Denník N

Neurológ: Najhoršie je, keď žiak sedí a učiteľka prednáša. Bifľovanie mozog nudí

Neurológ Martin Jan Stránský. Foto – archív

Sociálne siete a počítače by mali žiaci používať len na to, aby sa naučili, ako fungujú, hovorí Martin Jan Stránský, ktorý sa zaoberá spôsobom výučby.

Martin Jan Stránský (58)

Český lekár, vysokoškolský pedagóg a politik. Narodil sa v New Yorku.  Študoval na Columbia University v New Yorku a St. George’s University na Granade. Pracoval ako lekár na neurologickom oddelení v Albany Medical Center v USA. Je odborným asistentom v odbore neurológia na Yale School of Medicine. Zakladateľ a vedúci programu výmen lekárov v neurovedách medzi Yale University a Univerzitou Karlovou. Venuje sa procesom učenia. Je riaditeľom Polikliniky na Národní v Prahe, zakladateľ a riaditeľ programu, ktorý je najväčším letným programom pre študentov medicíny na svete. Založil Kanceláriu Ombudsmana pre zdravie, ktorá v Česku poskytuje poradenstvo v oblasti zdravotníckeho práva.

Ako dnes môže neurológ pomôcť pri tom, ako by malo vyzerať učenie detí na základných a stredných školách?

Dnes na rozdiel od obdobia spred dvadsiatich rokov vieme pomerne jasne, ako sa človek učí. Dozvedeli sme sa to tým, že sme skúšali rôzne učebné metódy a vidíme, ktoré časti mozgu pri nich pracujú. Podľa toho dokážeme zistiť, ako by učenie malo optimálne fungovať. Tieto metódy spojíme s výsledkom testovania a vidíme, ktorí žiaci si pamätajú viac alebo lepšie a ktorí menej. Jednoducho povedané, keď vieme, ako mozog funguje, rozumieme sami sebe. Bez neurológie sme učenie robili tak dobre, ako sme si mysleli, že sa to dá robiť, ale teraz to robíme najlepšie, ako sa to dá robiť.

Čo sa deje v mozgu, keď sa učí?

Mozog sa učí od narodenia, učí sa, aj keď je v maternici. Učí sa najmä cez porovnania. To znamená, že mozgu sa vždy musí ponúknuť niečo iné – či už ide o iný fakt, alebo o inú skúsenosť. Mozog si veci porovnáva a vytvorí doslova anatomickú pamäťovú bunku, odborne sa tomu hovorí engram. Vyzerá to ako pavučina. A vždy, keď sa k tomu mozog vráti, tak sa pavučina aktivuje a spomenieme si na to. Dôležitejšie je, že tieto údaje – či ide o dátum narodenia nejakého kráľa, alebo údaj o tom, kde sme boli – sa posilňujú a vytvárajú sa lepšie, ak vznikajú rôznymi cestami. Prakticky to znamená, že úplne najhoršie, čo sa môže stať, je, že žiak sedí v triede a učiteľka prednáša. Alebo že sa žiak učí fakty cez proces bifľovania.

Prečo to nie je dobré?

Je to pre mozog úplná nuda. Je to neefektívne a nevedie to k zavedeniu žiadnej pamäte. Mozog sa musí učiť, ako myslieť a ako veci nájsť. Má sa učiť pomocou diskusie, ústne, písomne a pomocou čítania a najmä vďaka porovnávaniu. Nie je preto vôbec dôležité, kedy sa narodil Karol IV., lebo to si dnes vie každý nájsť, ale dôležité je, prečo má pre nás význam. Ak by sa to študent učil takto v rámci kontextu, tak by sa, mimochodom, naučil aj dátum narodenia. Nehovoriac o tom, že mozog je potom pružnejší, čo je pre mozog lepšie a je to lepšie aj pre študenta a jeho výsledky.

Presadzujete i viac testov.

Malo by sa stále testovať. Dokonca sa má testovať aj o veciach, o ktorých sa učíme, ešte predtým, ako sa o nich začneme učiť. Keď hovorím „test“, ide o ústnu skúšku. Ak sa učíme dejepis, najskôr vám dám skúšku z dejepisu. Nie preto, aby som zistil, koľko toho viete, ale aby som váš mozog pripravil na túto tému. A má sa skúšať každý týždeň. Zaujímavé je aj učiť sa prostredníctvom rôznych kontextov a rôznych prostredí. Napríklad keď sa rovnakú vec učí v triede a potom ide do prírody alebo do múzea a učí sa ju znova, tak sa mozog veľmi posilňuje. A ďalšia vec je, že sa nemá používať počítač.

Prečo?

Lebo počítače majú určitú nevýhodu, čo sa týka tvorenia pamäte. Až takú, že hlavné medzinárodné pediatrické spoločnosti odporúčajú

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie