Denník N

Neurológ: Najhoršie je, keď žiak sedí a učiteľka prednáša. Bifľovanie mozog nudí

Neurológ Martin Jan Stránský. Foto – archív

Sociálne siete a počítače by mali žiaci používať len na to, aby sa naučili, ako fungujú, hovorí Martin Jan Stránský, ktorý sa zaoberá spôsobom výučby.

Martin Jan Stránský (58)

Český lekár, vysokoškolský pedagóg a politik. Narodil sa v New Yorku.  Študoval na Columbia University v New Yorku a St. George’s University na Granade. Pracoval ako lekár na neurologickom oddelení v Albany Medical Center v USA. Je odborným asistentom v odbore neurológia na Yale School of Medicine. Zakladateľ a vedúci programu výmen lekárov v neurovedách medzi Yale University a Univerzitou Karlovou. Venuje sa procesom učenia. Je riaditeľom Polikliniky na Národní v Prahe, zakladateľ a riaditeľ programu, ktorý je najväčším letným programom pre študentov medicíny na svete. Založil Kanceláriu Ombudsmana pre zdravie, ktorá v Česku poskytuje poradenstvo v oblasti zdravotníckeho práva.

Ako dnes môže neurológ pomôcť pri tom, ako by malo vyzerať učenie detí na základných a stredných školách?

Dnes na rozdiel od obdobia spred dvadsiatich rokov vieme pomerne jasne, ako sa človek učí. Dozvedeli sme sa to tým, že sme skúšali rôzne učebné metódy a vidíme, ktoré časti mozgu pri nich pracujú. Podľa toho dokážeme zistiť, ako by učenie malo optimálne fungovať. Tieto metódy spojíme s výsledkom testovania a vidíme, ktorí žiaci si pamätajú viac alebo lepšie a ktorí menej. Jednoducho povedané, keď vieme, ako mozog funguje, rozumieme sami sebe. Bez neurológie sme učenie robili tak dobre, ako sme si mysleli, že sa to dá robiť, ale teraz to robíme najlepšie, ako sa to dá robiť.

Čo sa deje v mozgu, keď sa učí?

Mozog sa učí od narodenia, učí sa, aj keď je v maternici. Učí sa najmä cez porovnania. To znamená, že mozgu sa vždy musí ponúknuť niečo iné – či už ide o iný fakt, alebo o inú skúsenosť. Mozog si veci porovnáva a vytvorí doslova anatomickú pamäťovú bunku, odborne sa tomu hovorí engram. Vyzerá to ako pavučina. A vždy, keď sa k tomu mozog vráti, tak sa pavučina aktivuje a spomenieme si na to. Dôležitejšie je, že tieto údaje – či ide o dátum narodenia nejakého kráľa, alebo údaj o tom, kde sme boli – sa posilňujú a vytvárajú sa lepšie, ak vznikajú rôznymi cestami. Prakticky to znamená, že úplne najhoršie, čo sa môže stať, je, že žiak sedí v triede a učiteľka prednáša. Alebo že sa žiak učí fakty cez proces bifľovania.

Prečo to nie je dobré?

Je to pre mozog úplná nuda. Je to neefektívne a nevedie to k zavedeniu žiadnej pamäte. Mozog sa musí učiť, ako myslieť a ako veci nájsť. Má sa učiť pomocou diskusie, ústne, písomne a pomocou čítania a najmä vďaka porovnávaniu. Nie je preto vôbec dôležité, kedy sa narodil Karol IV., lebo to si dnes vie každý nájsť, ale dôležité je, prečo má pre nás význam. Ak by sa to študent učil takto v rámci kontextu, tak by sa, mimochodom, naučil aj dátum narodenia. Nehovoriac o tom, že mozog je potom pružnejší, čo je pre mozog lepšie a je to lepšie aj pre študenta a jeho výsledky.

Presadzujete i viac testov.

Malo by sa stále testovať. Dokonca sa má testovať aj o veciach, o ktorých sa učíme, ešte predtým, ako sa o nich začneme učiť. Keď hovorím „test“, ide o ústnu skúšku. Ak sa učíme dejepis, najskôr vám dám skúšku z dejepisu. Nie preto, aby som zistil, koľko toho viete, ale aby som váš mozog pripravil na túto tému. A má sa skúšať každý týždeň. Zaujímavé je aj učiť sa prostredníctvom rôznych kontextov a rôznych prostredí. Napríklad keď sa rovnakú vec učí v triede a potom ide do prírody alebo do múzea a učí sa ju znova, tak sa mozog veľmi posilňuje. A ďalšia vec je, že sa nemá používať počítač.

Prečo?

Lebo počítače majú určitú nevýhodu, čo sa týka tvorenia pamäte. Až takú, že hlavné medzinárodné pediatrické spoločnosti odporúčajúnepoužívanie alebo dokonca zakazujú používanie počítačov u malých detí s výnimkou cielenej výučby, ako sa má počítač používať. Je to jednoducho tým, že čítanie z obrazovky nepôsobí tak dobre ako čítanie z knihy, lebo si pamätáme veci ako vizuálne vzory a držíme ju v pravej ruke, ktorá je našou dominantnou a je spojená s naším centrom reči. Lepšie ako naša ľavá ruka. Veci si pamätáme lepšie, keď sú na stránke, ktorú ručne otáčame, ako keď ju máme na stránke, ktorá nemá žiadne poriadne hranice a používame skrolovanie, aby sme veci našli. Bohužiaľ, mnohé z týchto vecí sú zatiaľ v rozpore s tým, ako sa na školách učí. Súvisí to aj s peniazmi a s rôznymi možnosťami, ale tam, kde je to možné, sa už prechádza na tento otvorenejší interaktívnejší spôsob výučby.

Ako by sa zmenená výučba prejavila na študentoch?

Študenti si pamätajú viac, ak ide o fakty. A mozog je tu len na jedinú vec – aby zvýšil náš osobný komfort. A robí to pomocou toho, že rozpoznáva a rieši konflikty. A to sú žiaci, ktorí medzi sebou vedia diskutovať, pričom sa dostávame k počítačom, ktoré toto doslova neurologicky búrajú. Dochádza k veľkej deevolúcii. Ľudia, ktorí sú na počítači alebo používajú sociálne siete, sú na tom mentálne, neurologicky aj psychicky doslova horšie ako tí, ktorí ich nepoužívajú. Ľudia, ktorí sa učia interaktívne, vedia medzi sebou komunikovať a vedia riešiť problémy. Mozog je vytvorený nato, aby toto robil, a nie aby cez bifľovanie ovládal nejaké fakty, ktoré potom nedokáže dať do súvislostí. To platí aj na našich vysokých školách, kde je stále dôraz na výučbe nezmyselných faktov a praktická skúsenosť tam chýba.

V čom to je? Prečo sa stále takto neučí?

Súvisí to s tým, že školstvo má jednu nohu stále v boľševickej minulosti a dá sa povedať, že ešte aj v tej habsburskej minulosti. Ale teraz už sa dostávame k politike a k mnohým ministrom školstva, ktorí nerozumejú výučbe, ale rozumejú politike. Na druhej strane sú inštitúcie – či už sú to školy, alebo Univerzita Karlova. To je inštitúcia, ktorá je obsadená viac-menej dinosaurami, ktorých nezaujíma nič iné, len aby si udržali svoje miesto a profesúru. Existuje tu v Česku – a myslím si, že aj na Slovensku to môže byť rovnaké – obrovský despotizmus, že odmietame pozývať expertov a nechať ich pôsobiť na určitých pozíciách. A potom je tu určitá xenofóbia a mylná tradícia: „My to robíme takto a takto to bolo, keď som chodil do školy ja, a preto to bude rovnako dobré pre moje deti.“ Čo je veľmi nešťastný spôsob zmýšľania. Ale naša spoločnosť ešte nie je úplne v Európe – je zakotvená v praktikách, ktoré sa už nikde inde nepraktizujú. To je dôvod, prečo je Univerzita Karlova na 350. mieste svetového rebríčka univerzít. Nie je medzi najlepšími 50, 100, ba ani 300 univerzitami, čo je presný dôkaz toho, ako sa u nás zle vyučuje. Máme 20 rokov po revolúcii, to je už celá generácia, ale nič sa nezlepšuje, skôr sa to zhoršuje. To vysvetľuje, prečo vznikajú súkromné školy a prečo majú často lepšie výsledky ako štátne.

My by sme boli radi, ak by sme mali aspoň jednu školu na úrovni Univerzity Karlovej.

Vy ste ešte menšia krajina ako my a máte ešte menšie finančné možnosti ako my. Na druhej strane, ak je nejaká krajina kompaktná a má osvieteného ministra alebo ministerku školstva, reformy sa v nej budú dať presadiť ľahšie. Slovensko má určité výhody oproti Česku a jednou z nich je, že je to kompaktnejšia krajina, v ktorej sa určité veci dajú urobiť rýchlejšie.

Učíte aj v zahraničí. Aký je rozdiel medzi výučbou v Česku na Univerzite Karlovej a v USA?

Rozdiely sú najmä v dvoch veciach. Nielen v USA, ale aj v Anglicku vás vyučuje učiteľ, ktorý je vo svojom odbore v medzinárodnom meradle najlepší. To znamená, že vás nebude učiť domorodec. Kým v Česku vás bude učiť domorodec. Národ, ktorý má menej ľudí ako Londýn, nemôže vygenerovať profesorov na svetovej úrovni. Druhá vec, ktorá s tým súvisí: výučba u nás je taká, že sa musíte naučiť veľa faktov, potom pôjdete na skúšku alebo na štátnicu, ktorá je väčšinou písomná, a od doby, keď ste nastúpili na školu, ste s nikým o výučbe a ani o otázkach v rámci výučby nehovorili. Len ste si čítali.

Ako je to na nižších stupňoch?

Mám príklad spred desiatich rokov, ktorý sa týka mojej dcéry – chodila na školu v USA. Mali dejepis a zemepis a narazili na izraelsko-palestínsky konflikt. Dostali základné materiály o tom, kedy a ako vznikol, a dcéra sa ma opýtala, čo si o týchto krajinách myslím. Pýtala sa ma len tak z ničoho nič, tak ma zaujímalo, prečo sa pýta. Povedala mi, že na druhý deň predtým, ako sa o nich budú učiť, majú prezentovať názor, ktorá z týchto krajín zanikne a prečo. Dorazili do triedy a učiteľka ich rozdelila do skupín podľa toho, kto bol na strane Palestíny a kto na strane Izraela. Boli to 13-ročné deti. A dala im hodinu na debatu o tom, aby jedna skupina presvedčila druhú, že má pravdu. Ona diskusiu moderovala. Takto prebiehala výučba o Blízkom východe. U nás je to nemysliteľné. A pritom je to jednoduché a najmä to odráža realitu. Lebo fakty si môžete nájsť, ale budete potrebovať vedieť súvislosti.

Prečo sa u nás v školách nediskutuje? Učitelia nechcú alebo na to nie je čas, lebo potrebujeme prebrať priveľa učiva?

Má to rôzne dôvody. Najdôležitejším je minulosť. Na druhej strane sú to peniaze a politika. Neviem, ako na Slovensku, ale v Česku ide na školstvo veľmi málo peňazí. Učitelia sú platení zle, nie sú tu motivačné faktory, nie je to politicky dostatočne centralizované, sú tu rôzne zmysly a nezmysly, ktoré systém brzdia. A najmä neexistuje žiadny systém odmien pre kohokoľvek v školstve na základe výsledkov. A výsledky sa nemajú merať podľa toho, aké dobré skóre dosiahnu študenti na skúške, ale podľa toho, koľko študentov z vysokých alebo špecializovaných škôl dostane v živote zamestnanie, v akom si želajú pôsobiť. To má byť jediný výsledok, ktorý by sa mal merať. Keď idem do školy a chcem byť zváračom a dostanem prácu rovnako ako moji spolužiaci, tak to škola robí dobre. Toto u nás nik nemeria, hoci v iných krajinách sa to meria a je to hlavný indikátor merania kvality výučby. Nijaký iný nemá existovať. U nás je to celé postavené staromódne. Slovensko tak dobre nepoznám, ale mnohé veci máme podobné – naše spoločnosti sú veľmi uzavreté a začína sa to naším postojom k Európe. Odmietame prijímať veci, ktoré ostatní prijali a vedia, že fungujú lepšie. My si musíme pripraviť špeciálnu vlastnú českú alebo vo vašom prípade slovenskú cestu. Hovorím všeobecne, iste existujú výnimky, ale celospoločensky si s tým stále nevieme poradiť.

Do akého veku by deti nemali vôbec používať sociálne siete?

Hranica priamo súvisí s objemom času venovaného používaniu spoločenských sietí. Po prvé človek nerobí nič iné, len sedí za počítačom, čo v extrémnych prípadoch nie je ani telesne zdravé. Ľudia sa majú pohybovať. Existuje stereotyp ľudí, ktorí sú už akoby zrastení s telefónom či počítačom. Hranica sa pohybuje medzi 4 až 6 hodinami. Teraz nehovorím o používaní počítača na pracovné účely, ale o tom, keď človek len trávi čas na spoločenských a sociálnych médiách alebo robí rôzne nezmysly. To je strata času, ktorá nevedie k tomu, že sa človek cíti sám so sebou lepšie, ale pribúdajú mu depresie a poruchy a klesá schopnosť spoločensky sa adaptovať. A to sa dá merať priamo, lebo spoločenské siete sú iluzórne. Je to režírovanie vlastného divadla. A vašich priateľov vôbec nezaujíma, či ste ich priateľ. Je to možnosť sebauspokojenia v tej podobe, že si vytvoríte vlastné divadlo, ktoré režírujete. A keď niekto s vami nesúhlasí alebo vás na facebookovej stránke urazí, tak si ho vyradíte zo zoznamu. Život však takto nefunguje. Ak sa dostanete s niekým do konfliktu, nemôžete ho vymazať – musíte s ním diskutovať alebo musíte konflikt nejako obísť a nájsť riešenie. A to je hlavný problém. Ľudia prestanú vedieť medzi sebou komunikovať. Začnú hovoriť stále kratšími vetami a medziľudská komunikácia začína zlyhávať. Potom sú z nich horší zamestnanci, lebo nevedia komunikovať a riešiť problémy. Môžu byť lepší v IT, lebo sa dokážu uzavrieť a vymyslieť dobré grafické riešenie, ale keď s vami majú rokovať o zmluve či termínoch, tak je to zlé. Počítače sú dôležité, ale všetko má svoje hranice. Sociálne siete a Facebook však doslova párajú niektoré spoločenské vzťahy.

U nás sú aktivity ako tablety na školách a snahy o využívanie techniky vo výučbe. Majú podľa vás zmysel?

To pre mňa neexistuje. Neexistuje žiadna štúdia, ktorá by povedala, že používanie počítača učí deti lepšie myslieť. Môže to viesť k tomu, že deti si rýchlejšie nájdu fakty, a na to sa majú počítače používať. Ale ako som povedal, čítanie cez obrazovku je horšie, ako keď čítate z knihy. A počítač vám nedá nič iného ako kniha. A potom omnoho dôležitejšie je, ako sa informácia použije. Musí sa použiť v procese aktívneho porovnávania a diskutovania. Inak sa informácia do mozgu nedostane, neintegruje a neprepojí sa s inými informáciami. Ak sa žiaci informácie naučia pri porovnávaní a diskutovaní, vedia si ich jednoducho prepojiť s inými faktmi alebo ich porovnať. Vytvoria si omnoho košatejšie myšlienky okolo jednej veci.

Ideálna hodina by podľa vás vyzerala tak, že na začiatku hodiny by prebehol ústny test, ktorého obsahom bude problém, ktorému sa budeme venovať, a až potom si preberieme učivo?

Najlepšie by bolo dať skúšku ešte deň predtým. Ale inak takto: ako učiteľka by ste dali 5-minútovú skúšku o tom, o čom chcete učiť, potom by ste predstavili fakty (kto bol kto, čo bolo kedy), ale hneď by ste sa začali pýtať, o čom by sa žiaci chceli dozvedieť viac a či si myslia, že by niektoré fakty ani nebolo treba spomínať, prípadne aké vidia súvislosti. A potom by ste začali s porovnávaním. Teraz sme sa napríklad dozvedeli, ako vyzerala Arábia v 15. storočí – mohli by ste to porovnať s tým, ako vyzerala Európa v 15. storočí. V závere hodiny by prebehla otvorená diskusia. Napríklad by žiaci 10 minút diskutovali o tom, v ktorej krajine by chceli žiť, čo by v nej zmenili, keby boli jej prezidentom. A hodina by sa skončila s tým, že by prebehla rovnaká skúška s rovnakými otázkami ako na začiatku – hneď by ste ako učiteľka videli posun, ktorý u žiakov nastal. Tak by ste si mohli overiť, čo sa naučili. Dnes si deti sadnú do lavíc, niečo sa preberie, učiteľka rozpráva, hodina sa skončí a žiaci vyletia z triedy bez toho, že by nastala akákoľvek spätná väzba. Učiteľka netuší, či si žiaci niečo zapamätali. Interaktívny systém by učiteľom priniesol viac práce, ale je omnoho zaujímavejší. A všetkým – učiteľom aj žiakom – sa páči, lebo sa zabavia.

Mali by sa takéto testy známkovať?

Môže byť aj taká motivácia. Proces objektívneho ohodnotenia študenta musí existovať, aby sa identifikovali študenti, ktorí sú slabší. Ale nemusí to byť prostredníctvom známky. Celý proces štandardizovaných skúšok má zmysel, ak treba hodnotiť veľa ľudí a rýchlo. Nič iné potom neostáva. Ale sú ľudia, ktorí majú trojky, ale stanú sa z nich úspešní podnikatelia, lebo vedia vychádzať s ľuďmi. Dôležitejšia otázka ako to, ako známkovať, je tá, z čoho by vlastne mali študentov skúšať.

Podľa vás by sa teda nemali skúšať z faktov, ale zo súvislostí?

Potrebujú vedieť isté základné fakty, najmä v určitých odboroch. Lekára musíte vyskúšať z anatómie. Ale je dôležité, aby sme sa vrátili k tomu, že sa učíme preto, aby sme boli úspešní. A na rozdiel od stredoveku náš úspech už nezávisí od toho, či sme šľachta alebo či vieme po latinsky a grécky. Ale sme úspešní podľa toho, či vieme riešiť problémy a porovnávať.

Už dnes podľa vás vidieť v školstve vlajkové lode, kde sa prejavujú zmeny vo výučbe. Koľko rokov podľa vás bude potrebných na zmenu výučby celkovo v systéme?

Po prvé, starší učitelia, ktorí nie sú schopní adaptovať sa, musia zo systému odísť. A takých učiteľov, bohužiaľ, nie je málo. Z druhej strany sa musí zmeniť politika. Tí, ktorí ju robia, sa musia zmeniť – to sa podarí zrejme len tak, že zmiznú z politiky alebo do dôchodku. Problém je v tom, že si nemáme odkiaľ vziať príklad. Môžeme si ho zatiaľ vziať len od ľudí, ktorí prišli do Česka, alebo z mládeže, ktorá išla do zahraničia a potom sa vrátila, aby to u nás mohla zmeniť. Teraz majú 20 rokov, takže to potrvá približne ďalších 20 rokov, kým sa dostanú do pozície, aby boli zvolení. A to nielen politicky, ale aby sa dostali do rozhodujúcich pozícií. Takže to určite nebude trvať menej ako 20 rokov.

Teraz najčítanejšie