Denník N

Lucia H. Klocová o návrate k behu v 37 rokoch aj o tréningu detí: Chcem ich naučiť behať pomaly

Lucia Hrivnák Klocová trénuje deti v Martine. Foto N – Peter Kováč
Lucia Hrivnák Klocová trénuje deti v Martine. Foto N – Peter Kováč

Lucia Hrivnák Klocová je našou najúspešnejšou atlétkou, na olympiáde v Londýne 2012 skončila v behu na 1500 metrov piata. V roku 2017 pri druhom tehotenstve oznámila koniec kariéry. Tento rok sa však na pár mesiacov vrátila, vo veku 37 rokov vyhrala majstrovstvá Slovenska a na jedny preteky si obliekla aj reprezentačný dres.

Vlastné dvojfázové tréningy stíhala popri trénovaní 7- až 10-ročných detí, na štadióne v Martine ich je niekedy aj 60. V rozhovore hovorí o:

  • materstve spolu s vrcholovým športom;
  • zásadách tréningu 7- až 10-ročných detí;
  • tom, čo by mali robiť rodičia, aby deti správne motivovali;
  • tom, ako telo v 37 rokoch zvládlo návrat k vrcholovému športu;
  • tom, ako sa od ničnerobenia presvedčiť k pohybu;
  • regenerácii aj o posilňovaní.

V roku 2017 ste povedali, že si tretry viac neobujete. Prečo sa to zmenilo?

Sama by som tomu vtedy neverila. Bola som presvedčená, že končím. Po 20 rokoch už bola pre mňa atletika stereotypom. Potrebovala som zmenu. Navyše ma posledných päť rokov už veľmi boleli achilovky a cítila som, že je čas skončiť.

Prechod na dlhšie disciplíny ma nelákal, 1500 metrov je asi môj strop.

V tom čase ste sa dozvedeli o druhom tehotenstve. Aké bolo?

Výrazne iné ako prvé. Aj keď, na prekvapenie, aj po ňom som sa k pohybu vrátila v podstate bez problémov. Náročné to bolo skôr z pohľadu voľného času.

Po prvom pôrode ste určitý čas kombinovali materstvo s vrcholovým športom. Ako sa to dá zvládnuť?

Už to bolo iné ako predtým. Kdesi v podvedomí som pri prvom dieťati cítila vyčítavú otázku, či beh nadraďujem nad materské povinnosti. Vtedy som pochopila, že svet sa netočí len okolo mňa a tréningov, že je aj o niečom inom ako o atletike.

Cítila som, že sedím na dvoch stoličkách. Skrátka nemôžete robiť obe veci na sto percent – byť stopercentnou matkou a zároveň stopercentnou atlétkou. To je fakt. Síce som všetko presne do bodky odtrénovala, ale vnútorne som vnímala, že už môj športový prístup nemôže byť stopercentný. Prejavilo sa to napríklad na regenerácii.

Napriek tomu ste v tomto období začali popri vrcholovom športe a materstve trénovať 7- až 10- ročné deti. Prečo?

Potrebovala som prísť na iné myšlienky. Bola som nešťastná z toho, že ma bolia achilovky, a blížila sa olympiáda v Riu, s čím vždy súvisí určitý tlak. Potrebovala som prísť na iné myšlienky.

Hneď od začiatku som cítila, že deti vo mne vidia vzor, a začalo ma to naozaj baviť. Do toho prišlo druhé tehotenstvo. Povedala som si, že to takto malo byť.

Detičky na štadióne postupne pribúdali. Dnes ich už mám 60. Vo veku od 7 do 10 rokov – kategória najmladší žiaci a žiačky.

Prečo ste si vybrali tých najmenších?

Je to veková kategória, ktorá mi zatiaľ pasuje. Neviem, či som pripravená trénovať starších, ktorí už sledujú aj výkon. Byť trénerom nie je jednoduché, napríklad si nie som istá, či by som psychicky zvládala situácie, ak by sa napríklad zverenec zranil a tréningové úsilie by bolo zbytočné. Navyše by to nebolo ideálne ani z pohľadu našej rodiny.

Najmladšie deti som si vybrala aj preto, aby som ich motivovala a aby som ich naučila behať pomaly. To považujem za základ. Ukázať deťom správnu

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Atletika

Behanie

Radíme športovcom

Rozhovory

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie