Obeť razie z Moldavy: Veril som, že pravda vyjde najavo

Leonard Horváth mal sedemnásť rokov, keď ho v júni 2013 spolu s ďalšími obyvateľmi segregovanej rómskej osady v Moldave nad Bodvou napadli policajti. Tých, ktorí ho zbili, nikdy nepotrestali, Leonarda však napokon obvinili, lebo si vraj bitku vymyslel.

Policajtov sa zastali vtedajší premiér Robert Fico, minister vnútra Robert Kaliňák i policajný prezident Tibor Gašpar. Tri roky trvalo, pokiaľ súdy Leonarda a ďalších štyroch spoluobžalovaných oslobodili. Stalo sa tak až po rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva.

Medzitým sa odsťahoval do Nemecka, kde žije pokojný a usporiadaný život so svojou rodinou. Hovorí, že svojim deťom chce zabezpečiť lepšiu budúcnosť, než aká by ich čakala na Slovensku.

Nedávno vás súd oslobodil v kauze razie v Moldave z roku 2013. Aký to bol pre vás pocit?

Veľmi som sa tešil, že ma oslobodili. Hneď som si pomyslel, že budem môcť byť so svojimi deťmi, so svojou rodinou. Bola to veľká radosť pre mňa a pre moju rodinu.

Chodili ste na pojednávania do Košíc z Nemecka, kde teraz žijete, ale na pojednávanie, na ktorom vás oslobodili, ste neprišli. Prečo?

Bolo to problematické pre covid, musel som vždy nastúpiť do karantény a nebolo to ľahké vybaviť ani v práci.

Počítali ste s tým, že vás nakoniec oslobodia?

Veril som tomu, lebo boli pri mne veľmi dobrí ľudia, ktorí mi pomáhali a podporovali ma. Ja som nič nespáchal a veril som tomu, že pravda musí vyjsť najavo. Pravda nakoniec vždy vyjde najavo.

Bola taká chvíľa za posledných osem rokov, keď sa vám zdalo, že možno teraz pravda nevyjde najavo?

Áno, boli také chvíle, hlavne vo štvrtom-piatom roku. Obával som sa toho a hovoril som aj manželke, čo bude s nami, ak sa nám to nepodarí, ako ona sama vychová naše deti. Pre matku s tromi deťmi je to ťažké, nevedela by ani pracovať. Bolo to zlé a ja som bol smutný, že ma chcú odsúdiť, hoci som nič neurobil.

Viete si ešte spomenúť na ten deň spred ôsmich rokov, keď sa to celé začalo? Najprv vás po oslave v osade zobrali policajti na stanicu a o niekoľko dní vtrhli policajti do osady.

Ťažko sa mi o tom hovorí. Práve preto som prišiel aj do Nemecka, aby som začal nový život. Nerád si spomínam na tie dni a celý ten čas sa snažím na to zabudnúť.

Bol to jediný takýto prípad, čo ste zažili, alebo sa podobné prípady odohrali aj predtým?

Mne sa to inokedy nestalo.

Určite ste však rozmýšľali nad tým, prečo to urobili, prečo vás napadli?

Začalo sa to prípadom, keď Rómovia začali hádzať kamene do policajného auta. Ernesta a mňa vtedy zobrali na tri dni, a keď sme išli na súd, policajt mi povedal, že dnes bude horieť celá osada. Nevedel som však, čo to znamená. Keď som išiel domov, rozprával som doma o tom, aké to bolo zlé a že policajt mi hovoril, že dnes bude horieť osada. Asi o hodinu sa objavili kukláči a začali mlátiť ľudí. Vtrhli do domov a ťahali von ľudí, rozbíjali nám telefóny, aby sme ich nemohli používať. Mlátili nás obuškami, rukami-nohami.

Ako s vami zaobchádzali policajti po razii?

Po tom, čo ma zmlátili, zdvihli ma a posadili do auta s ostatnými. Zobrali nás na políciu a tam nás začali ďalej biť. Bili nás, kým sme nepodpísali papiere, ktoré nám dali. Zobrali nás k lekárovi, ale predtým nám povedali, že ak prezradíme, že nás zbili oni, tak ešte dostaneme. Takže ja som lekárovi povedal, že mi nič nie je a oni mi nič neurobili. Ešte aj vtedy nás bili, keď sme sa vrátili od lekára.

V akom stave ste boli, keď vás prepustili?

Ja som to už veľmi nezvládal, aj som odpadol, našťastie mi niekto dal vodu, aby som sa napil, a zobrali ma domov autom. Všetci Rómovia sa odvtedy veľmi báli, už aj na najmenší náznak toho, že môžu prísť policajti, utekali do lesa alebo do mesta za svojimi známymi. Ja som sa takisto bál.

Neskôr, keď ste sa dozvedeli, že budete v tejto veci obvinený, ako ste to vnímali?

Bol to veľmi zlý pocit. Tak ma zmlátili, že hrozilo, že budem mať aj trvalé následky, a veľmi som sa bál, že ma obvinia pre nič.

Počuli ste o tom, že Robert Fico a Robert Kaliňák podporili policajtov, ktorí vás napadli?

Nevedel som, že Fico a Kaliňák prídu do Moldavy, len neskôr som o tom videl nejaké videá. Bol to veľmi zlý pocit, že sa zastali policajtov, nebolo to férové. Mohli by prísť tam, kde sme bývali, a pozrieť sa, čo tam policajti nechali za sebou a koľko ľudí zmlátili, aj deti. Nebolo to pekné od Fica a Kaliňáka, že dali za pravdu policajtom, ktorí nás zbili.

Vedeli ste, z čoho vás obviňujú?

Nevedel som presne, lebo som mal ťažkosti so slovenčinou. Doma s mamou sme hovorili hlavne po maďarsky a rómsky. Vedel som len toľko, že tvrdia, že sme išli proti policajtom.

O tom vás neinformovali, že máte právo na tlmočníka?

Na niektorých výsluchoch bola prítomná jedna žena, ktorá nám tlmočila, ale nebolo to úplne v poriadku, aj naši právnici zistili, že s prekladmi všetko nesedelo.

Ako s vami zaobchádzali na súde?

Mal som strach, byť na súde je vždy nepríjemné. Nemôžem však povedať, že by so mnou zaobchádzali zle, že by sa ku mne sudca alebo ktokoľvek iný správal neslušne.

Vy ste žili v osade od svojich desiatich rokov. Ako ste sa tam vlastne dostali?

Moja mama ma vychovávala sama. Nikdy mi nechcela veľmi hovoriť o svojom vzťahu s mojím otcom. Mala ťažký život, v meste nemala prácu a nevedela platiť nájomné. Museli sme nájsť lacnejšie miesto. Mama začala pracovať v osade, aby dostala pomoc od mesta, a tak sme sa mohli nasťahovať do jednoizbového domu.

Aký ste tam mali život ako dieťa?

Pre mňa ako dieťa to nebolo také ťažké, boli sme Rómovia medzi Rómami. Chodil som normálne do školy, začal som hrať futbal, ktorý som mal veľmi rád. Potom vzniklo komunitné centrum, kde pre nás mali rôzne aktivity. Mne sa to zapáčilo, prihlásil som sa tam, naučil som sa hrať na gitare, mali sme aj herecký súbor. Keď som mal štrnásť alebo pätnásť, tak som začal chodiť aj za dievčatami.

Kde ste chodili do školy a koľko ročníkov ste dokončili?

Chodil som do maďarskej školy. Nemal som také zlé známky, ale bol som často chorý, tak som dvakrát prepadol. Po základnej škole som sa učil dva roky za automechanika.

Ako ste začali hrať futbal a kde ste hrali?

Futbal som začal hrať v osade s deťmi, ale keď mi všetci hovorili, že mi to ide dobre, mama ma prihlásila do FK Bodvy. Začal som hrať v druhej lige.

Prečo ste v tom nepokračovali?

Zmenil sa mi život, prišli deti a už som nemal čas chodiť každý deň na tréningy. Musel som pomáhať aj mame a mal som vtedy ešte aj školu.

Do školy ste chodili hlavne s rómskymi deťmi?

Áno. V prvom ročníku som chodil ešte prevažne s bielymi deťmi, ale mne to bolo jedno.

Aké to bolo, keď ste chodili s bielymi deťmi? Nedostávali ste od nich poznámky pre svoj pôvod?

Nie, bolo to v poriadku. Dodnes s nimi mám veľmi dobrý vzťah. Ešte aj teraz, keď sa vrátim do Moldavy, veľmi dobre spolu vychádzame, pozdravíme sa a podáme si ruky. Ani ja som s nimi nemal problémy, ani ony so mnou.

Keď ste začali chodiť do maďarskej školy, už ste rozprávali po maďarsky?

Áno, lebo v rodine sme rozprávali po maďarsky. Až keď sme sa dostali do osady, začala so mnou mama hovoriť aj po rómsky. Rómske deti v osade, keď majú sedem-osem rokov, väčšinou ešte nerozprávajú po maďarsky.

Takže s tým ste nemali ťažkosti, že v škole ste sa učili po maďarsky?

Nie, s tým nie.

Keď ste hrali futbal, nestretávali ste sa s rasistickými poznámkami?

Nie, nikdy. Nikdy mi nedávali najavo, že by som bol horší človek. Dokonca mi ešte aj pomáhali, občas mi aj požičali kopačky. V dnešnom svete sú vzťahy medzi Rómami a bielymi často zlé, ale ja som to nikdy nezažil.

Kedy ste sa rozhodli, že sa odsťahujete do Nemecka a prečo?

Keď som dovŕšil osemnásť rokov, začal som pracovať v komunitnom centre s tetou Irmou. Pracoval som tam asi dva a pol roka. Potom sme začali rozmýšľať, že by sme sa mohli mať aj lepšie. Mali sme strach. Keďže nám už raz policajti ublížili, báli sme sa, že sa to môže zopakovať. Polovica rodiny mojej manželky býva v Nemecku, preto som navrhol, aby sme skúsili začať nový život tam. Začal som tu pracovať a nemáme žiadne problémy. Žijeme tu lepšie ako doma. Chcel by som svoje deti vychovávať inak, tak, aby mali lepší život. Tu v Nemecku je na to väčšia šanca ako na Slovensku.

Nebolo pre vás ťažké začať tam úplne nový život?

Nie, lebo manželka tu má aj svoje sestry, ja som bol u nich tri-štyri mesiace a potom som začal pracovať. Práca je ťažšia ako doma. V komunitnom centre som pracoval s deťmi a snažil som sa im odovzdať, čo som sa naučil ja. Napríklad hrať na gitare alebo podobné veci. Bolo to ľahšie, ale povedal som si, že to radšej vzdám, aby sme mohli mať lepší život. Teraz pracujem na stavbách, pracujem s betónom, v obytných domoch, škôlkach, školách, kde ma volajú.

Vaši kolegovia, s ktorými pracujete, poznajú váš príbeh?

Áno, viacerí z nich sú aj členovia rodiny. Poznajú môj príbeh a sú tiež radi, že som tu s nimi.

Do Moldavy ešte chodíte?

Už asi rok sme tam neboli. Teraz sme plánovali, že sa vrátime, lebo budem mať dovolenku, ale je to komplikované s cestovaním, takže asi ostávame tu. Tu však vieme lepšie využiť aj naše voľné dni. Čo sa dá robiť v Moldave? Naše deti už nie sú zvyknuté na to, čo je tam.

Plánujete teda zostať žiť v Nemecku?

Áno. Pracujeme, nie sú s nami žiadne problémy, sú s nami spokojní aj naši prenajímatelia. Väčšia dcéra chodí už do školy a od septembra pôjdu do škôlky aj dve malé.

Slovenská vláda sa vám nedávno ospravedlnila za to, čím ste prešli. Aký to bol pre vás pocit?

Potešilo ma to, ale mali sa ospravedlniť všetkým, ktorým policajti ublížili. Mali sa ospravedlniť všetkým, ktorých sa to týkalo.

Uvažovali ste nad tým, že by ste žiadali od štátu odškodné?

Hovorili sme o tom s ľuďmi, ktorí nám pomáhali, bolo by to dobré.

Ako to vidíte teraz po ôsmich rokoch, podarilo sa vám celý tento príbeh spracovať?

Veľmi sa teším, že nás oslobodili. Zabudnúť na to však neviem. Ak človeka takto zbijú policajti, na to sa tak ľahko nezabudne. Nechcem ísť domov práve pre tieto zlé spomienky. Ako sedemnásťročný som prešiel niečím, čím som prejsť nemal. Chcel by som sa však poďakovať Lýdii Šuchovej a jej manželovi a našim právnikom, že pri nás stáli do konca, som im za to veľmi vďačný. Nikdy na to nezabudnem, že nám pomohli.