Psychológ: Keby viac známych ľudí absolvovalo coming out, pomohlo by to celej LGBTI komunite aj spoločnosti

Článok uverejňujeme v rámci spolupráce s Ligou za duševné zdravie.

O veciach ako sexuálna orientácia alebo rodová identita sa u nás väčšinou nerozpráva. „Sme vychovávaní tak, že každý by mal byť heterosexuálny,“ hovorí psychológ Andrej Kuruc v podcaste Ligy za duševné zdravie Ako sa máš? Pracuje v inPoradni, ktorá poskytuje podporu, sociálne, psychologické a právne poradenstvo pre lesby, gejov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych ľudí.

„Až 60 percent Slovákov a Sloveniek v prieskumoch uvádza, že nepozná ani jedného geja, ani jednu lesbu. Je to aj preto, lebo v našich televíziách je to stále tabu a nemáme známe osobnosti, ktoré by o tom hovorili,“ vraví v rozhovore.

Iniciatíva Inakosť funguje na Slovensku už okolo 15 rokov, z toho tri roky funguje aj jej špecializovaná inPoradňa. S čím najčastejšie pomáhate svojim klientom a klientkam?

Pomáhame napríklad v situáciách, keď človek zažíva zmätok identity, nevie, ako na tom presne je, alebo sa snaží nájsť, čo sa týka sexuálnej orientácie. Napríklad chlapec vníma, že sa mu páčia chlapci, ale nie je si ešte istý, čo to znamená, nevie, akým spôsobom to spracovať alebo prijať.

U nás sa o veciach, ako je sexuálna orientácia alebo rodová identita, väčšinou nerozpráva. Sme vychovávaní tak, že každý by sme mali byť heterosexuálny, mali by sme mať partnera, partnerku opačného pohlavia, deti – a toto by mala byť klasika. Informácií o tejto téme, najmä v minulosti, bolo menej. Dnes sú už, samozrejme, dostupné aj informácie o tejto problematike, môžete ich nájsť na internete aj v seriáloch, čiže je to o čosi lepšie ako kedysi. Ale predsa len, naši najbližší ľudia, naše okolie, spolužiaci, spolužiačky, učitelia, učiteľky o tom nezvyknú hovoriť alebo len veľmi okrajovo. A človek, ktorý zistí, že je gej, lesba, bisexuálny človek alebo trans, je v istom momente na to sám. Potrebuje sa o tom hlavne porozprávať v bezpečnom prostredí, kde vie, že ho nikto neodsúdi. To sú najväčšie obavy, ktoré trápia týchto ľudí – že ich okolie odsúdi, že robia niečo zlé alebo že je to naozaj niečo zlé.

Ako sú na tom spravidla ľudia, ktorí kontaktujú vašu poradňu? Ešte nevedia, na čom presne sú, alebo sú už s tým vnútorne stotožnení a skôr potrebujú radu, ako „ísť von“?

Hovoríme o dvoch typoch coming outu. Prvý je vnútorný, to znamená prijatie seba, svojej sexuálnej orientácie alebo rodovej identity. Druhý je vonkajší coming out, keď sa chce človek zdôveriť so svojou sexuálnou orientáciou rodine, kamarátom, kamarátkam alebo v práci. Na nás sa ľudia obracajú, keď majú problém s jedným aj s druhým.

V akom veku si zvyčajne človek uvedomí, že ho priťahuje rovnaké pohlavie?

Je to veľmi rôzne. Niektorí to v podstate vnímajú už veľmi skoro. Keď sme v Iniciatíve Inakosť robili na túto tému prieskum, vyšlo nám, že to bolo v priemere v jedenástich – dvanástich rokoch, čiže s nástupom puberty a hormonálnych zmien. Je to vek, keď si mladý človek začína uvedomovať sexualitu, čiže je to prepojené. V rámci prieskumu sme takisto zistili, že sebaprijatie v takom prípade zväčša trvá niekoľko rokov. Niektorí o tom povedia prvému človeku v sedemnástich, ale v priemere je to v osemnástich rokoch. Lenže často je tam nepríjemné obdobie piatich až šiestich rokov, keď je ten človek s tým sám. A to je veľmi zlé, lebo je to presne to obdobie, keď sa môže začať nemať rád, nenávidieť sa, pretože počúva predsudky okolia, že je to niečo zlé, niečo nenormálne, cíti vinu alebo sa hanbí. Hovorí sa tomu aj tzv. internalizovaná homonegativita alebo homofóbia, keď si človek zvnútorní negatívne presvedčenia, ktoré sa v spoločnosti šíria o homosexuálne orientovaných ľuďoch.

Mladý človek môže byť zneistený, čo sa mu to deje. Možno si dovtedy tiež predstavoval, že bude mať rodinu, deti, a zrazu si uvedomí, že to tak nebude. Môže cítiť dokonca aj vinu alebo sklamanie. Nemôže mať z toho traumu?

Niektoré štúdie dokonca hovoria, že ide o symptómy posttraumatickej stresovej poruchy, lebo tí mladí ľudia zažívajú tzv. menšinový stres. Je to vlastne stres z toho, ako spoločnosť nahliada na túto menšinu. Nejde ani tak o to, že tam musí jedna veľká nepríjemná udalosť, často môže ísť o každodenné stresory, napríklad, keď človek počúva negatívne veci o homosexuáloch, počuje to od svojich rodičov, robia si z neho vtipy. Lebo niekedy je na týchto ľuďoch už v puberte vidno, že úplne nezapadajú do škatuľky „typického chlapca“ alebo „typického dievčaťa“.

Keď mladý človeka naráža na posmešky okolia, odsúva to aj moment, keď dokáže sám seba vnútorne prijať?

Určite, keď človek zažíva takéto negatívne správy vo vzťahu k sebe, môže mať z toho obavy aj jeho sebahodnota je oveľa nižšia. Je to teda náročné obdobie a často to prechádza do úzkostných porúch. Stále zažívajú veľkú úzkosť, stres, napätie. Môže sa to prejaviť aj v psychosomatike, napríklad v podobe bolestí hlavy či bolestí žalúdka. No môže sa to prejaviť aj v tom, že títo ľudia chcú pred tým utiecť, a tak prepadnú nejakej závislosti, či už od alkoholu, alebo od drog. Samozrejme, to najhoršie, čo sa môže stať, je samovražda. Riziko spáchania samovraždy je pri LGBTI ľuďoch oveľa vyššie ako pri heterosexuáloch.

Spomínali ste, že spravidla trvá niekoľko rokov, kým sa človek odhodlá povedať niekomu, že je gej, lesba, bisexuál. Kto býva zvyčajne prvý človek, ktorému sa zverí?

Je to individuálne, ale väčšinou to bývajú kamaráti alebo človek, ktorý je priamo z komunity.

Čiže rozhodne nie sú prvými rodičia?

Nie, rodičia to nie sú. To býva veľmi výnimočné. Môže sa to stať v prípade, ak majú veľmi dobrý vzťah so svojím dieťaťom. Myslím si, že je to možné hlavne pri transrodových mladých ľuďoch, lebo tam si to rodič skôr všimne. Aspoň mne sa stáva, že sa potom rodičia o to sami zaujímajú, lebo vycítia, že niečo je inak, a hľadajú odpovede. Čiže obracajú sa na nás aj rodičia, ktorí hľadajú informácie, lebo aj pre nich je to obdobie neistoty a obdobie, keď strácajú svoje „sny“. Pretože tá predstava, ako by to malo správne byť, je nám daná spoločnosťou. Rodičia teda takisto potrebujú veľa informácií, aby tomu porozumeli.

Čo sa deje s ľuďmi, ktorí si neprejdú ani tým vnútorným coming outom?

Často to môže vyústiť do nejakého psychického ochorenia, či už sú to depresie, alebo úzkostné poruchy. Stáva sa, že síce vyhľadajú psychiatrov alebo psychológov, no tí to väčšinou neprepájajú s ich sexuálnou orientáciou. Takže tam ani neodchádza k uvedomeniu si, že je za tým ten spomínaný menšinový stres. Máme klientov a klientky, ktorí to začali riešiť až po štyridsiatke.

Percento ľudí, ktorí sa odhodlali na vonkajší coming out, je v našej spoločnosti veľmi nízke. Na pracoviskách je to len okolo 8 percent.

Áno, až 40 – 50 percent svoju sexuálnu orientáciu stále úplne skrýva, čo je na pracovisku naozaj nepríjemná vec. Trávime tam predsa takmer polovicu života a ak tam nemôžeme byť otvorení alebo musíme neustále klamať, môže sa to prejaviť aj na pracovnom výkone človeka. Zamestnávateľ by si mal uvedomiť, že musí vytvárať také prostredie, aby ľudia mohli otvorene hovoriť aj o takýchto veciach.

Čo sa týka vonkajšieho coming outu, často ho sprevádzajú veľké obavy – že nás blízki ľudia odmietnu, že nám to poškodí v práci, v kariére, že nám ublížia spolužiaci, spolužiačky v škole… Niekedy sú tie obavy oveľa väčšie ako realita, no prekonať to a urobiť prvý krok je pomerne náročné.

Keď človek v sebe dlhodobo drží stabilnú hladinu strachu, nepoškodzuje to jeho fyzické i psychické zdravie?

Určite áno, to je ten permanentný stres. Byť neustále v strehu, či to niekto neodhalí, neopýta sa, alebo keď to aj poviem, tak ako zareaguje, alebo kedy to povedať, nepovedať a kedy je tá vhodná chvíľa… Človek je tým úplne pohltený.

Ako potom znie rada pre geja, lesbu alebo transrodového človeka – ako začať komunikáciu smerom von?

V prvom rade si tým treba byť úplne istý, vnútorne to v sebe prijať, lebo pri coming oute je už dôležité „necuknúť“ a nedávať druhým ľuďom nádej, že by to mohlo byť aj inak, lebo to sa potom často skomplikuje. Potom je dôležité urobiť si coming out plán. Porozmýšľať nad tým, kto v okolí by mohol byť prvý a najvhodnejší človek, ktorému by som to mohol povedať.

Asi by bol veľký problém, keby bola hneď prvá reakcia nepríjemná.

Áno, lebo potom sa ten človek môže „zaseknúť“. Je dobré, ak je prvý coming out viac-menej pozitívny, ale, samozrejme, nedeje sa to ako z čítanky. Tie príbehy sú veľmi rôzne. Nie je na to jednotný recept, ale ak to chce človek nejako koordinovať, tak sa na to dá pripraviť.

Ako by to mal človek povedať svojim rodičom?

Radíme napríklad pripraviť si úvodný príhovor, v ktorom jednoducho povie, ako to má, že je stále tým istým dieťaťom ako predtým, že sa na tom nič nemení, len sa mu napríklad páčia chlapci, tak to cíti a je to preňho takto prirodzené. Netreba hovoriť veľa. Keď budú mať rodičia nejaké otázky, tak im odpovedať a prípadne poskytnúť aj odborné materiály. Takisto je fajn dať im webové stránky, kde si o tom môžu prečítať viac, prípadne mať pripravený kontakt na nejakého poradcu, poradkyňu, s ktorými sa môžu porozprávať. No ak by došlo k nejakej negatívnej reakcii, tak to určite neostriť a odísť – nech to rodičia nejakým spôsobom predýchajú alebo vychladnú.

Platí, že keď to rodičia prijmú, tak sa zlepší aj zdravie rodinných vzťahov?

Určite môžu byť vzťahy oveľa otvorenejšie. Ak sa im dovtedy ich dieťa muselo vyhýbať, klamať alebo s nimi nekomunikovalo, môže to byť aj preto, že niečo skrýva alebo má z niečoho obavy. Keď sa mladý človek môže rozprávať o svojich partneroch, partnerkách s mamou či s otcom, tak je to úplne iné, ako keď to robiť nemôže.

Čo sa deje po coming oute? S čím sa stretáva človek z LGBTI komunity v „bežnom svete“?

Stretnúť sa môže napríklad so šikanou v škole, s posmeškami, vtipmi, môže zažívať diskrimináciu na pracovisku, u veľkých zamestnávateľoch asi nie, ale skôr u tých menších. Viem o prípadoch, keď človeka pre jeho sexuálnu orientáciu aj prepustili, hoci priamo sa to nepovedalo.

Ďalej sa stretávajú s okrikovaním na ulici. Až 77 percent LGBTI ľudí na Slovensku sa vyhýba držaniu za ruky vonku, lebo majú obavy, že po nich budú pokrikovať alebo môžu zažiť aj násilie.

Ako je na tom Slovensko v porovnaní so svetom, čo sa týka prijatia LGBTI ľudí v spoločnosti?

Slovensko je na tom veľmi zle. V Európskej únii patríme medzi posledných 5-6 krajín, kde vlastne nie je žiadne právne uznanie párov rovnakého pohlavia. Samozrejme, máme antidiskriminačný zákon, kde je zakázaná aj diskriminácia na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity, niečo je aj v trestnom zákone – že by mali byť zakázané nenávistné prejavy. Otázkou však je, ako sa legislatíva napĺňa v praxi.

Sme na tom veľmi zle už len v porovnaní s Českom, kde aktuálne riešia v parlamente, aby boli uzákonené manželstvá pre páry rovnakého pohlavia. U nás v podstate neriešime nič, problém je aj s dedením či s poskytovaním zdravotných informácií.

V Českej republike sa po prijatí registrovaných partnerstiev zvýšila akceptácia LGBTI ľudí celkovo. Dôležitá je však aj atmosféra v spoločnosti, aby tieto témy neboli stále prezentované len ako niečo negatívne, aby v tom neboli politické hry, aby aj deti na školách normálne dostávali informácie. Aby vedeli, že to môže byť aj inak a nemusí to byť len klasicky nalinkované.

Čo by sa u nás malo v prvom rade zmeniť v systémovom či legislatívnom nastavení?

Určite by bolo dobré, keby boli právne uznané páry rovnakého pohlavia, či už by to bolo životné partnerstvo, alebo manželstvo. To je u nás komplikované, lebo máme uzákonené, že manželstvo je určené len pre ženu a muža.

Čo sa týka transrodových ľudí, mal by sa uzákoniť zákaz kastrácie a všetkých zásahov do tela človeka v prípade prepísania rodu v občianskom preukaze. Je aj dôležité, aby sa aktuálne zákony, ktoré sa týkajú diskriminácie a násilných trestných činov, dôsledne uplatňovali v praxi.

Keď sa už obeť rozhodne, že čin ohlási, tak vyšetrovatelia a neraz aj blízke okolie obete čin bagatelizujú a neveria jej. Je to tak aj v tomto prípade?

Áno, sekundárna viktimizácia je stále veľká, aj preto veľmi malé percento ľudí z LGBTI komunity ohlasuje násilné činy. Samotné orgány činné v trestnom konaní nie sú úplne scitlivené nielen na LGBTI menšinu, ale ani na iné obete trestných činov, či už sú to deti, alebo ženy. Problém je aj, že ľudia nemajú dôveru v políciu a nenahlasujú tieto trestné činy, lebo často sa to aj tak vyhodnotí ako priestupok alebo to zmietnu zo stola.

Prospelo by nálade v spoločnosti aj to, keby viac známych ľudí absolvovalo nielen vnútorný, ale aj vonkajší coming out? Vieme predsa o mnohých homosexuálne orientovaných športovcoch a umelcoch, ktorí sú stále prezentovaní ako lámači ženských sŕdc. Keby sme si všetci uvedomili, ako veľa je medzi nami homosexuálne orientovaných ľudí a nič zlé to predsa neznamená, pomohlo by to aj LGBTI komunite?

Určite by to pomohlo, pretože práve známe osobnosti menia verejnú mienku a menili ju aj v iných krajinách, keď sa „vy-outovali“. Naozaj to má pozitívny vplyv a veľký význam aj pre atmosféru v spoločnosti. Predstavte si, že až 60 percent Slovákov a Sloveniek v prieskumoch uvádza, že nepozná ani jedného geja, ani jednu lesbu. Je to aj preto, lebo v našich televíziách je to stále tabu a nemáme známe osobnosti, ktoré by o tom hovorili.