Zničená pointa

Bol to okamih a už som letel. Napriek tomu, že počas dlhých desaťročí, čo prakticky denne využívam mestskú hromadnú dopravu, sa mi nič podobné nestalo a ani by som si nikdy nepripustil, že také niečo sa mi prihodí. Napriek tomu, že s úžasom a obavami pozorujem tých cestujúcich, ktorí po nastúpení do poloprázdneho dopravného prostriedku prežívajú muky pri rozhodovaní sa, na ktoré z množstva voľných miest si sadnúť, a len zázrakom sa pritom držia na nohách v rozbiehajúcom sa vozidle. Napriek tomu, že si bezvýhradne ctím upozornenie „ak stojíte, držte sa“.

Napriek tomu som odrazu letel pár metrov v takmer prázdnom autobuse a zastavil ma až prudký náraz chrbtom a hlavou, ani neviem, do čoho. A to som sa fakt držal, inak by som po nečakanom zabrzdení vozidla dopadol oveľa horšie.

Aj tak ma však naložili do sanitky, necítil som sa najlepšie a asi ani nevyzeral najzdravšie. Policajti vypisovali papiere o nehode a záchranári sa venovali najmä inej, určite vážnejšie zranenej osobe. Čakal som, kedy sa už pohneme smerom na urgentný príjem na Kramároch, a udretou hlavou sa mi preháňali všetky možné scenáre, ktoré mohli nasledovať po mojom odovzdaní do rúk chirurgom.