za vojnové operačné pásmo, ktoré spadalo pod právomoc nemeckých armád. Hranicu Slovenska sa nemecké velenie snažilo zabezpečiť pred blížiacim sa vpádom Červenej armády.

Avšak v tom istom čase už vrcholili aj prípravy predstaviteľov slovenského antifašistického odboja na ozbrojené vystúpenie proti Tretej ríši.

Mladý Jaroslav Homola po vypuknutí Slovenského národného povstania chodil naďalej do meštianskej školy v Slovenskej Ľupči. Práve v budove školy sa však po potlačení SNP usídlil nemecký veliteľský štáb. Ten kontroloval podhorské obce v okolí Banskej Bystrice. Do oblasti Nízkych Tatier bola ešte v auguste 1944 vysadená Vorobjova partizánska skupina, ktorá mala chrániť prístupovú cestu z Banskej Bystrice smerom na Priechod a Baláže.

Obe obce (spolu s Kališťom, kde sa nachádzal hlavný štáb partizánskej skupiny) sa po vytlačení povstaleckých vojsk do hôr ocitli v pásme tzv. partizánskej republiky, a práve obyvateľstvo týchto dedín, ktoré žilo za skromných vojnových pomerov, obetavo poskytovalo partizánom potrebné potraviny, šatstvo či úkryt pred nemeckými vojakmi. Tí hrozili vypálením i vystrieľaním celej dediny v prípade, ak by dedinčania poskytli partizánom pomoc.

Aj Homolovci ukrývali partizánov. Jaroslav si pamätá na noc po potlačení slovenských vojsk, keď smerom od Donovalov prichádzali vojaci. „Moja mama ešte neskoro večer išla prať bielizeň do potoka a keď sa vrátila, doviedla domov troch ukrajinských partizánov, ktorí hľadali nocľah. Tak im na dlážku nahádzala slamu, staré kabáty a tam spali. Ráno im dala za plný hrniec halušiek a tí sa kŕmili, akoby nikdy predtým nejedli. Mama povedala: ,Jój, chlapci! Ja vás nenachovám.´ A odviedla ich do vedľajšej dediny k selčianskemu mlynárovi.“

Nedostatok potravín, zbraní, akýchkoľvek zásob

Po strate oslobodeného slovenského územia išlo partizánskym a povstaleckým jednotkám, ktoré sa ukrývali v horách, o holé prežitie. Partizáni žili počas zimy 1944/1945 v enormne ťažkých podmienkach, za akútneho nedostatku zbraní a výzbroje i značného deficitu potravinových, či vôbec akýchkoľvek zásob.

Tieto pomery si tak vynútili aj činy, ktoré odporovali morálnym zásadám v bežnom mierovom živote, čo Jaroslav v rozhovore zvlášť prízvukoval.

Na obdobie SNP nespomína s radosťou, keďže partizáni sa v ich obci často správali ako neobmedzení vládcovia. Neraz nútili obyvateľov k dodávkam potravín a šatstva násilím, či dokonca k vynúteným účastiam niektorých obyvateľov na vojnových diverzných akciách.

Jednej z takých sa ako prieskumník zúčastnil aj Jaroslavov brat.

Obesení na prvý sviatok vianočný

V dôsledku chýbajúceho materiálneho zabezpečenia boli akékoľvek vojenské akcie v obkľúčení nemeckej armády veľmi riskantné.

Na jednu tragickú partizánsku akciu si Jaroslav spomína: „Za bieleho dňa, na Štedrý deň, ukladali partizáni nálož pod železničnú trať. Práve vtedy mal ísť osobný vlak z Banskej Bystrice do Zvolena (o čom partizáni, samozrejme, nevedeli – pozn. ed.). Avšak ukrývajúci sa Nemci, ktorí mali hliadku, ich videli a počuli, že partizáni s niečím klepocú. A zrevali: ,Halt! Halt, partizán!´ A potom ich večer obesili. Na prvý sviatok vianočný postavili pri evanjelickom kostole šibenicu, pod ňu dali stoličky a uviazali ich tam. Evanjelický aj katolícky farár prosili Nemcov, aby to nerobili, keďže boli Vianoce. No nakoniec ich aj tak obesili. Na Štedrý deň ľudia išli do kostola a videli to…“

Na hornom konci Nemci, na dolnom partizáni

Hoci sa druhá svetová vojna chýlila ku koncu, nemecké jednotky na strednom Slovensku neohrozene udržiavali svoje pozície. Problémy im spôsobovali len občasné partizánske prepady nemeckých kolón, ktoré prechádzali po hlavnej ceste do Banskej Bystrice.

Nemci chceli potrestať páchateľov týchto akcií, preto často na autách vtrhli do okolitých dedín so zbraňami v rukách. Neraz sa stalo, že na hornom konci Priechodu sa boli partizáni a dole Nemci. Vzájomné prestrelky sa však takmer nevyskytovali, aj kvôli značnej technickej prevahe Nemcov.

Pomsta dedine za pomoc partizánom

Pravdepodobne pre výhodnú polohe obce označil nemecký štáb práve Priechod za centrum vychádzajúcich partizánskych akcií. Dedinu mala postihnúť pomsta za pomoc pri prepadoch na železniciach i hlavných cestách. Nemecké veliteľstvo starostlivo naplánovalo termín a postup pri obsadzovaní dediny. V tom im pomáhal aj „špión“, ktorý pôsobil medzi partizánmi, avšak zbieral informácie pre Nemcov.

Dedinčania ho volali Jelšovän. Pôvodne zaisťoval úkryt a zásobovanie pre maďarské vojská, z ktorých sa niektorí vojaci na prelome rokov 1944/1945 pridali k partizánskym skupinám v Nízkych Tatrách. O jeho výzvednej činnosti partizáni  netušili.

Február v plameňoch

Ráno 16. februára 1945 ešte pred svitaním skupina Nemcov obsadila dom na hornom konci dediny. Potom spustili prudkú paľbu z guľometov a s pokrikom: „Weg, alles Weg!“ vyháňali všetkých ľudí zo svojich domovov.

Následne začali zapaľovať domy, kde bývali rodiny, ktoré pomáhali partizánom. Tie Nemcom ukazoval špión. Neskôr sa takmer celé dedina ocitla v plameňoch. Jaroslavov otec už nad ránom vytušil, čo sa deje, a len smutne riekol: „Už je tu ten deň. Už nás idú páliť!“

Jaroslav Homola si po rokoch spomína, že „Nemci pálili pomocou fosforu, ktorý sa vznietil na vzduchu. Mali na to také krabičky, podobné zápalkovým škatuľkám, ktoré priložili napríklad k perine, tá hneď začala horieť. Samozrejme, že si najprv prezreli komory, či ich náhodou nejaký partizán nezastrelí. Pri pálení dediny vymysleli takú taktiku, že ani jeden Nemec nepadol a partizáni ani raz nevystrelili.“

Dvanásťročný Jaroslav v desivej situácii

Nemci zakrátko obsadili celú dedinu. V desivej a zmätenej atmosfére, ktorú znásobovalo bučanie dobytka a iných domácich zvierat, zhromaždili Nemci ženy a deti na jednu stranu a mužov na opačnú.

V takmer stočlennej mužskej skupine sa ocitol aj dvanásťročný Jaroslav. Chlapov zoradili do šiestich radov (mnohí z nich boli uprostred zimy len „naľahko“ oblečení) a okolo obeda odišli s Nemcami do Slovenskej Ľupče, kde mali nastúpiť na transport do Nemecka na nútené práce.

Mladého Jaroslava sa zmocnil strach. „Otec, a ja mám ísť s vami do Nemecka?“spýtal sa. Ďalej si spomína: „Vedľa nás stál Nemec a o päť krokov ďalší Nemec, aby nikto neušiel. A otec potom povedal Nemcovi, že som ešte malý. Na to ma Nemec chytil za krk, vyhodil ma z radu a kričal: ,Tam, partizán!´ a ukázal smerom k ženám.“

Nielen vypaľovanie, ale aj strieľanie

Vypaľovanie dediny si vyžiadalo aj ľudské obete. Mladý Ján Chaban Lamperovie, ktorý bežal dolu dedinou, aby zahasil horiacu strechu na svojom dome, nepočul príkaz jedného z Nemcov, aby zastal, a tak ho zastrelili.

Ostatných chlapov večer zoradili v Slovenskej Ľupči a natlačili do železničných vagónov. Tie smerovali najprv do koncentračného tábora v Novákoch, ktorý bol vtedy už takmer prázdny, a cez Bratislavu až do dnešného Rakúska. Mnohým sa však v Novákoch, alebo už skôr (napr. vo Zvolene, ktorý 17. februára bombardovali), podarilo utiecť do hôr alebo k príbuzným do okolitých miest a dedín.

Ostatných, ktorým sa utiecť nepodarilo, odviezli do pracovného tábora Strasshof pri Viedni a neskôr pracovali na majetkoch rakúskych statkárov, ktoré boli určené pre vojnové potreby nacistov.

Domov sa vracali až v apríli a máji 1945 po skončení vojny.

Homolovci nevedeli nájsť cestu k družstvu

Jaroslav Homola po vojne navštevoval gymnázium v Banskej Bystrici. Po maturite v roku 1952 diaľkovo vyštudoval banskobystrickú Pedagogickú fakultu a čakala ho dvojročná prezenčná vojenská služba. Na konci 50. rokov už pôsobil ako učiteľ na ľudovej škole v Balážoch a zakrátko sa ako nestraník stal aj jej riaditeľom.

Začiatkom šesťdesiatych rokov sa v Priechode zakladalo družstvo a Homola, ako riaditeľ školy a príslušník socialistickej „pokrokovej“ inteligencie, mal agitovať v prospech socializácie dediny.

Združstevňovanie gazdovských pozemkov a majetkov, ktoré boli tradičnou obživou slovenskej dediny, však všemožne odmietal a snažil sa im zabrániť.

„Keď si spomínam na začiatky socializácie na dedine, tak otec o vstupe do družstva nechcel ani počuť. U nás v Priechode sa zakladalo družstvo, keď som ešte učil v obci Baláže. Otca vtedy presviedčali, aby podpísal, no otec im povedal: ,Choďte preč, provokatéri! Teraz mám doma kravu a ovcu, môžem si mlieka naliať do pohára, a keď vstúpim do družstva, tak si budem môcť naliať len studenej vody. Nebudem s vami vyjednávať!´ Ja som na to potom doplatil, pretože som ako socialistický učiteľ nevedel presvedčiť svojho otca, aby vstúpil do družstva. A tak som mal kádrový zádrhel.“

Aj v novinách

O počiatkoch združstevňovania dedín v okolí Banskej Bystrice „informoval“ aj okresný denník Priekopník, ktorý bol tlačovým orgánom banskobystrického ONV a OV KSS. V júli 1961 práce na socializácii dediny oslavne opisujú články: „Zo žatvy na družstevných poliach“, „Komplexná čata JRD SNP zasahuje“, „Našim Najlepším“ alebo „Aj v Skubíne sa činia“. Okrem týchto príspevkov sa v propagandistickom letáku objavuje aj text „Učiteľ a súkromné hospodárenie“.

Neznámy autor v texte najprv nadšene konštatuje, že „prevažná časť učiteľov v našom okrese zapojila sa od začiatku do práce na socializácii dediny. Všemožne pomáhali a pomáhajú pri zakladaní družstiev, aj pri ich upevňovaní a rozvíjaní ich hospodárstiev.“ Potom však prechádza do obvinení pre odmietavý postoj Homolu k zakladaniu družstva.

„Jeden z učiteľov bývajúcich v Priechode – riaditeľ národnej školy v Balážoch – Jaroslav Homola, sa všetkej tejto práci stráni. A nielen to, on pracuje práve v opačnom smere. Ešte donedávna vlastnil koňa, s ktorým robil pre súkromníkov. Tak hospodári aj jeho otec (na 1,5 ha pôdy) a svokor (na 3,5 ha pôdy), ktorí ešte stále nenašli cestu k družstvu.“

Aj záver anonymného príspevku je adresovaný Homolovi. Autor sa pýta: „Ako on môže vychovávať a viesť naše deti k láske a k správnemu vzťahu ku kolektívu a socialistickému vlastníctvu, keď sám má opačné zmýšľanie? A nielen zmýšľanie, ale aj jeho postoj a konanie potvrdzujú negatívny vzťah k funkcionárom dedinskej organizácie strany, miestneho národného výboru a JRD. Či snáď chce aj so svojou rodinou dokázať „výhody“ súkromného hospodárenia pred družstevným, hoci už vopred musí vedieť, že sa mu to nikdy nepodarí.“

Nútené školy, nútený vstup do družstva

Odmietavý postoj Homolovcov k prihláseniu sa do družstva, samozrejme, znepokojoval funkcionárov miestnej straníckej organizácie. Jaroslav Homola bol preto z funkcie riaditeľa odvolaný a v roku 1963 musel odísť učiť do Seliec, vedľajšej dediny, kde ostal až do roku 1970.

Po normalizačných čistkách však odišiel aj odtiaľ a bol odhodlaný ukončiť učiteľskú prax. Avšak v roku 1973 náhle zomrela jeho manželka a sám musel vychovávať tri deti. Navyše aj jeho otec po ťažkej chorobe a hrubých nátlakoch komunistických funkcionárov musel vstúpiť do družstva.

Preto počas normalizácie ešte externe vyučoval na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici, kde zostal až do dôchodku. V súčasnosti píše kroniku rodnej obce v 20. storočí.

 

Rozhovor bol nakrútený ako súčasť projektu Príbehy 20. storočia, ktorý podporila Európska komisia v rámci programu Európa pre občanov.