Čierna koža, biela maska

Autor je režisér

Zvláštne leto, nervózne. Aj šport vyzerá inak. Milióny futbalových divákov aplaudujú, ak čierny futbalista z ich klubu alebo v drese národnej reprezentácie dá gól. Ak však pri kopaní jedenástky gól nedá, ako sa to stalo vo Wembley na finále Euro 2020, z hlbín sa vynoria rasové animozity a dejiny sa vrátia dozadu.

Zase ako kde. Pri futbale je citlivosť menšia, dav na štadióne aj sociálnych sieťach sa vykričí (sociálny ventil), dohovorená hra. O pár hodín predtým a na inom mieste: Old England Tennis Club, Wimbledon. Zberači loptičiek korektne rôzni, tenistky a tenisti takisto a ideál sa ctí. Trochu škrobené, ale všetko funguje.

Pred rokmi sudánsky študent čítal v parku pražského internátu ošúchanú knihu Black Skin, White Mascs. Čítal je slabé slovo, stránky hltal. Jej autor Frantz Fanon (1925 – 1961), psychiater a politický filozof, pochádzal z antilského Martiniku. Za vojny bojoval v armáde Slobodných Francúzov, ale svoju tému našiel až v alžírskej revolúcii, ku ktorej sa pripojil.

Mohamed lámal preklad. – „Mluvit je přijmout svět a jeho kulturu. Antilský černoch, když chce být bílý, bude bělejší, když… jak se to řekne?, když zvládne kulturní nástroj, jazyk…“ Mohamed sa usmial. „Píše taky o sexualitě. Černý muž a bílá žena a obráceně, móc zajímavé.“ Jeho otca, ministra alebo niečo také, popravili pri jednom z prevratov, mal desiatky bratov a sestier, bol bez peňazí a štyri kolonky v pase, určené na fotografie jeho budúcich manželiek, boli prázdne. – „Moc dobrá esej, jednou se všechno změní. My změníme svět.“

Svet sa zmenil, autor upadá do zabudnutia, v ére dekolonizácie mu predslov písal Jean Paul Sartre, ovplyvnil Čiernych panterov, juhoamerickú ľavicu a schvaľovaním násilia budúceho nositeľa Nobelovej ceny za mier Jásira Arafata.

Spodné prúdy. Prezerám na obrazovke biele tváre rozhnevaných rowdies. Žiadne artové tetovania rousseauovsky vznešeného divocha (slovné spojenie vymyslel básnik John Dryden), kult sily, násilia alebo len móda slabých? Insitné portréty partnerov, draci, príšery, čistý komiks.

Kosec, správca cintorína v meste L., sa vyhrieval na lavičke uprostred vymretej komunity. Skryje ruku s vytetovanou dýkou a kostrbatým riadkom: Za zradu SMRT! Na reťazi štekajúci psisko. – „Áno, v kriminále, to sa muselo. Nefoťte ma. Mladý a sprostý, roky som nosil aj v lete zhrnuté rukávy a teraz to všetci vystavujú na obdiv.“

Druhé mesto na juhu, Š. Nabielo vymaľovaná márnica, na nej kresba uhľom. Strom, dokonalý ako škica od Levitana, na ňom dvaja obesenci. Spodné prúdy umenia. O napätí toho, čo je pod maskou bieleho dňa, vypovedajú dosť.