Herec David Novotný: Som papuľnatý, ale nie zlý. Za ozajstných sedliakov sa hanbím
Skvelý herec, otec štyroch detí a náruživý futbalový fanúšik. David Novotný v rozhovore odhadzuje domnelú drsnosť a vraví, ako ho pandémia pripravila o prácu, peniaze a takmer aj brata.
Ďalej opisuje, prečo odišiel z divadla na voľnú nohu, skúma svoje divadelné postavy a priznáva, že ťažko znáša manželkin návrat do práce po materskej.
Na výslovné želanie Davida Novotného ponechávame text v priateľskej „tykacej“ forme. S autorkou sa pozná niekoľko rokov a podľa jeho slov by rozhovor pri vykaní vyznel nepatrične. Rovnako tak do istej miery ponechávame aj jeho svojrázny slovník.
Čo ti covid zatiaľ dal a vzal?
Môžem povedať, že mi dal možnosť byť prvýkrát v živote dlhodobo aj po večeroch doma s rodinou. Veľa nových vecí v audiu – nahral som asi desať audioknižiek vrátane krásneho projektu Bez fráz, teraz som začal robiť talkshow na Rádiožurnále Sport. Ale skoro mi vzal brata.
Brata?
Áno. Takmer. Bolo to tesné, ale dobre to dopadlo. (odmlčí sa) Ale covid mi zároveň dal pocítiť, aké sme zbytočné povolanie. Nielenže nás zatvárajú ako prvých a otvárajú posledných, ale keď ide o prežitie, tak za to, že ti predvediem krásny kotrmelec alebo zarecitujem, ma do prvej línie nevezmú.
Ale vo finále musím covidu asi poďakovať. Za prečistenie mysle. A najviac asi za to, že som bol doma a viac som sa mohol podieľať na výchove našich detí.
K výchove aj k bratovi sa ešte vrátime. Ale poďme v čase na začiatok. Vlani v marci sa zrazu zavreli divadlá. Ty si herec na voľnej nohe. Aj keď hráš veľa i v televízii, divadlo bolo hlavným a pravidelným zdrojom vašich rodinných príjmov. Ako si ten začiatok rozdýchal?
Najskôr som sa zľakol. Totálne. Bol som ako chrobáčik, čo spadne na krovky a bezmocne trepe nožičkami. Iba som gumoval z diára termíny divadiel. A to negumuješ len predstavenie, to gumuješ prachy! Nemám na rebríčku hodnôt prachy na najvyššej priečke, ale keď nie sú, tak to sakramentsky poznať.
Tak gumujem, gumujem. Vidím ten prázdny diár. Čo budem robiť? Trochu panika. Štrnásť dní som z toho bol v prdeli… Volal som do divadiel: „Fakt sa nehrá? Ani niekde vonku? Stan? Nič? Nikam nejdeme? Okej. Maj sa.“ Sedím. Pozerám. A som v prdeli. Ale potom to naskočí. Niečo, dopekla, rob.
A čo si robil?
Volám do
