Dodnes má na ruke vytetované číslo z Osvienčimu, hoci viacerí židia si ho dávajú odstrániť. „Môj dermatológ povedal, že je to hrdosť,“ hovorí plynule po slovensky bez prízvuku žena, ktorá už šesťdesiatšesť rokov žije mimo Slovenska.

V roku 1949 sa totiž s manželom vzhľadom na antisemitizmus a príchod komunizmu rozhodli zo Slovenska odísť. Rozpráva s úsmevom, no dodáva, že vnútri to má úplne inak.

„V októbri budem mať 87 rokov a ešte stále mi chýba mama. Niekedy kričím zo sna ‚mama‘, a to som stará. To, že oddelili odo mňa mamu, to na mňa zapôsobilo na celý život,“ hovorí Teresa Wiesnerová.

Teresa Wiesnerová sa narodila v Topoľčanoch 9. októbra 1928. Ako dieťa chodila do židovskej školy v Topoľčanoch. „To, že sme židia, s tým sme vyrástli, aj pred vojnou sme pociťovali rozdiely, ale nebol to veľký problém. Keď sme chodili do židovskej školy, hneď vedľa bola chlapčenská rímskokatolícka škola a medzi nami bola trošku vojna. Hádzali do nás kamene, v zime snehové gule, ale nezostali sme pozadu,“ spomína pamätníčka.

Po vzniku Slovenského štátu stihla Wiesnerová v škole len prvý ročník, v štátnej meštianke. Do druhého ročníka ju už v roku 1940 ako židovku nepustili. Pôvodne sa chcela stať inžinierkou ekonómie. Rodičia židovských detí žiadali, aby deti mali aspoň nejaké vzdelanie. Preto židovská obec dostala povolenie, aby sa z päťročnej školy stala osemročná škola, kam sa Teresa vrátila.

Transporty počas Slovenského štátu

Hneď v marci 1942 prišli do rodného domu v Topoľčanoch gardisti zobrať jej sestru Nelu do prvých transportov, ktoré zo Slovenska do Osvienčimu odchádzali. Otec vedel, že získa takzvanú „žltú výnimku“ ako „ekonomický žid“, no nemal ju ešte v rukách. Pôvodne podnikal s uhlím a drevom, neskôr bol riaditeľom českej firmy Agrasol zaoberajúcej sa nákupom a predajom tovaru. Rozdelením Československa firma zanikla.

Otec sa najskôr stal riaditeľom Roľníckeho skladištného družstva, no neskôr v Slovenskom štáte ako žid už mohol byť len obchodným poradcom. „Aby sestru neodviedli, povedali sme, že nie je schopná cesty,“ opisuje pani Wiesnerová. Prišli ju preto pozrieť aj s lekárom. „Volal sa doktor Škultéty a, samozrejme, povedal, že je schopná cestovať.“ Na stanicu v Topoľčanoch sestru odprevadil otec a odtiaľ ju vlak odviezol do Petržalky. Potom už pokračoval do Osvienčimu. „Ona bola taká, že povedala: keď môjho deda odviedli, aj ja môžem ísť.“

Krádeže s odkazom „Slovenský štát vám ďakuje“ a teror rodín

Zvyšok rodiny zatiaľ nechali v Topoľčanoch: „Kým som bola s rodinou, tak som bola spokojná. Moja mama plakala celý čas, keď zobrali Nelu. Museli sme odovzdať kožuchy, šperky a dostali sme za ne jeden prsteň z ocele, na ktorom bol nápis ‚Slovenský štát vám ďakuje‘. Potom sa muselo odovzdať rádio alebo gramofón.“

Neskôr ich presťahovali z domu vo vilovej štvrti do centra mesta do bytu bez kúpeľne. Tam žili, až kým všetkých židov nezhromaždili v Hartensteinovom dome.

Nákladnými autami ich previezli na stanicu a preložili do vagónov na nádraží v Topoľčanoch. „Mladých chlapcov a dievčatá neskôr z vagónov esesáci vybrali von a pred očami našich rodičov na nás namierili zbrane, aby to rodičia videli a aby sme sa báli. Keď sa vlak pohol, pristavili k poslednému vagónu ešte jeden s nami, no o tom už rodičia nevedeli. Až po vystúpení v tábore v Seredi sme sa ja a moja druhá sestra uvideli s rodičmi.“

Na narodeniny cesta do Osvienčimu

V Seredi mohla pani Wiesnerová stále zostať s matkou a sestrou. So sestrou šili mužské čapice, mama plietla svetre. Približne po piatich týždňoch ich však opäť nasadili do vagónov do Osvienčimu.

„Bolo to presne 9. októbra, na moje narodeniny. Keď sa ma potom v Amerike pýtali, či som mala sweet sixteen party, tak odpovedám ,yes‘,“ vraví pani Wiesnerová. Cestovali dva dni a jednu noc. Po príchode ich oddelili od mužov. Otca vtedy videla naposledy. Priateľka Nely im povedala, že sestra už nežije, a zároveň im poradila, aby Teresu vyhlásili za 18-ročnú a o matke tvrdili, že má štyridsať. „Mala v tom čase 48, otec mal 51 rokov. Ostrihali nás všade a potom nám dali takzvané šaty a drevené ‚holanďáky‘, ktoré nám oškierali nohy.“

Transport do Nemecka a večné odlúčenie od matky

Teresa Wiesnerová hovorí, že nevie, čo bolo ťažšie: či prenášať a zakopávať zemiaky na zimu do zeme, alebo bez práce ležať v lágri a musieť spomínať. V Osvienčime bola spolu so sestrou do januára 1945, kým ich nepreviezli do nemeckého Bergen Belsenu.

Matka už s nimi nebola. Vinou jazvy po operácii neprešla Mengeleho selekciou. „Keď sme išli do transportu do Nemecka, v diaľke som videla moju mamu. Niekto jej dal na hlavu červený uterák, lebo sme boli holohlavé a bolo zima. Vyšla som z radu a utekala som. Nebála som sa, lebo som išla za mamou. Objali sme sa a plakali. Ešte raz sme sa objali a mama povedala: ‚Modlite sa za mňa.‘“

Namiesto syna, ktorý sa podľa židovského náboženstva má modliť za rodičov, sa dodnes modlí Teresa Wiesnerová.

Neskôr sa od ženy, ktorá zostala v Osvienčime, dozvedeli, že ich mama zomrela prirodzenou smrťou, plynové komory už tesne pred príchodom ruských vojakov a oslobodením tábora nefungovali. Ani teraz neplače, keď to rozpráva. Hovorí, že plakať už nedokáže, a jediné, čo ju celý život držalo, bol jej zmysel pre humor.

Návrat na Slovensko s 38 kilogramami

Bergen Belsen oslobodili anglické vojská 15. apríla 1945. „Nás zobrali do nemeckých kasární, postupne nám dávali jedlo, mydlo a lepšie šaty. Stále som bola podvyživená, hovorili, že by som nezvládla cestu domov. Keď som prišla domov, mala som 38 kíl.“ Dodnes si pamätá presné detaily.

Na Slovensko sa vrátili autami Unry do Plzne, kde prespali v hoteli, odtiaľ cez Prahu vlakom do Bratislavy, Leopoldova a Topoľčian v lete 1945.

Po zverstvách Slovenského štátu prišli povojnové

So sestrou Sidou prežila celú vojnu. Koncentračný tábor však neprežil ani jeden z rodičov. Z ďalšej rodiny Deutelbaumovcov v neďalekých dedinách Nemčice a Urmince bolo zavraždených 27 členov. „Museli si sami vykopať jamu a všetkých ich zavraždili, spolu s dvomi malými deťmi,“ hovorí pani Wiesnerová.

V Topoľčanoch tvorilo medzi vojnami židovské obyvateľstvo asi tretinu obyvateľov, z toho veľká časť boli ortodoxní židia. „Hneď po vojne bol v Topoľčanoch pogrom, keď začali na židov útočiť. Brat môjho švagra bol zubár, prepadli ho priamo v jeho ordinácii a zbili ho tak, že mu museli šiť ranu na hlave. Na nás mladých povojnový antisemitizmus pôsobil, bohužiaľ, tak, že sme v Topoľčanoch nechceli zostať,“ hovorí pani Wiesnerová.

Pre antisemitizmus odišli najskôr do Komárna, o rok neskôr aj zo Slovenska a presťahovali sa do Izraela, kde žili sedem rokov. Potom sa presunuli do Nikaraguy. So sestrou, s ktorou prežila Slovenský štát aj koncentračný tábor, sa stretla až po šestnástich rokoch v Londýne. „V Izraeli sme boli veľmi mladí a veľmi chudobní, ale šťastní. Nikaragua bol zaostalý štát, ale zvykli sme si a boli sme tam 25 rokov. Postavili sme si dom, mali sme podnik, no potom prišli komunisti a zase sme utekali. Tentokrát do Miami.“

Návšteva Topoľčian po rokoch

„Keď som teraz prišla do Topoľčian, už som tam nič nespoznala, iba kostol v strede mesta. Oproti boli židovské obchody, tak tam som spoznala len Dudákovu bránu. Ako je mestský dom, tam raz prišiel počas Slovenského štátu Ďurčanský a rozprával, že ‚toto sú židovské obchody a toto všetko raz bude vaše‘. Samozrejme, tešili sa. Boli však aj takí arizátori, čo boli poriadni, že tam nechali aj toho žida,“ hovorí Teresa Wiesnerová.

 

Rozhovor bol nakrútený ako súčasť projektu Príbehy 20. storočia, ktorý podporila Európska komisia v rámci programu Európa pre občanov.