Čo prekladáš? Samo Marec o tom, na čo nemáme slová

Prekladal som knihu o letcoch, ktorí v 50. a 60. rokoch minulého storočia v Spojených štátoch testovali nové prúdové stíhačky. Problémy boli dva: vety mali niekedy aj pol strany, boli členité a kvetnaté. Teda to nebol až taký problém: autor, spisovateľ a novinár Tom Wolfe to so slovami aj dlhými vetami vedel, takže to bola skôr len výzva.

Aj tak ju už však neprekladám.

Hlavný problém bol totiž v tom, že príliš veľa tých pilotov v nej umieralo, a to spôsobmi, ktoré neboli povedzme veľmi estetické. Pretože na tom, čo z vás ostane, ak v stíhačke spadnete z výšky troch kilometrov, nič estetické nie je. Alebo ak sa katapultujete, ale neotvorí sa vám padák. Na druhej strane práve o tom potom boli tie polstranové opisy.

Je to skvelá kniha; zredukovať ju na príšerné opisy by bolo absolútne nefér. Naozaj je výborná. Ale presne preto ju teraz neprekladám. Vrátim sa k nej – má ešte čas –, ale potrebujeme si od seba oddýchnuť.

No a práve preto prekladám knihu s pracovným názvom Aj toto prejde a s pracovným podtitulom Príbehy o prerode, kríze a nádeji na nový začiatok. Jej autorkou je britská psychologička Julia Samuelová a ide vlastne o jej skúsenosti z praxe. Na vybraných (skutočných) prípadoch v nej ilustruje, s čím všetkým sa ľudia boria a ako to s jej pomocou riešia.

Je to výborná kniha; mimochodom, čitatelia na nej oceňujú aj to, že sa trafila do atmosféry rokov 2020 a 2021. Vystupujú v nej ženy aj muži, najmladší mal tesne po tridsiatke, najstaršia sedemdesiattri. Zatiaľ. Ide v nej o city a pocity a prekvapujúco často aj o lásku. Áno, aj po sedemdesiatke.

Pri jej prekladaní som si však uvedomil jednu vec, a to ako málo v slovenčine opisujeme svoje pocity. Alebo možno naopak: ako často ich v angličtine opisujú a akým jazykom. Skrátka, udrel mi do očí ten nepomer.

Ide totiž naozaj o knihu, ktorá je do veľkej miery postavená na pocitoch, na ich opisovaní a vyrovnávaní sa s nimi. Autorka často hovorí o tom, ako sa jej klientka cítila, a ako sa ona cítila pritom. Ako sa cítil (bývalý) manžel pacientky, ako sa preto cítila ona, ako to vyjadrila, aký pocit mala z pocitu a aký pocit mala v dôsledku toho terapeutka? Ako svoje pocity následne vyjadrila tak, aby city svojej klientky neranila?

Všade samé city a pocity a nám chýbajú slová. Vlastne ešte horšie: my tie vety nemáme, nepoužívame ich, v našom jazyku ich bežne nepočuť, a preto znejú neprirodzene. Niežeby sa to nedalo zachrániť, dá sa, ale predsa len: znie to zvláštne.

„Her mother was an area of vulnerability.“
„She needed to allow herself to be vulnerable to love.“

Nie sú to zložité vety. Nie sú zložité ani na pochopenie. A zložité nie sú ani na preklad. Len, a teraz bez ohľadu na to, ako presne napokon v konečnej verzii preložené budú, znejú tak, ako v slovenčine nehovoríme. Toto nie sú myšlienky, ktoré vyjadrujeme; týmto sa nezaoberáme. Možno sa mýlim, ale naozaj: nezdá sa mi, že by som podobné veci počul.

Zaujímavé.

Je to výborná kniha, a keďže je určená pre široké publikum, tak som ani po sto stranách nenarazil na ani jeden problematický odborný termín – pre prekladateľa je to teda aj preto príjemná práca. Navyše jej názov, podľa ktorého všetko prejde, je pravdivý. Pravda je aj to, že do týchto čias sa hodí.

Ale sú veci, ktoré sa neprekladajú ľahko, lebo po slovensky tieto témy ešte neboli veľmi otvorené, takže slová neboli vymyslené. A ak aj boli, tak majú iný význam a inak s nimi narábame. Takéto myšlienky – áno, aj mne znejú akosi neprirodzene – naozaj v slovenčine vyjadrujeme len zriedka.

Seriál Čo prekladáš? približuje prácu prekladateľov kníh ich vlastnými slovami. Pripravuje ho Ivana Krekáňová.