Žili vonku, vrátili sa na Slovensko. Neľutujú?

Martin Kahanec, výskumník v oblasti trhu práce

Do zahraničia sa vybral za kvalitným vzdelaním. Doktorát si spravil na Tilburg University v Holandsku, ako zástupca riaditeľa pre výskum a člen výkonnej rady pôsobil v medzinárodne uznávanom výskumnom inštitúte IZA v nemeckom Bonne, odtiaľ sa presunul na Stredoeurópsku univerzitu v Budapešti, kde dodnes pôsobí ako docent.

V roku 2010 sa však napriek úspechom v zahraničí rozhodol pre návrat domov. S manželkou založili Stredoeurópsky inštitút pre výskum práce CELSI. Kontakty so svetom udržiava cez spoluprácu na viacerých medzinárodných projektoch, minulý rok strávil pol roka ako hosťujúci výskumník na Harvarde.

„Presadiť sa v zahraničí je náročné, ešte väčšou výzvou je však úspešne sa vrátiť,“ tvrdí dnes 38-ročný Martin. „V princípe som vždy chcel žiť na Slovensku. Bavia ma výzvy, keď niekde potrebujú pomoc, keď treba opraviť v spoločnosti to, čo nefunguje, navyše svoju prácu môžem robiť kdekoľvek. Medzi benefity patrí aj blízkosť rodiny, známych a na prvý pohľad maličkosti typu možnosť dostať sa cez víkend na chalupu.“

Isté veci ho však prekvapujú. „Ľudia na Slovensku by sa mohli viac usmievať. Je v nich zbytočný nepokoj, hoci z globálneho pohľadu sme rozvinutá krajina. Ekonomika funguje, nemáme tu prakticky žiadne veľké hrozby, tak prečo sa mračiť? Progres krajiny je obrovský, Slovensko napreduje, sme príjemnou krajinou s pomerne vysokou kvalitou života.“

Z profesionálneho hľadiska Martin považuje za problém nastavenie nášho výskumného prostredia, ktoré nie je kompatibilné s fungovaním vedy a výskumu na Západe.

„Povedzme, že 20 rokov ste profesorom na Amsterdamskej univerzite a chcete sa vrátiť domov. Na to, aby vám u nás uznali kvalifikáciu, však musíte podstúpiť procedúru, ktorá sa v princípe rovná tomu, akoby ste žiadnu profesúru nemali. Dokonca hrozí, že vám ju neuznajú, lebo nespĺňate nezmyselné technické podmienky typu autorstvo skrípt, hoci by ste rovno mali milión článkov publikovaných v najpoprednejších akademických publikáciách.“

Skeptikom však Martin nie je, oceňuje schopnosť Slovákov dať veciam stopku, keď presiahnu únosnú  mieru. „Príkladom je Slovenské národné povstanie, zastavenie Mečiara či slovenských a maďarských nacionalistov, keď oba tábory sme dokonca poslali preč z parlamentu. A tiež zvolenie Andreja Kisku za prezidenta, čím sme zase zabránili totálnej koncentrácii moci v rukách jednej strany. Rozhodne teda nemám pocit, že by to tu šlo zlým smerom. Nie sme síce na úrovni Holandska, ale to na demokracii pracovalo stáročia. Schopnosť Slovákov učiť sa z vlastných zlých zážitkov je až obdivuhodná.“

Andrea Coddington, spisovateľka

Pred útokmi teroristov na USA v septembri 2001 nemohla tušiť, ako zásadne a koľkokrát sa ešte zvrtne jej život. Vyštudovaná novinárka mala vtedy za sebou skúsenosti z STV a práve zarezávala v spravodajstve rádia Okey. O pár mesiacov už bola vyslanou reportérkou v New Yorku.

Na konte mala rozhovory s Hillary Clintonovou, Cher či množstvom ľudí z Wall Street. Keď časom opadol záujem našich médií o aktuálne dianie v USA, privyrábala si aj ako čašníčka. Zaľúbila sa tam, vydala a porodila dve deti. Potom však manžel tragicky zomrel.

V New Yorku napriek tragédii ostala aj ďalších päť rokov. „Mala som iné starosti ako medzikontinentálne sťahovanie, musela som fungovať najmä ako matka, ktorá vie uživiť svoje deti.“

Bývala v centre Manhattanu, pracovala ako šéfredaktorka tlačeného denníka pre tamojších Slovákov s názvom Slovakia Today, neskôr pre istú firmu zabezpečovala celebritných hostí na rôzne podujatia.

„Nakoniec som sa v roku 2012 vrátila domov, hoci vonku som sa necítila zle a postupne som si tam opäť budovala zázemie. Nebola som odkázaná na umývanie riadov v reštauráciách, ale uvedomila som si, že keď cestujem na dovolenku na Slovensko, cítim, že idem domov, nie na návštevu. Návrat teda nebol podmienený len osobnou tragédiou, ale tým, že doma sa cítim inak. Kým som mala rodinu, neriešila som to, ale od takej tragédie človek podvedome hľadá svoje trvalé miesto na svete. Moje je tu.“

Jej ďalšie pôsobenie ovplyvnilo, že už v USA svoj smutný príbeh spísala do knihy. „Šlo mi to ľahko, lebo som si nemusela nič vymýšľať.“ Kniha bola mimoriadne úspešná, odvtedy napísala ďalších šesť, väčšina z nich sa na Slovensku stala bestsellerom.

S odstupom už vie porovnať, kde sa ako žije. „V New Yorku je kvalitný život, neraz však ide o osamelý život brutálne zaneprázdnených ľudí. Ani si len neoperú sami, lebo ešte aj tú polhodinu musia zarábať, teda poskytovať servis iným.“

Andreu fascinovali tamojšie kontrasty. „V daždi a vetre čakáte na taxík a nejaký buldog vám ho arogantne vyfúkne. Na druhej strane z ničoho nič zastane milionár v limuzíne a ponúkne vám odvoz zdarma. Kým u nás nik nevybočuje z radu a fungujeme v stereotypoch, tam si každý vytvára vlastné pravidlá. Je neuveriteľné, koľko druhov homo sapiens dokáže tolerantne žiť na jednom mieste.“

Návrat domov neľutuje. „Na Slovensku žijeme neskutočne luxusným spôsobom života a ani si to neuvedomujeme. Máme garáže, autá, vieme zaviezť deti do školy až pred dvere, ísť na nákup do nákupného centra. Považujeme to za samozrejmosti, ale v kotle ako New York je to nemysliteľné. Tu mám navyše rodičov, teda kolieska elementárneho zázemia pre seba aj deti. Ak spoznajú aj našu kultúru, môže to byť iba obohacujúce.“

K iným veciam už Andrea taká tolerantná nie je. „Viac vecí tu nefunguje, ako funguje. Darmo si hovorím, že nemám čakať veľa od predavačky, ktorá zarába 400 eur, keď si uvedomím, že aj ja musím ťažko makať na každé euro. Očakávala by som preto, že keď ho u nej míňam, bude aspoň elementárne milá.“

Najviac ju však rozčuľuje naše zdravotníctvo. „Tu naozaj platí, že jediná možnosť, ako prežiť, je neochorieť a neskončiť v nemocnici. Poznám prípady mladých aj starých ľudí, vo veľkých mestách aj provinčných mestečkách, s úrovňou je to veľmi zlé.“

Andrea má syna s ťažkou poruchou zrážanlivosti krvi, preto sa neustálym kontaktom so špitálmi nevyhne. „Vďaka Bohu však za slovenský systém poistenia. Platby za lekára v New Yorku dokázali rozložiť celé rodiny, ktoré neboli poistené. Na druhej strane, z hľadiska prístupu, vedomostí, prístrojov a liečby tam poskytujú špičkovú úroveň, kým u nás je to v prvom rade o ľuďoch. Čo však čakať od doktora, ktorý má tisíc eur mesačne a tisíc pacientov na deň?“

Pridáva aj najčerstvejší zážitok. „Nedávno som bola v nemocnici na Antolskej v Bratislave. Chodíme tam s Markom pravidelne a s hematologičkami pod vedením Angeliky Bátorovej mám skvelú skúsenosť a dovolím si tvrdiť, že už aj vzťah. Bol však sviatok, naše doktorky mali voľno. Keď som lekárovi na oddelení povedala, že krvácajúci syn potrebuje dostať liek a zdá sa mi, že si nás nikto nevšíma, odpovedal len, že sme na Slovensku, kde čaká každý, tak mám čakať aj ja.“

Jozef Hvorecký, profesor a pedagóg

Profesor Jozef Hvorecký sa špecializuje na informatiku a manažment. Je prorektorom Vysokej školy manažmentu, vyučuje na Liverpoolskej univerzite. Z doterajších 69 rokov života strávil asi desať v zahraničí. Svoje kritické postrehy o slovenskom vysokoškolskom systéme zhrnul v knihe Testament vedca.

Možnosť trvale sa uplatniť vonku dostal už pred revolúciou. Odmietol však, keďže „žena s deťmi ostali doma ako rukojemníci“. Kontakty neskôr využil a v rokoch 1996 až 1999 už pôsobil na University of Papua New Guinea.

Spolupracoval s Havajskou univerzitou v Honolulu, prednášal v Mexiku, Spojených arabských emirátoch, Izraeli, Číne, Indii, vo Fínsku a v ďalších krajinách.

„Jeden z dôvodov, ktorý ma kedysi donútil odísť von, bola nešťastná situácia v našom verejnom školstve. Je totiž postavené najmä na kamarátstvach a prihrávaní si kšeftov a grantov,“ spomína dnes Jozef na nie tak dávne časy.

K definitívnemu návratu ho neskôr motivoval vznik súkromnej vysokej školy postavenej na angloamerickom systéme. „Do klasickej verejnej školy by som sa určite nevrátil a radšej by som ostal vonku. Naša škola je však relatívne malá a slobodná. S problémami veľkých verejných škôl sa, našťastie, boriť až tak nemusí, lebo do nej výrazne nepreniknú.“

Ďalší dôvod návratu bol rodinný. „Mal som už len mamu, a keď ochorela, bolo logické, že sa o ňu budem starať. Vo svete sa mi čudovali, čo si s tým robím problém, veď rodiča stačí dať do domova dôchodcov. Našskú povahu v tomto pochopiť nemohli.“

Vrátil sa aj preto, lebo peniaze nepovažuje za hlavnú motiváciu, podľa ktorej sa rozhoduje, kde zakotví. Napriek tomu neváha kritizovať súčasné nedôstojné podmienky slovenských akademikov.

Vysvetľuje to na príklade, keď za posúdenie habilitačnej práce dostal sumu, ktorá po prepočítaní zodpovedala mzde 82 centov za hodinu. Pred zdanením. „Nejde ani o peniaze, ale zvádza to k flákaniu práce. Naše školstvo demotivuje aj tých, ktorí sú schopní robiť kvalitne,“ vraví Jozef.

Dodáva, že na Slovensku sa popierajú základné hodnoty pedagogického a vedeckého života. „Chýbajú osobnosti, ktoré by vedeli presadiť svoj názor a nebáli by sa vzdorovať. Keď som v roku 2006 začal kriticky blogovať o našom školstve, bol som zrejme jediný. Až po troch rokoch sa objavili ďalší. Stále je to málo. Keby kritikov bolo viac, došlo by v školstve k revolúcii.“

Na otázku, či Slovensko v niečom vyniká, Jozef odpovedá, že ani nie. „Nie sme však ani oveľa horší. Vo svete je pomer inteligentných ľudí a hlupákov konštantou. Je to o tom, kto sa chopí moci. Ak sú to ‚fachidioti‘ a začnú ťahať svojím smerom, inteligentnejší buď rezignujú, odídu, alebo sa stiahnu do ulity a robia si svoje.“

Jozef si nemyslí, že odborníci zvonku sa budú hrnúť späť, aby pomohli krajine. „Nedávno mi napísal človek, ktorý si prečítal Testament vedca. Tvrdil, že mu pomohol ujasniť si, prečo sa domov tak skoro nevráti. Robí právnika v Holandsku a vravel, že hoci by chcel byť bližšie k rodine, rozhodne by radšej prijal miesto vo Viedni ako na Slovensku.“

Katarína Pišútová, odborníčka na online vzdelávanie

Vyštudovala matematicko-fyzikálnu fakultu a deväť rokov strávila prácou projektovej manažérky v neziskovom sektore. Začal ju však fascinovať nový a na Slovensku v tom čase viac-menej nedostupný odbor metodika online vzdelávania. Pokračovala preto v štúdiu na University of British Columbia v Kanade, doktorát si urobila na britskej Open University.

Do sveta sa vybrala aj pre svojho amerického manžela, hoci život na Slovensku nikdy úplne nezavrhla. „Otvorené hranice dnes umožňujú každému odísť, vyskúšať si niečo na rok či dva a prípadne sa vrátiť,“ vraví Katka, ktorá nakoniec žila vonku osem rokov a doma je štvrtý rok.

Fungovala v Prahe, Ugande aj USA. Kým v Afrike pracovala na komunitnom projekte, organizovala knižnicu a realizovala kurzy pre domácich, v USA v metodickom centre pomáhala robiť online kurzy stredoškolským učiteľom v štáte New York.

Prečítajte si

Slováci otvorene prehovorili, prečo odišli z krajiny

Pre akademickú prácu však život na vidieku, hoci aj neďaleko slávneho Woodstocku, príliš vhodný nie je. „Fungovať tam bez auta je nemožné, deti bolo treba voziť úplne všade, MHD nefungovala. Nakoniec som do roboty cestovala aj 120 kilometrov,“ vysvetľuje Katka a dodáva aj ďalšie bonusy svojho návratu.

„Kým v USA som bola len jedna z mnohých s podobným vzdelaním, kde ma navyše hendikepoval prízvuk aj referencie z krajiny, o ktorej predtým nik nepočul, tu na malom piesku patrím ku kráľom. Na Slovensku sme možno len dvaja či traja odborníci na metodiku online vzdelávania s doktorátom. V princípe patrím k najväčším expertom v odbore a so skúsenosťami z USA a solídnou angličtinou si doma môžem prácu vyberať.“

Dnes 46-ročná Katka pôsobí na rektoráte Univerzity Komenského ako koordinátorka pre e-learning, čiastočný úväzok založený na online spolupráci si ponechala aj na Empire State College v New Yorku.

Bez zaváhania spomína aj ďalšie výhody života na Slovensku, napríklad flexibilitu pri dovolenkách a starostlivosti o choré deti. „V USA by mi také voľno zrejme nik neumožnil.“ Pozitívom je aj blízkosť starých rodičov, ktorí môžu kedykoľvek pomôcť. „Nechcela som, aby deti boli iba Američanmi, ale aj Slovákmi, ktorí ovládajú náš jazyk a pričuchnú k medzinárodnému pohľadu na veci.“

Doma podľa Katky často zbytočne skresľujeme realitu v náš neprospech. „Zdravotníctvo, ktoré som zažila v USA, bolo dosť tvrdé, za všetko sa platilo. Jedna návšteva lekára bez poistenia vyšla 120 dolárov plus ďalšie výdavky na predpis. S poistením cez zamestnávateľa, ktoré stálo niekoľko stovák mesačne, bola spoluúčasť na úrovni 35 dolárov za návštevu. Keď si dcéra zlomila nohu, na röntgen sme čakali tri hodiny ako aj na Slovensku. Náš systém zdravotníctva je teda pohodlnejší.“

Katarína priznáva, že na konzervatívnejšom vidieku občas od domácich dostala pocítiť, že je cudzinka. „Opakovane sa mi stávalo, že keď zachytili prízvuk, hneď prešli do jednoduchých a spomalených viet, akoby cudzinec znamenal intelektuálnejšie slabšieho. V Kanade sa mi to nestávalo.“

Doma oceňuje schopnosť Slovákov rýchlo nadväzovať srdečné kontakty. „V USA si ľudia dlho držia odstup. Potrebujem svoj okruh ľudí na kávičku a priateľské stretnutia, tam sú však všetci srdeční skôr prvoplánovo a ozajstný vzťah sa buduje ťažko. Jednoducho sme iní.“

Slovensko ju nesklamalo. O korupcii, zlej vymožiteľnosti práva a kradnutí vedela, „veď som tu vyrastala. Nemala som veľké očakávania, počítala som so systémom, ktorý má veľké problémy. Faktom však je, že v oblasti služieb aj štátnej správy sa za 10 rokov, čo som bola preč, veľa zlepšilo. Systém stále kríva, ale čoraz častejšie narážam aj na úradníkov, ktorí sa mi snažia reálne pomôcť. Nie som preto sklamaná, isté veci sú až prekvapivo dobré.“

Miroslav Tedla, lekár – otolaryngológ

Štyridsaťročný Miroslav Tedla je typickým príkladom lekára, ktorý mal možnosť na vlastnej koži skúsiť viaceré krajiny, ale napriek tomu nikdy neuvažoval, že by natrvalo ostal vonku. Jeho názor nezmenili dva študijné pobyty v USA, niekoľkoročné pôsobenie na poste lekárskeho špecialistu a výskumníka v Anglicku ani pedagogické pôsobenie na tamojšej lekárskej fakulte.

Naopak, práve v tomto čase sa balí a vracia na Lekársku fakultu Univerzity Komenského a do Univerzitnej nemocnice v Bratislave. A ako pred odchodom, zrejme aj po návrate bude vykonávať prácu aj pre súkromné zdravotnícke zariadenia.

„Od začiatku som plánoval odísť práve na tri roky, teda využiť pracovnú ponuku, odborne sa posunúť ďalej a pracovať v prostredí anglického zdravotníctva. Kvalita života vonku však jednoducho nie je taká, aby ma presvedčila, že s rodinou ostaneme natrvalo. Finančné podmienky síce boli výborné, ale naše rozhodnutie vrátiť sa na Slovensko sa nezmenilo.“

Miro súhlasí, že anglická spoločnosť je rozvinutejšia a práca lekára – špecialistu v tejto krajine oveľa viac cenená, zo Slovenska mu však chýbali najmä mimopracovné veci. „Aj tie sú jedným z dôvodov návratu – rodina, kamaráti, známi a celkovo kvalitnejšie možnosti na trávenie voľného času.“

Na Slovensku tiež vidí iné pracovné výzvy ako v Anglicku, kde veci viac-menej stabilne fungujú. „Svoje skúsenosti viem teraz lepšie zúročiť práve v našom priestore, ktorý je zaujímavý tým, že sa vyvíja aj s patričnými problémami. Chcem pomôcť doma.“ A hoci sa vracia do podmienok, na ktoré sám nahlas poukazoval, neprekáža mu to.

„Z hľadiska náplne mojej práce síce zrejme naozaj budem robiť aj to, čo by som v Anglicku nemusel, napríklad inú administratívu či nočné služby v nemocnici, ale nevraciam sa niekam, kde by som to nepoznal, veď v slovenskom systéme som roky pôsobil. Teraz dúfam, že doň prenesiem aj skúsenosti zvonku tak, aby som prispel k zmene k lepšiemu.“

Sára Činčurová, expertka na prevenciu pred domácim násilím

Má len 25 rokov a okúsila už život vo viacerých štátoch sveta. Počas štúdia na bilingválnom gymnáziu v Košiciach sa v 15 rokoch dostala na výmenný pobyt do Francúzska. Posledné dva ročníky a maturitu už absolvovala tam. Žila v rodine prisťahovalcov, preto dnes nechápe negatívne postoje k nim.

Kým doštudovala Univerzitu Paris Descartes, podarilo sa jej odísť na stáž do Indonézie, kde strávila pol roka. Dva roky žila v Anglicku, v roku 2012 zase odišla do Afriky, kde na vysokej škole v Burkine Faso pôsobila ako jazyková redaktorka.

Profesionálne sa zaujíma o ľudské práva. „Vždy ma to ťahalo k nim, preto som hľadala príležitosti, ako sa dostať do rozvojových krajín. Podarilo sa mi to a bolo to veľmi obohacujúce,“ vraví Sára, ktorá sa však pred deviatimi mesiacmi vrátila na Slovensko.

„Vonku som bola takmer 10 rokov, svoj dospelý život som nikdy nežila na Slovensku,“ vysvetľuje jeden z dôvodov návratu. „Zrejme prišla chvíľa, aby som si to vyskúšala a možno sa aj usadila. Bratislava je pre mňa teraz ako nový svet.“

Či ostane navždy, nevie ani sama. „Raz by som si chcela urobiť doktorát z oblasti domáceho násilia, takže možno opäť odídem. Paríž dokáže poskytnúť kvalitné vzdelanie, preto dostane prednosť, ale zatiaľ sa nikam nechystám.“

Sára pracuje v Aliancii žien Slovenska, kde je expertkou na prevenciu pred domácim násilím. Práve v podobných iniciatívach vidí pozitíva našej krajiny.

„Fungujú tu skvelé občianske iniciatívy, ktoré aj niečo dokázali, takže sa môžu prezentovať reálnymi výsledkami. Tunajšie projekty neraz pochválili aj moji kolegovia z Francúzska. Občas vravia, že také veci by u nich prešli len ťažko, pretože tento sektor je tam preplnený a mladý človek s vlastnými projektmi takmer nemá šancu priniesť niečo nové a preraziť.“

Hodnotiť Slovensko ako krajinu na život Sára príliš nechce. „Predsa len nemám dostatočný odstup, som tu len krátko, ale všimla som si jednu vec. Príliš často sa na všetko sťažujeme a nariekame, ako je vonku lepšie, ako tunajšie služby nefungujú a podobne. Faktom však je, že ani v Paríži nie je život jednoduchý a tiež tam nedostanete nič zadarmo, pričom mnohí sa pretĺkajú naozaj ťažko. Naozaj nemáme čo závidieť.“