Denník N

Sokoliar z Bojníc: Pri dravcoch nie je možné uplatniť žiadnu drezúru, nikdy sa jej nepodriadia

Jozef Tomík. Foto - Hana Križková
Jozef Tomík. Foto – Hana Križková

Lietajúce dravce majú asi sedemkrát lepší zrak ako človek. Sokol sťahovavý dokáže zrýchliť až na 380 či 390 kilometrov za hodinu. Ak sa v prírode vyliahnu dve orlíčatá, prežije len jedno, lebo silnejší jedinec zabije slabšieho, hovorí Jozef Tomík.

Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Prievidzi a okolí.

Kým mnohé deti musia rodičov prosiť, aby im domov kúpili mačku alebo psa, vy ste vyrastali priamo s medveďmi, tigrami, pumou, rysmi či levmi. Vaši rodičia boli ošetrovateľmi v zoo.

Bolo to zaujímavé a jedinečné detstvo. Rodičia mali na starosti aj odchovy zvierat. Od rána celý deň pracovali v zoo, mláďatá však potrebujú starostlivosť nonstop, a tak si prácu nosili aj domov. Všetky menované zvieratá sme bežne kŕmili cumľom z fľašky a hrali sa s nimi.

U dieťaťa to automaticky vyvoláva silnejšie puto k prírode. Pamätám si losa, ku ktorému bolo potrebné chodiť prespávať, aby sa mu nič nestalo. Človek potom už celý život pristupuje k zvieratám inak, berie ich ako partnerov.

Z tohto dôvodu som aj ja uvažoval, že raz budem pracovať v zoo, lenže v prvej polovici 90. rokov som videl vystúpenie zakladateľov našej skupiny Mariána Ondrejmišku a Sláva Kukurugyu a za srdce ma chytili práve lietajúce dravce. Doslova sa mi zaryli pod kožu. Čím viac o nich viem, tým viac ma zaujímajú – rôzne orly, sokoly, myšiaky, kondor aj sovy.

Čím?

Tým, že ich nijako nemožno skrotiť, podmaniť si ich. Nedajú sa domestikovať, vždy budú robiť výhradne to, čo by robili aj v prírode, teda lietať a loviť. Človek sa môže snažiť naučiť ich aj iné kúsky, ako to robia napríklad cirkusanti s rôznymi zvieratami, lietajúce dravce však nikdy neskrotí.

Maximom je to, že si vezmete kus mäsa, vyhodíte ho do vzduchu a ony ho za letu chytia. Inokedy sa snažia chytiť atrapu koristi buď ťahanú po zemi, alebo vábidlo, čo je imitácia koristi, ktorou točíme, a pred sokolom vždy tesne uhneme. Rôznym povelom ako psa však lietajúce dravce nenaučíte. Aj letové ukážky sú založené len na tom, že dravec letí za sokoliarom, respektíve za korisťou – mäsom, ktoré drží sokoliar v ruke alebo je na vábidle.

Bez odmeny by vás dravce ignorovali?

Nie, zvyknú priletieť aj za sokoliarom, ktorého veľmi dobre poznajú. Medzi dravcom odchovaným v zajatí a sokoliarom sa postupne vybuduje priam intímny vzťah. Vtedy dravec priletí za sokoliarom ako za svojím rodičom, a keď dospeje, ako za svojím životným partnerom. Je naňho naviazaný.

Nič to nemení na tom, že pri dravcovi nemožno uplatniť žiadnu drezúru. Nikdy sa jej nepodriadi. Ak by sa mu aj niekto pokúsil urobiť zle, zapamätá si to na dlhé roky dopredu. Takého človeka už potom ignoruje, takže by s ním nemohol pracovať. A je tu aj ďalšia možnosť – ak dravcovi ublížite, uletí preč. Príležitosť na to má pri každej letovej ukážke alebo pri každom tréningu.

Dokážu dravce počúvať na konkrétne meno?

To áno. Každý dravec pozná svojho sokoliara, takže keď skríkne jeho meno, pekne priletí. Druhou možnosťou na jeho privolanie je písknutie. Inak však pískam, keď chcem, aby mi priletel na rukavicu, a inak, keď chcem, aby vedel, že má chytiť mäso, ktoré mu vyhodím do vzduchu.

Stáva sa vám, že nejaký dravec uletí?

Občas áno, ale len vtedy, keď nepozná prostredie, v ktorom vystupuje. Poviem to na príklade – nedávno bol u nás koncert a na danom pódiu so zastrešením sme mali vystupovať aj my. Našou požiadavkou preto bolo, aby sa pódium postavilo aspoň deň vopred. Potrebovali sme, aby si naň dravce privykli, lebo obvykle tam zastrešenie nie je.

Dravce sú mimoriadne citlivé na zmenu prostredia. Keď majú účinkovať tam, kde to nepoznajú, potrebujú istý čas. Ak sa to nerešpektuje, môžu niektoré z nich uletieť.

Ako ich privykáte na zmeny?

Tak, že ich opakovane berieme na dané miesto, ukazujeme im ho, privykáme ich naň. Napriek tomu polovica dravcov má z nového prostredia stres a nemá záujem sa prezentovať. Vtedy musíme vybrať také jedince, ktoré sa neboja vystupovať ani za rýchlo zmenených podmienok. Nechceme ich zbytočne dostávať mimo ich komfortnej zóny.

Čiže ak by som si vás zavolal z Bojníc na vystúpenie do Veľkého Krtíša, nemohli by ste priniesť ukázať celú kolekciu dravcov?

Presne, vybrali by sme len tie, ktoré s tým nemajú problém. Už vopred sa ich snažíme privykať na ruchy v meste, chodíme s nimi popri autách, autobusoch, motorkách, kolotočoch a podobne. Je to logické, lebo dravce sú všeobecne od prírody plaché.

Keď sa niečoho zľaknú, odletia ďalej, kde prečkajú. Nakoniec by sa k sokoliarovi vrátili, musel by ich však naháňať priamo v teréne, takže z vystúpenia by nič nebolo. Príkladom je, že sa nečakane zjaví balón a praskne, hlasno šuchne zástava, prípadne ich zaskočí hlasná hudba. Napríklad sa dohodneme s kolotočiarmi, že kolotoče budú počas vystúpenia vypnuté, lenže nedodržia slovo, všetko začne rachotiť a dravce sa vyplašia.

Stane sa, že dravec uletí navždy?

Zriedkavo, ale áno.

Šéf sokoliarov na Červenom Kameni Anton Moravčík mi v rozhovore pred 10 rokmi vravel, že dravec po troch dňoch v prírode by sa už správal úplne inak. „Jednu noc prespí v lese, okamžite sa v ňom prebudia pudy a ani sa k nemu nepriblížite. Ak nám nejaký uletí, kritická hranica je sedem dní. Po tomto termíne je jasné, že ostane v prírode.“

Tu by som to rozdelil. Ak by šlo o dravca, ktorý žil v prírode a potom niekoľko rokov v zajatí, po uletení nie je veľká šanca, že by sa vrátil. Dravec, ktorý však bol od začiatku v zajatí, si svojho sokoliara veľmi dobre pamätá a pokojne by k nemu priletel aj po týždni. Najskôr by ho však sokoliar musel nájsť a privolať.

Rozhoduje aj to, či si dravec dokáže sám loviť potravu v prírode. Ak áno, sokoliara bude ignorovať. Ak je však zvyknutý na to, že sokoliar mu vždy nosí mäso, bez problémov priletí.

Ako stopujete uleteného dravca?

Majú na sebe zvončeky, ktoré cinkajú, takže ich počujeme, a aj telemetriu. Neraz sa stane, že ho nájdeme do hodiny, inokedy až na druhý, na tretí či na štvrtý deň a nemá problém k nám priletieť. Dokonca na ňom vidieť, že je rád pri svojom sokoliarovi.

Jozef Tomík. Foto – Hana Križková

Dokáže dravec odchovaný v zajatí prežiť vo voľnej prírode?

Ak vonku nie sú extrémne podmienky, tak istý čas áno. Ak by však uletel povedzme v silných mrazoch a mal by problém uloviť si potravu, skôr či neskôr by sa vyčerpal a uhynul. Na dlhodobé prežitie v prírode majú dravce odchované v zajatí minimálnu šancu.

Ako sa k dravcom dostávate? Vlastným odchovom, nákupom či aj odchytmi v prírode?

Odchytmi v prírode určite nie. Ak aj niekto nájde zraneného dravca a ohlási nám to, snažíme sa mu pomôcť odovzdať ho čím skôr do rehabilitačnej stanice a vyliečiť ho. Len čo sa to podarí, okamžite sa vypúšťa späť do voľnej prírody. Je to v poriadku, lebo jednak tam patrí, jednak by sme s ním aj tak nemohli vystupovať.

Prečo?

Vystupovať možno len s dravcami, ktoré sú minimálne druhou generáciou odchovanou v zajatí. Tak to hovorí aj legislatíva. Najviac dravcov sa snažíme mať z vlastného odchovu, kolekciu sa však snažíme dopĺňať aj výmenami či nákupmi s inými sokoliarmi či chovateľmi.

Napríklad z Latinskej Ameriky máme kondora morkovitého, ktorému v zime zabezpečujeme vykúrené priestory, lebo naše tuhé mrazy by nezvládol. Chceme, aby u nás ľudia mohli vidieť aj dravce, ktoré žijú v iných regiónoch sveta. Preto máme aj výra afrického, ktorý je úplne iný ako náš výr skalný, prípadne myšiaka štvorfarebného z Mexika či beláne tundrové.

Jozef Tomík. Foto – Hana Križková

Čo všetko sa udeje, kým je dravec pripravený na vystúpenia?

Čerstvo vyliahnutý dravec najskôr musí získať kompletné operenie. Sokoliar za ním chodí niekoľkokrát denne a nosí mu potravu. V podstate sa oň stará ako rodič – potom ho berie na rukavicu, privyká ho na okolité prostredie, na pár minút s ním ide mimo voliéry, aby spoznal miesto, kde bude vystupovať.

Keď už je dravec operený a schopný letu, na rukavicu sa berie častejšie, aby sa mu zlepšovala kondícia. Začína viac trénovať. Najskôr na takzvanom „dĺžci“ so šnúrkou, keď prekračuje z rukavice na rukavicu, na posed a naspäť, potom pribudnú prvé prískoky na rukavicu, pričom vzdialenosť priebežne narastá.

Neskôr už dravec lieta na dlhšej šnúre nazývanej „preletovačka“. Prelety sa predlžujú na 10 až 15 metrov. Popritom si začína privykať na ruchy v meste a na väčšie množstvo ľudí. Máme však jedného dravca, ktorý sa celý život bojí detských kočíkov. Len čo ich zbadá, chce uletieť, má z nich doslova fóbiu. Niektoré iné sa zase boja balónov alebo dronov.

Koľko ten proces trvá?

Opereného dravca môžete vycvičiť napríklad aj za tri týždne, pri niektorých sa to nepodarí za celý život. Vtedy to treba rešpektovať. Ak si na niečo nevie privyknúť, nemá zmysel to znásilňovať.

Ak, naopak, vidíme, že dravec už vystúpenie zvládne, zaradíme ho do programu. Najskôr však dlhšie účinkuje len na domovskej scéne v Bojniciach, až neskôr môže ísť aj na výjazdy. Samozrejme, vždy dbáme aj na vonkajšie počasie – ak je veľká horúčava, vyberáme len dravce, ktorým to neprekáža.

Ak horúčava vystúpi do extrému, vystúpenie jednoducho neurobíme, lebo obvykle účinkujeme o dvanástej, o pol druhej a o tretej, keď sú teploty najvyššie. Rovnako nevystupujeme, keď prší alebo sneží.

Vytvára si dravec blízky vzťah len k jednému sokoliarovi?

Áno. Ostatných sokoliarov, ktorých denne vídajú, dokážu rešpektovať, nejde však o nič hlbšie. Na vystupovanie to nestačí, lebo dravce na seba dosť žiarlia. Ak si vezmem na rukavicu dravca a vidí to iný, okamžite po sebe začnú vrieskať.

Z toho vyplýva, že v jednej voliére by sa nezniesli.

V žiadnom prípade. Vzájomne by sa napádali, jeden druhému by sa stali predátorom. Väčšina z nich by to neprežila.

Kde končia dravce, ktoré sa nenaučia vystupovať?

Ak dravec nemá záujem spolupracovať s človekom, ide do voliéry, kde sa s ním snažíme urobiť odchov, teda zabezpečiť potomstvo. Odchov sa dá robiť tak, že do voliéry umiestnime samca aj samicu, alebo odobratie spermií zabezpečí človek, ktorý ich potom pipetou vloží do samice.

Nebránia sa tomu samci?

Nemôže to robiť ktokoľvek. Musí ísť o človeka, ktorý za nimi dlhodobo chodí a veria mu. Kým bol konkrétny samec zvyknutý na mňa, mohol som to urobiť len ja. Keď ho však dáme k niekomu inému do odchovu, časom si zvykne aj na iného človeka. Trvá to však roky, rozhodne to nefunguje tak, že ho dáme do iného odchovu a o rok máme mladé. Niekedy to trvá aj šesť či osem rokov.

Čo sa deje s vyslúžilými dravcami, ktorí majú roky vystúpení za sebou?

Dravce vystupujú od jedného roka do asi dvadsiatich rokov, niektoré menej. Potom idú do voliér a tiež slúžia na rozmnožovanie. Napríklad orol sa však dožíva až 45 či dokonca 60 rokov. Určite ich nelikvidujeme, jednoducho v tých voliérach pokojne dožijú. Máme aj dravce, čo už sú s nami takmer 30 rokov, konkrétne jeden z našich orlov je vyliahnutý v roku 1992, čiže má 29 rokov. Staráme sa o všetky, sú to naši miláčikovia.

Anton Moravčík mi spomínal, že na Slovensku máme takú zlú legislatívu, že ak si chce niekto len tak do garsónky kúpiť povedzme orla, nik mu v tom nemôže zabrániť.

Kedysi to tak naozaj bolo; dnes už je to, našťastie, upravené, takže záujemca by musel splniť viaceré podmienky vrátane adekvátnej voliéry a veterinárnej starostlivosti. Ani to by mu však neumožnilo realizovať sokoliarske vystúpenia, na tie treba špeciálne skúšky.

Ľudia sa vás zrejme neraz pýtajú, či to, čo robíte, nie je proti prírode, či u vás dravce netrpia. Predsa len nemajú absolútnu voľnosť, sú vo voliérach, na nohe majú šnúrku, v podstate sú držané v neprirodzených podmienkach. Čo im odpovedáte?

Vysvetľujeme to na každom vystúpení. Sami vravíme, že najkrajšie dravce sú práve vo voľnej prírode. Preto zranené dravce a sovy, ktoré nám ľudia prinesú alebo nahlásia, po preliečení vypúšťame naspäť. Dravce, ktoré máme u nás, sú už niekoľkou generáciou odchovanou v zajatí, pričom práve cez ne môžeme pripomínať ich ochranu v prírode a ukazovať ich ľuďom, ktorí by inak nemali šancu vidieť ich zblízka.

Jasné, dravce si pobyt u nás nevybrali dobrovoľne, ale staráme sa o ne najlepšie, ako vieme – vždy majú čerstvú vodu aj dostatok potravy. Pre ich pohodu dokážeme zabezpečiť takmer všetko, čo majú aj v prírode. Majú nás rady, lebo keby nemali, pri prvej možnosti by uleteli.

Ľuďom ďalej vysvetľujeme, že ochrana dravcov v prírode nám zabezpečuje aj oveľa menší rozsah používania pesticídov na poliach. Dravce totiž dokonale likvidujú myši aj iných hlodavcov, čiže pomáhajú poľnohospodárom.

Jozef Tomík. Foto – Hana Križková

Je pravda, že ak sa v hniezde vyliahnu dve orlíčatá, pre jedno to nedopadne dobre?

Je to tak. Ak sa vyliahnu dve, ojedinele až tri orlíčatá, prežije len najsilnejšie. Ostatné zabije, prípadne vyhodí z hniezda, takže zahynú. Rodičia to akceptujú. Je to ako v príbehu Kaina a Ábela, aj sa tomu hovorí kainizmus.

Akou rýchlosťou dokáže letieť sokol?

Taký sokol sťahovavý dokáže zrýchliť až na 380 či 390 kilometrov za hodinu. To však len vtedy, keď vyletí do výšky, kde krúži, a zrazu sa strmhlav spustí dolu za korisťou. Ešte aj vtedy máva krídlami, aby nabral čo najväčšiu rýchlosť. Sokol patrí do kategórie dravcov vysokého letu.

Naopak, jastrab je v kategórii nízkeho letu, čiže využíva prepadový let, keď sa snaží kopírovať terén, teda horizont. Letí čo najnižšie tak, aby ho nebolo vidieť.

Musia mať skvelý zrak.

Dravce ho majú asi sedemkrát lepší ako človek. Pohybujúcu sa korisť vnímajú aj na niekoľko kilometrov. Dá sa to prirovnať k tomu, akoby ste vy niekoho videli za plotom – chvíľu ho vidíte, chvíľu nie, a tak stále dokola.

Čo okrem hlodavcov lovia?

Každý dravec sa v prírode špecializuje na konkrétnu korisť, ktorá v jeho jedálničku prevažuje. Sokol sťahovavý loví hlavne vtáky, čiže sa snaží loviť najmä vo vzduchu, na čo má uspôsobené beháky aj prsty.

Sokol rároh si pokojne dovolí uloviť korisť na zemi aj vo vzduchu, napríklad bažanta či zajaca. Myšiaky lesné sa zameriavajú najmä na myši a hraboše. Orol skalný zase dokáže uloviť všetko od sysľa cez líšku až po kamzíka alebo srnu.

Kamzíka?

Kamzík žije na skalách, takže orol nemá problém priletieť k nemu, chytiť ho a hodiť do priepasti. Kamzík sa zabije a orol má potravu pre seba aj mláďa.

Dravce v prírode sa však zameriavajú primárne na veľké zvieratá. Najskôr sa snažia chytiť chorú, teda najľahšie uloviteľnú korisť. Niektoré druhy sa neraz nakŕmia zdochlinami. Nemíňajú zbytočne energiu. V podstate sú prírodnými sanitármi. Zdravú korisť si vyhliadnu, len ak nemajú inú možnosť. Na človeka neútočia vôbec. To by sa mohlo stať len v prípade, že by im niekto chcel vybrať mláďatá z hniezda.

Teoreticky sa môže za človekom vydať aj dravec, ktorý uletel sokoliarom. Dôvodom je, že chce dostať potravu tak, ako bol navyknutý. Rozpoznať sa to dá podľa toho, že na nohe má kožené pútka, „rolničku“ alebo telemetriu. Vtedy je dobré zavolať najbližším sokoliarom, ktorí sa za ním vyberú.

Aké majú rozpätie krídel?

Kuvik obyčajný maximálne 50 až 60 centimetrov, sokol myšiar okolo 70 centimetrov. Pri veľkých sokoloch je to okolo jedného metra, pri myšiakoch okolo 1,2 metra. Výr skalný má rozpätie od 150 do 180 centimetrov, pri orloch to môže byť od dvoch metrov do 2,20 metra. Záleží aj na tom, či ide o samca alebo samicu. Samice sú o tretinu väčšie ako samce.

V Kazachstane sa vraj orly využívajú na lov vlkov.

To je pravda. Lovia tam aj vlkov, majú v tom veľkú tradíciu, na Slovensku zase máme tradíciu v love na líšky. Je to dané najmä veľkosťou orlov. Náš orol skalný je menší ako orol skalný prezývaný berkut.

Jozef Tomík. Foto – Hana Križková

Dokážu si sokoliari zarobiť na seba samotným vystupovaním?

Každá sokoliarska skupina funguje inak, osvedčené modely sú viaceré. Niekde chodia sokoliari do klasickej práce a sokoliarstvu sa venujú v rámci voľného času, inde majú sokoliarstvo ako hlavnú náplň, robia to teda profesionálne.

U nás v Aquile to robím na plný úväzok len ja, ostatní kolegovia chodia normálne do práce a popritom prichádzajú aj na ukážky. Nikdy to nie je tak, že za dva mesiace letnej sezóny dokážeme zarobiť na celý rok, preto do inej práce občas odskočím aj ja.

Z príjmov za vystúpenia sa však snažíme pokryť nákupy dravcov, pravidelné veterinárne ošetrenie aj potravu. K tomu dotujeme sokoliarstvo aj z iných druhov našich vystúpení, napríklad z ohňovej šou. Zbohatnúť sa však na tom nedá.

Koľko stojí orol alebo sokol?

Ceny postupne klesajú, keďže odchovom sa celkom darí. Orol stojí okolo 3,5 tisíca eur, sokol tak od 800 po tisícku. Kedysi boli oveľa drahšie.

Koľko dravcov máte aktuálne?

To sa priebežne mení, teraz ich je 35 až 40. Na letové ukážky nám to stačí a viac si ich pre veľkosť areálu ani veľmi nemôžeme dovoliť. Niektoré kusy máme u chovateľov po celom Slovensku.

Denne minieme asi štyri kilogramy mäsa, v čom je započítané kuracie mäso, ale aj myši a potkany. K tomu dostávajú aj perie, kosti a srsť, aby si denne dokázali prečistiť tráviaci trakt podobne ako v prírode. Každé ráno totiž vyvrhnú nestrávenú časť jedla z predošlého dňa.

Sokoliarstvo je už dnes v Národnom zozname kultúrneho nehmotného dedičstva, o čo sa sokoliari snažili dlhé roky. V čom je to pre vás výhodné?

Je to istá ochranná ruka a známka toho, že krajina si sokoliarstvo váži. Ide aj o potvrdenie toho, že sokoliarstvo je jedno z najstarších a zároveň najkrajších poľovníckych umení. Moderné sokoliarstvo zachraňuje materiál a ľudské životy, je využívané napríklad na ochranu sadov alebo na letiskách. Keď lietadlo štartuje alebo pristáva, sokoliar s dravcom plaší vtáky, aby sa s lietadlom nezrazili. Dúfame, že v decembri tohto roka v Paríži prebehne aj zápis do zoznamu UNESCO.

Jozef Tomík (1979)

Narodil sa v Bojniciach, maturoval na strednej poľnohospodárskej škole. Už 25 rokov sa venuje sokoliarstvu. Vedie združenie sokoliarov Aquila v Bojniciach, ktoré chová dravce a prezentuje ich na rôznych akciách, najmä však na domovskej scéne v areáli medzi Bojnickým zámkom a tamojšou ZOO.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Denník N v Prievidzi

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie