Šoférovanie je ako život (Desať postrehov oneskoreného šoféra po 10-tisíc kilometroch)
Ľudia šoférujú a vôbec o tom nemusia hovoriť. Len ja si neviem pomôcť.
K šoférovaniu som sa dostal z nutnosti pred dvoma rokmi (rodina). A nejde mi to. Nahováram si, že je to preto, lebo som umelecká duša (veľa umelcov nešoféruje), ale možno je to len preto, že som grambľavý. Povedal mi to napokon inštruktor v autoškole: „Čím viac titulov máte pred menom, tým ste väčšie drevá.“ Nesúhlasil som, ale potom som si splietol brzdu a plyn a vyštartoval som v ústrety panej na priechode.
Ľudia šoférujú a vôbec o tom nemusia hovoriť. Len ja si neviem pomôcť. Hovoriť o tom, čo iní vedia robiť, je napokon asi niečo ako moje životné heslo.
A tak som to, čím známych otravujem pri každej príležitosti, pre vás aspoň skrátil. Tu je desať postrehov oneskoreného vodiča po prvých 10-tisíc kilometroch:
1. Už zďaleka nepíšem úplne každému v rodine, že som živý, keď niekam dorazím. Ale stále si myslím, že je to odôvodnené.
2. Pulz pri šoférovaní mám stále na úrovni drobného poklusu, takže super, kardio v sede!
3. Stále tvrdím, že nebezpečné je šoférovanie ako také, ale úplným festivalom predčasného úmrtia sú železničné priecestia bez signalizácie – to je taká ruská ruleta kombinovaná s gilotínou (zdúpniem vždy, keď vidím, ako päť áut predo mnou bezpečne prešlo, lebo nikdy neviem, koľko guliek je v nábojnici).
