Denník N

Exposlankyňa Shahzad: Chcem chodiť synovi na besiedky, ale neviem nájsť bezbariérovú škôlku

Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Prievidzi a okolí.

Bývalá poslankyňa za OĽaNO Silvia Shahzad počas svojho mandátu viackrát zaujala bulvár. Najprv ako prvá poslankyňa na vozíku v parlamente, neskôr svojím menom, ktoré si zmenila po sobáši s utečencom z Pakistanu, a nakoniec tým, že v priebehu jedného volebného obdobia sa ich rodina rozrástla o tri deti.

„Manžel sa občas smeje, že ktorá matka už len zvládne odniesť tri deti. Ja si ich naskladám na stúpačky, na sedačku a všetky tri ich odveziem. Už ma podpichoval, že žiarli, lebo mu nezostalo žiadne dieťa,“ hovorí Shahzad.

Keď bola v OĽaNO, viacerí sa jej pýtali, či nemôže dohovoriť Igorovi Matovičovi. „Ale to sa jednoducho nedá, lebo on si ide svojou cestou. Už aj ja som pochopila, že nemá zmysel, aby som v OĽaNO diskutovala s niekým iným ako s Igorom Matovičom, lebo to, čo nechce presadiť on, to sa nikdy nepresadí,“ hovorí Shahzad. Opätovne už za OĽaNO kandidovať odmietla a dnes je členkou mimoparlamentnej strany Spolu.

Dnes máte tri deti. Takmer štvorročného syna a dvojročné dvojčatá. Stretli ste sa ako mama s úplne novými bariérami, ktoré ste možno dovtedy nevideli?

Samozrejme. Všímam si detské ihriská, lebo sa tam chcem dostať. Pred časom som natrafila na článok, ktorý písala matka dvoch detí, ktorá je na vozíku a nevie ísť do Disneylandu. Bola Američanka, ale hovorila som si, že toto asi bude presne ten problém, ktorý budem riešiť aj ja. Amerika je veľká, a keď chce niekam ísť, musí dlho cestovať, to znamená, že potrebuje toalety, špeciálne prostredie, takzvané „changing places,“ ktoré u nás nie sú vôbec. Neboli tam a nemohla ísť. Ak sa niekde nedostane ona, nedostanú sa tam ani jej deti. Začíname to pociťovať už aj my. Keď sa rozhodujeme niekam ísť, väčšinou je to v dosahu dvoch hodín, lebo bezbariérové toalety nemáme a tie, čo sú označené ako bezbariérové, sú až príliš často nevyhovujúce. Teraz vyberáme škôlku a tiež by som chcela, aby bola bezbariérová, ale zatiaľ to vyzerá zle.

Ak by nebola bezbariérová, nemohli by ste svoje dieťa ani odprevadiť do škôlky?

Nemohla by som ísť ani na besiedky, vystúpenia, sprevádzať svoje dieťa. Chcela by som mať tú možnosť.

Pre mnohých môže byť ťažké si predstaviť už len to, ako žena na vozíčku ide na prechádzku s troma malými deťmi. Ako to zvládate?

Väčšinou je to všetko na manželovi. Ale máme aj vtipné momenty, keď sa manžel smeje, že ktorá matka už len zvládne odniesť tri deti. Ja si ich naskladám na stúpačky, na sedačku a všetky tri ich odveziem. Už ma podpichoval, že žiarli, lebo mu nezostalo žiadne dieťa. V zásade sa o deti najviac stará manžel. Máme vymenené roly.

Čo ste robili po odchode z parlamentu?

Prvý rok som bola s deťmi, lebo boli malé a bolo to náročné. Svoje deti dodnes dojčím, takže som nemohla len tak jednoducho chodiť do práce a brať ich všade so sebou. Ani som to nechcela. Teraz už pracujem.

Kde?

Ako referentka na bratislavskom magistráte.

Pravidelne vyzdvihujete prácu osobných asistentov a asistentiek. Aj o svojom rodinnom živote ste povedali: Všetko nám to stojí a padá na asistentkách. Ako veľmi vám uľahčujú život?

Veľmi. Vďaka osobnej asistencii si vieme zmanažovať fungovanie domácnosti. Pomoc potrebujú deti aj ja, napríklad odviezť do práce. V súčasnosti nemáme dosť asistentiek, lebo to nikto nechce robiť trvalo. Hľadanie je náročné. Aj fungovanie v parlamente bez nich bolo nepredstaviteľné. Bežný prechod parlamentom pre mňa znamenal asi dvadsať dverí, ktoré treba otvoriť a zavrieť, a ja nemôžem pri každých dverách čakať, kým mi niekto pomôže. Nonstop som potrebovala niekoho, kto mi podá notebook, vodu, pomôže mi s jedlom.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Koľko štát prispieva na osobné asistentky a asistentov?

Osobná asistencia je dnes nastavená najreálnejšie zo všetkých nástrojov, ktoré tu máme na pomoc ľuďom s hendikepom. Niekomu sa môže zdať, že je oproti iným sociálnym službám a kompenzáciám nadhodnotená, ale nie je to tak, je len reálna. Akurát tým, že sa platí na hodiny, to môže vyjsť v celkovom súčte viac.

O aké sumy ide? 

Príspevok na osobnú asistenciu je 4,82 eura na hodinu. V Bratislave si ľudia vedia už na brigáde zarobiť viac. Portály, ktoré sprostredkúvajú starostlivosť o deti alebo seniorov, sa cenovo pohybujú najčastejšie od 6 do 10 eur. Takže suma je stále podhodnotená. Ťažko sa nám preto hľadá pomoc. V porovnaní s príspevkom na opatrovanie, ktorý je fixný na mesiac a dostávajú ho rodinní príslušníci, ktorým to v prepočte na hodiny vyjde pár centov, je to naozaj dobrá služba. Osobnú asistenciu ľuďom štát uhrádza maximálne 20 hodín denne. To v praxi znamená, že ju nevykonáva jeden človek a výsledná suma sa delí medzi viacerých asistentov, ktorí nedostávajú veľa. Nemala som asistentov, ktorí by zarobili viac ako tisíc eur mesačne. Odjakživa som mala osobnú asistenciu rozdelenú medzi päť až desať ľudí.

Starostlivosť o ľudí s hendikepom je bez osobných asistentov často na pleciach rodičov a príbuzných. Aj vám pomáhala vaša mama. Ako to ovplyvňuje vzťah dieťaťa a rodiča? Necítia rodičia morálnu povinnosť pomáhať svojmu dieťaťu, aj keď už nevládzu alebo to nechcú robiť? Aké ťažké je pre rodičov povedať si, že sa pre svoje deti nemôžu úplne obetovať?

Rodina vám pomáha vždy najviac, ale neznamená to, že vám musí pomáhať 24 hodín denne. Osobná asistencia pomáha rodine, aby na všetko nezostala sama. Na druhej strane, pre ľudí s hendikepom nie je jednoduché pustiť si do domu úplne neznámeho človeka. Majú úplne iné zvyky a prístup ku všetkému. Asistenti sa zasa musia učiť rešpektovať vás a to, ako žijete a chcete žiť. Moji rodičia dnes majú svoj život a vedia, že sa môžu spoľahnúť na to, že bude o mňa postarané. Navštevujeme ich skôr my a nie oni nás. Mama mi pomáhala najmä cez víkendy alebo vtedy, keď nám asistentky chýbali. Ak rodina opatruje človeka s postihnutím, často zostáva bez príjmu a aj so všetkými problémami sama a jej členovia nemajú iný život. Život s asistentmi je na rozdiel od opatrovania oveľa kvalitnejší pre všetkých členov rodiny, nielen pre človeka so zdravotným postihnutím.

Je pre vás niekedy ťažké požiadať o pomoc?

Určite je to ťažké. O to viac, ak ide o intímne veci, o hygienu. Ten človek musí mať vašu plnú dôveru. Napriek tomu, že môj manžel mi pomáha a vie mi všetko zabezpečiť, nebolo to tak vždy a dlho som žila sama. Nechcem sa preto na neho spoliehať vo všetkom ani dnes, lebo aj on predsa môže mať svoj život a nemusí sa cítiť za mňa zodpovedný. To, že nie sme úplne závislí od seba, nám pomáha udržiavať náš vzťah v rovnováhe. Rodina vám vždy oveľa skôr povie, že sem sa mi s tebou nechce, ale asistent vám to nepovie, lebo je to jeho práca.

Snažím sa preto mať vždy viac asistentiek, hoci cez koronu sa to nedalo. Nebyť závislá len od jedného človeka, ale byť stále v kolotoči ľudí, ktorí prichádzajú a odchádzajú. Mnohí sa pripútajú k jednému človeku, a potom môže byť rozchádzanie veľmi náročné pre obe strany.

Do parlamentu ste sa vrátili pomerne skoro, už dva mesiace po narodení syna. Po narodení dvojčiat ste doma tiež nezostali dlho. Poslankyňa Vladimíra Marcinková (Za ľudí) hovorila, že jej po pôrode kolegovia v parlamente nadávali do krkavčích matiek. Stretli ste sa s takýmito výčitkami aj vy?

Priamo som sa s tým nestretla. Cítite niektoré narážky na to, že ste matka a žena. Vždy, keď muži zacítia, že je v parlamente niekto silnejší, dávajú to tej žene viac pocítiť. Ja som sa asi neprezentovala ako tá odhodlaná, ktorá všetko zvládne, takže si nepamätám priame útoky, ale nejaké nevhodné poznámky zo zadných lavíc áno. V čase, keď kolegyňu Simonu Petrík (dnes PS) nepustili do pléna s dieťaťom, do sály nevpúšťali ani moju asistentku. Veľakrát som si z tašky, ktorú som mala zavesenú vzadu na vozíku, zabudla vytiahnuť papier alebo nabíjačku. Keď som pri sebe nemala asistentku, musela som sa obzerať, kto je naokolo, a požiadať o pomoc. Prázdna sála v parlamente pritom nebola zriedkavosťou. Je to nepríjemná situácia, keď len neustále na niekoho čakáte. Asistenti v rokovacej sále by mali byť samozrejmosťou. Ja nepotrebujem pomoc s každým pohybom, ale čo ak by tam taký človek sedel? Čo ak by si nemohol robiť poznámky, zapnúť mikrofón? Takýto človek zatiaľ nemá šancu byť poslancom alebo poslankyňou.

V Národnej rade. Foto N – Tomáš Benedikovič

Takže ste požiadali, aby s vami v sále mohla byť asistentka, a oni povedali, že nie?

Áno. Vraj do sály môže vstupovať len limitovaný počet ľudí: poslanci a vybraný personál parlamentu.

Nebola žiadna vôľa zmeniť rokovací poriadok?

Nie. Na prvý pohľad to mohlo vyzerať, že to nepotrebujem. Ale musela som sa preto obmedzovať. Asistentka, ktorú vám štát platí, sedí pred dverami rokovacej miestnosti a nemôže pomôcť. Absurdnosť. Ale tu nejde o mňa, ale o princíp. Pravidlá sa nastavujú podľa konkrétneho človeka.

Kvôli bariéram a zdĺhavým presunom som čas trávila buď v sále, alebo v kancelárii. Nestíhala som žiadne neplánované zastávky v bufete či obedy s kolegami.

Bulvár podrobne rozoberal váš vzťah aj materstvo. Či vás s mužom naozaj spája láska, ako ste mohli otehotnieť, či budete môcť dojčiť. Ako ste tento záujem vnímali?

Nie je veľmi príjemné, keď sa ocitnete na stránkach bulváru, ale vedela som, že to príde, počítala som s tým. Snažila som sa tomu vyhnúť, ako sa len dalo, pretože to zbytočne vzbudzuje vášne a viem, že ľudia sa boja všetkého neznámeho. Ja som tiež napríklad donedávna nepoznala žiadnu moslimskú komunitu a nevedela som nič o islame. Mala som občas pocity strachu, ale prekonala som ich v tom momente, keď som sa o tom dozvedela viac. V základných veciach sme si s manželom veľmi blízki a nevidím rozdiel medzi mojou rodinou a rodinou môjho manžela.

Váš manžel je z Pakistanu, ale už asi 13 rokov žije v Európe. Najprv prišiel do Švédska študovať farmáciu, ale školu nedokončil. V Berlíne potom požiadal o azyl. Pakistan nie je považovaný za veľmi nebezpečnú krajinu, ako sa mu podarilo získať azyl?

Manžel prišiel na Slovensko a v súčasnosti je tu za účelom zlúčenia rodiny, má tu trvalý pobyt. V Nemecku by azyl asi získal tiež, lebo tam pracoval, ale rozhodol sa žiť na Slovensku.

Po svadbe ste zvažovali aj to, že odíde žiť do Nemecka. Tieto plány celkom padli?

Manžel mi povedal, nech zostaneme žiť na Slovensku, lebo v Nemecku by sme boli cudzincami obaja. Ťažko povedať, či niekedy odídeme do inej krajiny. Všeobecne je pre človeka s postihnutím ťažké niekam vycestovať a žiť tam. Zrazu sa totiž odstrihnete od pomoci v jednej krajine a pomoc v druhej krajine sa nezískava z jedného dňa na druhý. Napríklad mňa limituje, že musím myslieť na bezbariérové bývanie, aj prostredie v celom kontexte. Je prakticky nemožné sa len tak presťahovať. Už presťahovať tri deti do susednej dediny nie je úplne jednoduché, nie to ešte s invalidným vozíkom.

Svojho partnera ste navštevovali v Berlíne. Aké ťažké bolo pre vás cestovať tam?

Cestovala som lietadlom, to je veľmi pohodlné cestovanie. Asistentka ma priviezla na letisko a servis na letisku ma naložil aj vyložil. Svetový štandard.

Keď sa váš muž chystal prísť na Slovensko, varovali ste ho, že Slovensko nie je veľmi priateľské k cudzincom. Ako sa vám tu žije?

Dodnes mi hovorí, že z jeho pohľadu Slovensko vôbec nie je zlá krajina. Podmienky v jeho krajine sú oveľa ťažšie a tu sme na tom neporovnateľne lepšie. Tým, že žijeme úplne bežný rodinný život, nemáme žiadne negatívne skúsenosti. Môj manžel je navyše oveľa priateľskejší ako ja, takže tu má svoje kontakty, pozná susedov oveľa lepšie ako ja. Je to súčasťou jeho kultúry, že hoci ich je veľa, všetci sa poznajú.

Hovorí po slovensky?

Áno, snaží sa. Myslím si, že mu to ide. Keď bol v Berlíne, tak sa snažil hovoriť po nemecky a jazyk sa naučil veľmi dobre. Je veľmi komunikatívny. Sčasti vie aj po grécky. Jazyk vníma ako základnú vec, ktorú musí v krajine ovládať.

Podľa prieskumu Európskej komisie až 39 percent opýtaných Slovákov povedalo, že by im prekážalo, ak by bol ich kolega v práci moslimom. Nebál sa, že si na Slovensku nenájde prácu a budú ho v kolektíve odstrkovať?

Myslím si, že nie. Vie zapadnúť. Navyše má výhodu, že hovorí po nemecky a my sme hneď vedľa rakúskych hraníc, takže by si mohol hľadať prácu aj tam. Zatiaľ si však nehľadal prácu, lebo musí byť s deťmi. Ale stále uvažuje, čo by mohol a chcel robiť.

Ako ste vnímali smrť Henryho Acordu z Filipín, ktorý zomrel v roku 2018 po útoku Juraja Hossu v centre Bratislavy? Nevystrašilo vás to?

Stalo sa to v čase, keď bol manžel krátko na Slovensku. Bála som sa. Takéto strety sa občas vyskytnú, ale mám pocit, že ľudia na Slovensku nie sú až takí nenávistní, ako to vyplýva z prieskumov. Cudzincov je u nás menej a často sa s nimi nestretávajú. Ak by s nimi boli viac, ich postoje sa zmenia.

V tom istom prieskume až 62 percent rodičov povedalo, že by im prekážalo, ak by ich dieťa malo vzťah s moslimom. Aj vy ste mali v rodine ľudí, ktorí boli proti utečencom. Ako to prijali?

Bolo to veľmi rýchle, takže blízki si zrazu uvedomili, že sa nič mimoriadne nedeje. Môj manžel je veľmi priateľský, má veľký rešpekt voči svojim rodičom, a teda aj voči mojim rodičom.

Rodina vášho manžela bola na začiatku vášho vzťahu zasa prekvapená, že ich syn si berie ženu na vozíku. Ako sa s tým vyrovnali oni?

S manželovou rodinou nie som veľmi v kontakte, lebo je medzi nami jazyková bariéra. Ale manžel s nimi komunikuje denne. Majú vnúčatá, syn je spokojný, tak hádam je to fajn. Aj pre mnohé slovenské rodiny môže byť problém, keď si ich dieťa privedie partnera s hendikepom. Ja ale žijem v komunite, kde je veľa takýchto zmiešaných párov, a funguje to. Nič zvláštne.

Pochádzate z Nitrianskeho Pravna neďaleko Prievidze. Kam ste chodili na základnú školu?

Ako šesťročná som musela odísť do školy do Bratislavy a žiť na internáte. Len tam totiž bola škola pre deti s postihnutím. Trocha ma to mrzí, lebo mi tu potom chýbajú väzby na tento región. Vyrastala som síce na ulici, kde bolo plno detí, a mala som tu kamarátov, ale to bolo všetko. Školské kontakty mi chýbali, takže som sa tu necítila úplne ako doma a nemala som tu také silné väzby. Vraciam sa sem už len za rodinou.

Niektorí rodičia si nevedia predstaviť ani to, že by na internát pustili stredoškoláka, nie ešte šesťročné dieťa. Aké to pre nich bolo?

Určite to pre nikoho nie je jednoduché. Beriem to tak, že ma to naučilo fungovať samostatne. Niekedy mojim rodičom príde ľúto, že som sa osamostatnila tak rýchlo. Na druhej strane sa o seba viem postarať a nebojím sa sadnúť do lietadla a ísť.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Bola škola v Bratislave naozaj bezbariérová alebo ste sa aj tam stretávali so situáciami, ktoré ste nevedeli prekonať?

S odstupom času to vnímam tak, že tento typ škôl bol v minulosti naozaj bezbariérový, oveľa viac ako teraz. Nešetrilo sa priestorom. Boli však len dve alebo tri. Dnes sa také budovy nestavajú, a už vôbec nie školy a internáty. Niektoré priestory sa rekonštruujú, ale nie je to ono, chýbajú odborníci na bezbariérovosť.

Dnes už deti na vozíkoch bežne chodia do obyčajných základných škôl. Často je ku vchodu pristavená plošina alebo výťah, aby sa dostali do triedy, nemajú však prístup do laboratórií, do knižnice alebo do jedálne. Na jednej strane je dieťa začlenené do bežného kolektívu, na druhej strane je izolované v prostredí, kde má plno bariér. Keď sa na to pozriete spätne, tak by ste radšej študovali na základnej škole v Prievidzi s takýmito limitmi alebo by ste šli opäť do Bratislavy?

Ťažko povedať. Mám rada slobodu pohybu. Napríklad v parlamente mi veľmi prekážalo, že sú tam síce vybudované nejaké bezbariérové trasy, to však znamenalo, že som sa míňala s kolegami, lebo kto by už len chodil po nezmyselných trasách spolu so mnou? Preto je tá poctivá bezbariérovosť veľmi dôležitá. Aj deti by mali mať možnosť ísť spolu do bufetu, do telocvične, na prestávku. Aby dieťa nemuselo čakať, kým mu niekto príde pomôcť, premiestni ho schodolezom a podobne.

Takže ste rada, že ste chodili na základnú školu do Bratislavy?

V tom zmysle, že som sa tam cítila pohybovo slobodnejšie, áno. To prostredie je však len pre ľudí so zdravotným postihnutím a vy chcete fungovať aj s inými kamarátmi. Aj na strednú školu som chodila na to isté miesto, ale zažila som zasa iný extrém, keď sa po revolúcii robila opačná integrácia a študentov na vozíku nechceli prijímať, bola som jediná vozičkárka v triede, všetci ostatní mali menší hendikep. Po skončení školy som už nechcela žiadne špeciálne zariadenie ani vidieť a tešila som sa na život mimo tohto zariadenia. Bolo to oslobodzujúce.

Navštívili ste aj modelovú inovatívnu školu, ktorou sa chválil minister školstva Branislav Gröhling (SaS). Tá škola však akoby zabudla na hendikepované deti. Na vozíku ste nedokázali prejsť cez všetky dvere, nedostali ste sa na toaletu, k umývadlu alebo k tabuli. Na jedno poschodie ste sa nedostali vôbec. Prečo je to tak? Naozaj ľuďom nenapadne myslieť aj na ľudí s hendikepom? Alebo im to napadne, ale mávnu nad tým rukou, že to netreba?

Ľudia si myslia, že vedia, čo je to bezbariérovosť, ale nie je to tak. Keď ľudia niekde vidia rampu, tak majú pocit, že je tá budova bezbariérová, ale nie je to tak. Rampa má zlý sklon, neviete na jej konci otvoriť dvere, nájdete pred ňou parkovisko bicyklov alebo materiál na rekonštrukciu, ktorá v budove práve prebieha, a človek na vozíku sa tam aj tak nedostane. Je tam však oveľa viac vecí, ktoré si treba všímať. Značenie, výstražné prvky, kontrast, aby sa tam vedel orientovať aj človek s inými obmedzeniami. Na schodoch musí byť reflexné označenie, aby si ich všetci všimli.

Videla som nejaké nové fotky inovatívnej školy po mojej návšteve a myslím, že priestor pod schodami, ktorý mohol byť nebezpečný pre ľudí s poruchou zraku, zmenili na bezpečnejší oddychový priestor. Ale ostatné veci podľa záberov odtiaľ nezmenili. Pre človeka na vozíku to naďalej vhodné prostredie nebude, lebo len hasia, čo sa hasiť dá. Na bezbariérovosť treba myslieť od začiatku stavby, nie až v procese zariaďovania. Takto ľudí so zdravotným postihnutím vo verejnom priestore pribúdať nebude.

Veľa cestujem mestskou hromadnou dopravou a stretávam veľmi málo vozičkárov. Keď po meste cestujem v Česku alebo vo Viedni, vozičkárov stretávam bežne, či chcem alebo nechcem, u nás nie.

V parlamente vás v tomto volebnom období vystriedal aj poslanec Dominik Drdul (OĽaNO), ktorý je tiež na vozíku. Neboli ste v kontakte, aby ste si vymenili informácie o tom, kam sa dá ísť, kam nie a ako si zjednodušiť život v Národnej rade?

Nie, v tomto smere nie. A navyše máme iné nastavenie, lebo on má mechanický vozík a dokáže sa pohybovať aj bez asistenta.

Ako ste sa rozhodovali, kam ísť na vysokú školu? Aké boli vaše možnosti a obmedzenia?

Musela som sa rozhodovať podľa toho, kam sa dostanem. Či je škola, ubytovanie a doprava bezbariérová. A keď to preskúmate, tak zistíte, že veľa možností nemáte. A tak je to doteraz. Niektoré veci sa dnes zmenili, Univerzita Komenského v Bratislave už ponúka fajn možnosti aj pre menej mobilných ľudí.

Vysokú školu ste začali študovať na detašovanom pracovisku v Prievidzi. Tieto detašované pracoviská sú často kritizované za nie veľmi kvalitné vzdelanie, no na druhej strane ste vďaka tomu dostali šancu študovať v neďalekom meste. Ako to spätne hodnotíte?

Síce som šla na Ekonomickú univerzitu, ale nemohla som tam v tom čase bývať, detašované pracovisko bolo mojou jedinou možnosťou. Študovala som tam cez víkendy popri zamestnaní.

V Prievidzi ste pracovali aj vo Výrobnom družstve invalidov. Išlo o centrá, ktoré zamestnávali ľudí s hendikepom. Vy ste tam pracovali ako personalistka. Čo tam robili bežní zamestnanci?

Boli to vlastne predchodcovia dnešných chránených dielní. Boli bezbariérové, rovnako ako školy pre hendikepovaných za socializmu. Vedeli zamestnať ľudí prakticky s akýmkoľvek zdravotným postihnutím, čo sa mi zdalo byť celkom fajn. Tento trend dnes majú prebrať sociálne podniky. Bez kvalitnej bezbariérovosti to však opäť nepôjde.

Práca sa mi hľadala ťažko napríklad preto, lebo málokde nájdete naozaj bezbariérovú toaletu. A bez toho sa neviete zamestnať, lebo v práci väčšinou musíte stráviť osem hodín. Vo výrobnom družstve, kde som pracovala, sa vyrábal krištáľ a bola tam aj kartonážna dielňa a knihárstvo.

V roku 2004 ste začali študovať pravdepodobnosť a matematickú štatistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Mala už univerzita skúsenosti so študentmi a študentkami s hendikepom?

Áno, tam už bola situácia trocha lepšia. V tom čase tam vzniklo prvé bezbariérové ubytovanie. Keď som si dávala prihlášku, bola to len stavba, dúfala som, že to stihnú dokončiť. Povedala som si, že po desiatich rokoch doma opäť skúsim ísť študovať do iného mesta. Aj napriek tomu, že som v Prievidzi a okolí pracovala už desať rokov, nedokázala som si tu vybudovať veľkú sieť kontaktov, chýbali mi tie kamarátstva, ktoré tu ľudia mali zo základnej a strednej školy, a možnosti dochádzania z Pravna do Prievidze sú dodnes slabé. Často sa stáva, že keď sa ľudia vracajú domov po skončení školy, tak si nevedia nájsť uplatnenie a končia doma medzi štyrmi stenami. Veľa ľudí preto skúša aspoň študovať, lebo je to jedna z mála možností, ako sa vrátiť medzi ľudí. To isté som urobila aj ja. Keď som šla na vysokú do Bratislavy, mala som už 28 rokov.

Kedy sa vám naposledy stalo, že ste sa nedostali niekam, kam ste chceli?

Stáva sa mi to veľmi často. Naposledy som zisťovala, kam by sme mohli ísť na teambuilding, a nevedela som nájsť bezbariérové ubytovanie, prípadne mi nechceli poskytnúť fotografie, či sú bezbariéroví. A ja už nemôžem hľadať mačku vo vreci. Najviac si pamätám na moment, keď som chcela ísť na festival Colours of Ostrava, ktorý je perfektne bezbariérový. Stretnete tam 500 ľudí na vozíku. Mali sme zabezpečené ubytovanie, taxíky… a ja som sa nedostala z Bratislavy. Neprišiel mi bezbariérový vlak. Povedali mi prepáčte, zoradilo sa mi tam celé vedenie, ale to mi nepomôže, keď chcem odísť. Bola som takto tri roky po sebe. Prvý rok som odišla s jednodňovým meškaním, druhý rok som sa vracala s jednodňovým meškaním a tretí rok to našťastie vyšlo. Ale tie vlaky sú strašné.

Takže sľúbia bezbariérový vozeň, ale nepristavia ho?

Presne tak. Môžete si ho vopred objednať, ale nefunguje to. Pred dvoma týždňami som na Facebooku zdieľala príspevok o tom, ako takto prišla o zážitok celá skupina. Deje sa to na dennom poriadku.

Hrozia za to prepravcom nejaké pokuty?

Nie.

V rozhovoroch ste viackrát opisovali bariéry v mestách alebo v nemocniciach. Môžu byť za to samosprávy alebo zdravotnícke zariadenia pokutované?

V súčasnosti je otvorený stavebný zákon. Pripomienky k bezbariérovosti tam prakticky nie sú. V súčasnom návrhu však napríklad nie je žiaden kontrolný mechanizmus, teda aby sa na bezbariérovosť dbalo už pri projekte, nie len pri kolaudácii, lebo tam už sa nič nezachráni, to sú len minimálne úpravy. Chcem za to pri tom stavebnom zákone trocha zabojovať, mám na to ešte týždeň. Bolo by potrebné, aby to mal kto kontrolovať a aj to vedel kontrolovať. Lebo dnes sa v tejto oblasti nikto nevzdeláva, nikto nepozná vyhlášky o bezbariérovosti. Rada to ukazujem na príklade budovy ministerstva zahraničných vecí, ktorá sa projektovala v čase, keď už platila vyhláška, v ktorej sa píše, že vstup do objektu musí byť na úrovni komunikácie. Napriek tomu tam dali schody a jediný prostriedok, ako sa do tej budovy dostať, je schodolez, čo je úplne absurdné. To nie je bezbariérový vstup, schodolez sa dáva do budov, ktoré už sú bariérové, ale nie je to bezbariérové riešenie.

Národná rada  – budova plná bariér. Foto N – Tomáš Benedikovič

Dodnes to teda zostáva na dobrej vôli developerov?

Áno. A vidím to aj v nákupných centrách. Mnohé sa rekonštruujú a toalety sa v nich menia tak, že mám čoraz menšiu šancu sa na ne dostať a pohybovať sa. Je tam zbytočne veľa prvkov, sú zle osádzané, nie podľa vyhlášky.

Takže sa tá situácia zhoršuje?

Áno, veľmi.

Čím to je?

Lebo to nikto nekontroluje, to je hlavný problém.

A ak by to niekto kontroloval, vedel by aspoň rozdávať pokuty?

Asi ani nie. Kto by tú pokutu udelil? Nie je na to žiaden orgán. Keď sa kolauduje budova, tak to nefunguje tak, že si stavebný úrad odfajkne, že tam máte rampu s dobrým sklonom. Ten sklon nikto nekontroluje a rampa môže byť len na papieri. Pár vecí možno vizuálne skontrolujú, ale inak nič. A navyše chýbajú odborníci, ktorí by vedeli posúdiť, či je niečo bezbariérové alebo nie. Nechce sa mi do toho, ale asi to treba začať riešiť a treba takéto budovy nahlasovať a zistiť, čo sa s tým dá robiť. Mali sme jeden taký pokus. Išlo o novostavbu, kde bolo označené parkovacie miesto pre ľudí s hendikepom. Ale čo ak sa to parkovacie miesto predá spolu s bytom? Kto za to môže? Na toto sú stavebné úrady krátke. V stavebnom zákone totiž nie je uvedené, že to, čo kontrolujú v čase kolaudácie, by malo byť dodržané počas celej doby životnosti toho objektu. Preto to potom nemajú na základe čoho kontrolovať. To znamená, že sa skolauduje budova a zrazu z nej zmiznú toalety aj parkovacie miesta. Je to úplne bežný jav.

V parlamente ste boli od roku 2016 do 2020 poslankyňou za hnutie OĽaNO. Ako ste vtedy vnímali Igora Matoviča?

Na prvý pohľad je veľmi priateľský a ústretový človek, ale chýba mu obsah. Celé hnutie je postavené na ňom a jeho intuícii.

Ako ste sa dostali na kandidátku hnutia?

Vďaka poslankyniam, ktoré už boli vtedy v hnutí. Trocha si overujú tých navrhnutých ľudí, ale je to také rýchle a také povrchné, že som si už vtedy hovorila, či to náhodou neoľutujú, že ma navrhli.

Kto vás navrhol?

Erika Jurinová a Janka Šipošová.

Myslíte, že sa vo vás sklamali?

To asi nie. Ale predsa len naše hodnotové nastavenie je iné.

V čom?

V ich kresťanskom nastavení a hodnotách.

Takže OĽaNO vnímate ako kresťanské hnutie?

Áno. A Igor Matovič to presadzuje. Nemôže sa tváriť, že tam chce mať aj liberálov, keď tam chce mať zároveň silnú konzervatívnu platformu, ktorú za každú cenu pretláča.

Vy ste liberálna, boli ste za ratifikáciu Istanbulského dohovoru, vystupujete za práva LGBTI ľudí. Pozerali sa na vás v OĽaNO zvrchu?

Zvrchu nie. Ale len ťažko sme si k sebe nachádzali cesty. Nevyhľadávali sme sa.

Chceli ste po štyroch rokoch opäť kandidovať za OĽaNO?

Ponuka tam bola, mala som možnosť kandidovať z konca kandidátky. Ale nestotožňovala som sa so smerovaním hnutia vrátane veľkej ankety a konzervatívnej platformy. O kandidátke som navyše nič nevedela, takže som si povedala, že nemôžem byť na kandidátke, keď neviem, s kým kandidujem.

Igor Matovič je dnes najmenej dôveryhodný člen vlády. Rozumiete prečo?

Asi preto, ako to robí. Dá sa ľahko prekuknúť, že to nikam nevedie. Aj mňa sa ľudia pýtali, či mu nevieme dohovoriť. Ale to sa jednoducho nedá, lebo on si ide svojou cestou. Už aj ja som pochopila, že nemá zmysel, aby som v OĽaNO diskutovala s niekým iným ako s Igorom Matovičom, lebo to, čo nechce presadiť on, to sa nikdy nepresadí.

Neexistuje podľa vás šanca, že by sa v klube OĽaNO mohla vytvoriť nejaká opozičná platforma proti Matovičovi?

To si neviem vôbec predstaviť. Ak by to navyše bola malá skupinka ľudí, tak by nič nevyriešili a nič nepresadili.

Nemohla by sa väčšina klubu prikloniť skôr k premiérovi Eduardovi Hegerovi a vybrať si ho za lídra namiesto Matoviča?

Neviem, či to on chce. Nemyslím si, že pôjde proti Igorovi Matovičovi.

Ako ste vnímali to, že minister financií Matovič nechce dať peniaze na očkovaciu kampaň?

To je presne tá jeho pomsta. Zrazu je tu niekto, kto má navrch, a on to nevie stráviť. Minister zdravotníctva si od prvej chvíle získal rešpekt všetkých ľudí, udržuje si ho a konzistentne pracuje.

V júni ste vstúpili do strany Spolu. Tej by však podľa prieskumov dalo hlas len okolo jedného percenta voličov. Prečo ste sa rozhodli pre túto stranu?

Povedala som si, že chcem svoje skúsenosti z politiky niekde využiť, a že to nechcem robiť až pred voľbami, ale hneď. Navyše to chcem robiť s ľuďmi, ktorým dôverujem. Neviem, či ľudí presvedčíme alebo nie. Ale zatiaľ to vidím tak, že je to tá najlepšia cesta, ktorú som si mohla zvoliť.

Prečo Spolu?

Keď som bola v OĽaNO, tak som Igora Matoviča hneď na začiatku prosila, nech riešime bezbariérovosť, a to napríklad tak, že všetky kancelárie poslancov budú bezbariérové. Na to mi odpovedal, že sa to nedá, nechce sa mu ísť do takýchto detailov. Ja však potrebujem prakticky ukázať, že sa to dá. Chystám sa teraz na míting Spolu, ktorý sa mal pôvodne konať v bariérových priestoroch. Prihlásila som sa a upozornila na to. Bez jediného slova našli nové priestory. Toto je pre mňa cesta a dôkaz, že to nie sú len prázdne slová.

O bezbariérových priestoroch, ako sú škôlky, školy, ihriská, nemocnice, úrady, hotely, obchody, hovoríte ako o nedostatkovom tovare. Nie je pre developerov finančne atraktívne vytvárať bezbariérové priestory, keď je po nich dopyt?

Bezbariérovosť by mala vznikať aj v komerčnej sfére, lebo ich priestory zrazu budú atraktívnejšie. Som presvedčená, že v krátkom čase musí prísť doba, keď budú bezbariérové priestory žiadanejšie zo všetkých strán. Je to cesta k udržateľnosti sociálneho systému. Pribúdajú totiž ľudia, ktorí majú nejaké obmedzenia. A nemôžeme všetkých podporovať len príspevkami. Mnohí by sa vďaka bezbariérovosti v pohode začlenili do spoločnosti. Keď som pracovala ako účtovníčka, hľadala som školenia v bezbariérových priestoroch. V tom čase ešte neboli žiadne online kurzy. Vtedy to bol pre mňa obrovský problém. Po skončení školy sa chcú ľudia zamestnať, chodiť na školenia, žiť bežný život. Tá bezbariérovosť je spojená naozaj so všetkými oblasťami. Keď sa teraz rozhodujem, kde budem míňať svoje peniaze, tak ich nebudem míňať na Slovensku, lebo ich tu nemám kde minúť. Budem ich teda vyvážať.

Kam?

Do Rakúska a do Nemecka. To sú pre mňa krajiny, kde viem fungovať. Jasné, môžete na bariéry naraziť aj tam, ale na 90 percent tam prežijem oveľa ľahšie. Nechcem celú dovolenku riešiť toaletu. Na Slovensku som musela chodiť na toaletu vzdialenú tridsať alebo šesťdesiat kilometrov a nič bližšie som nevedela nájsť. Bola som v meste hodinu a pol od Bratislavy a za celý deň som tam nič nenašla, tak som musela utekať domov. Je to problém.

Budete kandidovať v najbližších parlamentných voľbách?

Nezáleží to len na mne, ale ak sa bude dať, tak asi áno. Pre mňa nie je prioritou kandidovať, ale to, aby sme tieto témy vedeli posúvať ďalej. Hľadám preto ľudí, ktorí ich so mnou chcú ťahať.

Silvia Shahzad (1976)

Bývalá poslankyňa Národnej rady v rokoch 2016 až 2020, bola aj členkou výboru pre sociálne veci. Venuje sa najmä téme bezbariérovosti a životu ľudí s hendikepom. Počas pôsobenia v parlamente sa vydala za moslimského utečenca z Pakistanu, narodil sa jej syn (2017) a dvojičky. Bakalára študovala na detašovanom pracovisku Ekonomickej univerzity v Prievidzi a magistra na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnosti pracuje na magistráte hlavného mesta.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Denník N v Prievidzi

Rodičovstvo

Rozhovory

Životy žien

Slovensko

Teraz najčítanejšie