Hvoreckého knižnica: omračujúce Memoáre v listoch a brilantná Vymyslená reč

Memoáre v listoch

S autobiografickým písaním sa v uplynulých rokoch roztrhlo vrece. No epištolárne spomienky kolumbijskej vizuálnej umelkyne Emmy Reyes na časy pred sto rokmi prekonávajú väčšinu súčasných pokusov. Čítanie ma načisto omráčilo.

Spomenul som si na Tess z d´Ubervillovcov od Thomasa Hardyho, kde zvodca vystupuje ako diabol a spôsobí neslýchané zlo. Alebo na Bernhardovu ranú Vápenku, v ktorej muž dlhodobo týra ženu na invalidnom vozíku a nikoho v dedine to zvlášť nevzrušuje. Zriedkavo sa v próze objavia také prenikavé obrazy ľudskej amorálnosti a skazenosti.

Reyes nenapísala fikciu, ale na výzvu priateľov ako G. G. Marquéz, Frida Kahlo či Sartre zaznamenala svoje reminiscencie na detstvo, ktoré silno pripomína stredovek. Po roku 1950 pracovala pre UNESCO, v Mexiku spoznala Diega Riveru a vytvorila s ním mural pre olympijský štadión. Kreslila modernú insitu aj psychedelické vízie a ilustrovala Latinskoamerickú edíciu ľudového čítania.

V Ríme si zarábala ako taxikárka, až kým dakoho nezabila, preto ušla do Izraela, aby sa napokon vrátila dožiť do Francúzska. Svoje maľby považovala za výkriky. „Z rúk vypúšťam monštrá. Obrazy nemaľujem, ale píšem.“

Memoáre v listoch (Inaque, 2020, preklad Peter Bilý) tvorí tridsať skicovitých, nezabudnuteľných scén extrémnej chudoby, materinskej nelásky a trýznenia detí. Adresát, kolumbijský historik a diplomat, „intelektuálny agitátor“ Germán Arciniegas, korešpondenciu edične spracoval, ale, našťastie, neprikrášlil, ponechal ju v pôvodnej jazykovo aj štylisticky surovej podobe, čím naštartoval posmrtnú svetovú slávu umelkyne.

Tragédie Reyes sprevádzali celý život. Len čo ju odvrhla traumatizovaná matka, skončila v hororovom katolíckom kláštore, kde vládol násilnícky diktátorský cirkevný režim. Vlastné bábätko jej počas nepokojov v Paraguaji zahynulo priamo pred očami. Napriek všetkému dokázala takmer nemožné – utrpenie pretvoriť na umenie.

Vymyslená reč

V kinách sa – s meškaním vynúteným koronou – premieta strhujúci film Perzské lekcie. Presnejší názov by znel Hodiny perzštiny. Ako to dnes v globálne prepojenom svete chodí, ide o nemecko-bielorusko-ruskú koprodukciu v réžii ukrajinského Američana Vadima Perelmana.

Príbeh o väzňovi nacistického koncentračného tábora, ktorý klame, že ovláda perzský jazyk, aby si zachránil život, vznikol podľa