Peter Matiaško: Nebyť toho, že v bani prídem o nohu, dodnes by som bol baník. Takto som ako športovec videl celý svet

Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Prievidzi a okolí.

Pochádzate z futbalovej rodiny, futbal vás však nechytil. Už v 70. rokoch ste v Handlovej začali trénovať deti lyžovanie.

Otec aj chcel, aby som hral futbal, ale netlačil ma do toho. Zároveň ma naučil lyžovať. Lyže mi učarovali, hoci šlo len o rekreačnú záležitosť. Občas som pretekal za školu. Keď som sa však vrátil z vojny, zavolal mi Ferko Dolník, ktorý ešte aj dnes vo veku 88 rokov patrí v lyžovaní veteránov k najlepším na svete. Vtedy sa ma spýtal, či by som mu nepomohol trénovať deti. Zapáčilo sa mi to, a tak som pracoval v bani a zároveň robil trénera.

Potom prišiel február 1979 a vy ste po ťažkom úraze v bani prišli o nohu. Čo presne sa stalo?

Tesne pred úrazom som vo Vysokých Tatrách spolu s ďalšími získal druhú trénerskú triedu. Zvýšil som si teda svoju kvalifikáciu. Ale kým všetci ostatní ostali oslavovať v Tatrách, ja som sľúbil, že sa vrátim skôr a pomôžem v bani, kde som pracoval ako elektrikár a zvárač.

Šlo o prácu, ktorá sa dala urobiť v podstate len v soboty a nedele. V osudný deň sme prevážali stometrové potrubie, ktoré sa predtým pozváralo a naložilo na banské vozy. Vnútri v bani sme ho mali napojiť na ďalšie potrubie, odkiaľ sa čerpala voda.

A potrubie spadlo?

Presne tak. Pri prevoze sa zrútilo z vozov a priamo mne na nohu. V tej chvíli sme síce neboli vo veľkej hĺbke pod zemou, ale asi tri kilometre od vchodu. Kolegovia okamžite privolali lokomotívu so sanitným vozňom. Naložili ma a fujazdili sme k východu.

Vodič mašiny si myslel, že asi idem zomrieť, takže šiel rýchlo. Bol som pri vedomí, a ako ma nadhadzovalo, prežíval som strašné muky a bolesti. Bodaj by nie, keď som mal nohu pod kolenom prakticky oddelenú od zvyšku nohy. Lenže to som ešte nevedel.

Vy sám ste mali pocit, že ide len o hlbokú tržnú ranu, ktorá sa zašije, a všetko bude v poriadku.

Áno, opticky a zvonku to tak naozaj vyzeralo. Lenže potom mi spravili röntgen, na ktorom kosť v nohe vyzerala, akoby ste kladivom tresli po sklenenej tyči. Dovtedy mi ani nenapadlo, že by som mal o nohu prísť. Kým ma uspali, nič také som si nepripúšťal.

Dokonca ešte aj lekár mi vravel, že možno síce budem mať nohu o niečo kratšiu, ale inak budem v poriadku. Keď to potom otvorili, v podstate im len vypadla von akási fašírka. Nedalo sa nič robiť, nad kolenom mi nohu museli amputovať. Keď som sa zobudil, bol to šok.

V tom čase ste už boli ženatý a mali ste prvé dieťa.

A tak sme sa s malým synom učili spolu chodiť. Celé to bola tragédia, človek si aj poplakal, veď prvá otázka, ktorú som si kládol, znela, ako teraz uživím rodinu. Veľmi mi však pomohol lekár, ktorý bol pri mne, keď som sa zobudil po narkóze. Bolo to obrovské šťastie.

V čom?

Najskôr som pekne po banícky zahrešil a potom som sa ho spýtal, či existujú protézy, vďaka ktorým by som mohol lyžovať aj bez nohy. Bez zaváhania odpovedal, že existujú. V tej chvíli akoby som sa s tým celým vyrovnal. Neskôr ešte prišli rôzne chvíle, ale tento moment po prebudení bol rozhodujúci.

Takže myšlienka, že by ste ostali doma ako doživotný invalid, vám ani nenapadla.

V žiadnom prípade. Práceneschopný som bol asi deväť mesiacov a potom som sa už hrabal do práce. Ďalej som robil v bani, ale už len na povrchu. Najskôr ma dali do kancelárie, ale tam ma to nebavilo, a tak som sa vrátil k elektrike a zváraniu. Ako údržbár som tam bol až do roku 1993.

Vaším šťastím bolo aj to, že protézu vám pomerne rýchlo zohnala krstná mama z Brna. Obvyklé čakacie lehoty boli aj rok.

Niekedy aj viac. Vďaka krstnej mame som ju mal do troch mesiacov. Okamžite som s ňou začal cvičiť chôdzu. Keď ma potom poslali na prvé liečenie, už ma nemuseli učiť chodiť, ale rovno tancovať. O rok som už opäť stál na lyžiach. Teraz to znie vtipne, ale v skutočnosti to obdobie predstavovali najmä muky a slzy. Keď ma nik nevidel, plakal som od bolesti aj bezmocnosti.

Robil som totiž strašnú chybu – skúšal som lyžovať na svojich pôvodných lyžiach, ktoré mali 185 či 190 centimetrov. Protéza také dlhé lyže nebrala, a tak som stále padal, robil nechcené kotrmelce a saltá. Potom mi kolega dal lyže po svojom dieťati. Mali iba 160 centimetrov. Viazanie mi pasovalo, tak som to vyskúšal a zrazu to šlo – vyviezol som sa na vleku a bez problémov som zlyžoval dole.

Potom ste narazili na časopis, kde sa písalo o chystaných majstrovstvách Československa v lyžovaní pre postihnutých. A rovno ste sa ich zúčastnili.

To bol rok 1981, teda dva roky po úraze. Súťažil som na dvoch lyžiach, teda ešte s protézou, a skončil som šiesty. Práve tam som však zistil, že „jednonožci“, ktorí majú nohy amputované nad kolenom, v skutočnosti súťažia na jednej lyži, teda nie na dvoch.

Bol tam aj jeden starší rakúsky pretekár. Môj otec dobre hovoril po nemecky, takže spolu debatovali. Zrazu mi ten pán daroval svoje stabilizátory. Zároveň otca presvedčil, aby som lyžoval už len na jednej nohe.

V praxi to znamená, že protézu si vtedy dáte dole?

Áno. Doma som protézu ihneď zhodil, vyviezol sa na vleku a spustil sa len na jednej lyži. Kondične som bol na tom dobre, takže to nebol problém. Pochopil som, že je to oveľa lepšie. Od tej chvíle by ma nik nedonútil lyžovať s protézou. Bez nej je to priam rozprávka.

O rok ste už boli v reprezentácii.

Svoje druhé majstrovstvá Československa v roku 1982 som už vyhral. Tesne predtým sa však tvorila nominácia na majstrovstvá sveta vo Švajčiarsku. Ako zjazdového lyžiara vybrali mňa. Bolo z toho veľké haló, lebo z roka predtým som mal doma len šieste miesto. O to radšej som bol, že kým sme vycestovali, bezkonkurenčne som vyhral ďalšie domáce majstrovstvá. Domáceho premožiteľa som potom nemal ešte dlhé roky.

V každom prípade po úraze ste už začali trénovať nielen zdravé, ale aj postihnuté detí. Prečo ste sa ich rozhodli pritiahnuť k športu?

Nechcel som byť sám. Telesne postihnutých lyžiarov aj cyklistov bolo málo. Keď som sa potom dozvedel o športovcoch, ktorí mali nejaký úraz, rovno som sa im ozval a prehováral ich, aby vo svojom športe pokračovali. Snažil som sa ich potiahnuť, motivovať. Zároveň sme na Remate vytvorili klub. Prvým mojím zverencom bol Karol Mihok, ktorý lyžoval bez nohy aj bez ruky.

V roku 1996 sme začali na Remate robiť nábory telesne postihnutých detí, teda vyhľadávať talenty na rôzne športy. Vzniklo tak náborové stredisko, kde sme raz ročne organizovali tábor, na ktorý mohlo prísť akokoľvek postihnuté dieťa – zrakovo, sluchovo, fyzicky aj mentálne.

Deti si tam vyskúšali možno desať rôznych športov a my sme videli, ktoré im idú viac alebo menej. A tie sme potom u nich rozvíjali. Podstatné bolo pritiahnuť tam športové osobnosti, ktoré by ich motivovali. Ja som im predvádzal lyžovanie a cyklistiku, ale chodili tam aj majstri sveta v lukostreľbe a iných športoch, prípadne reprezentační tréneri.

Tieto tábory inak fungujú dodnes. Veľmi ma to chytilo, trénerská práca ma asi vždy bavila viac než samotné pretekanie.

Prečo?

V časoch môjho pretekania som si bol vedomý, že nemám šancu merať sa s najlepšími na svete, lebo sme nemali ani zďaleka také podmienky na prípravu ako napríklad Rakúšania, Nemci či Švajčiari. Dnes je všetko inak.

Ešte v roku 1989 ste sa aj so svojím zverencom z Prahy Michalom Starkom vybrali na bicykloch z Ašu do Čiernej nad Tisou. Cestou ste sa zastavovali práve v zariadeniach, kde žili postihnuté deti, besedovali ste s nimi a motivovali ich športovať.

Michal Stark bol neskôr reprezentantom v cyklistike pre postihnutých, majstrom sveta. Dodnes je akčný, v Prahe má vlastný klub, je to dobrý chlapec. Naša akcia bola vtipná, lebo ja aj Michal sme „jednonožci“. Lekár, ktorý bicykloval s nami, mal obe nohy, a takmer za nami nestíhal.

V jeden deň sme dokonca prešli 345 kilometrov. Nielen po rovine, ale aj cez Jizerské hory a Jeseníky. Jednoducho sme si dali záväzok, že to zvládneme s jednou prestávkou na polievku. A zvládli sme to. Podstatné je, že sme vtedy mnohé postihnuté deti naozaj motivovali. Pobesedovali sme s nimi a potom s nimi strávili aj popoludnie. Ukázali sme im, ako si môžu veci v športe uľahčiť, veď o mnohých pomôckach ani netušili.

Práve z toho potom vznikla aj myšlienka na spomínané tábory s heslom Hľadáme talenty. Postihnuté deti a ich rodičia sa o táboroch nemali ako dozvedieť, preto sme osobne navštevovali spomínané zariadenia, k tomu sme dávali informácie cez časopis, ktorý začal vydávať Zväz telesne postihnutých športovcov.

Mimochodom, práve v tábore na Remate držala prvýkrát v ruke pušku aj Veronika Vadovičová. Tak ju to chytilo, že dnes je v streľbe najlepšia na svete. Celkovo si trúfam povedať, že z tých táborov vyšla minimálne tretina neskôr úspešných paralympionikov. Našou úlohou boli objaviť talenty a motivovať ich. Ďalšie faktory sme už príliš ovplyvniť nemohli – podporu rodičov, finančné možnosti a podobne.

Je náročné motivovať postihnuté deti?

Je. Mnohé sú skleslé, nevidia priestor na normálny život. Musí tam byť teda aj obrovská podpora rodičov. Myslím si však, že sme to robili dobre. Mali sme aj tábory, keď nám deti nechceli odísť domov. Doslova revali, že chcú ostať, lebo im je u nás skvele. Chápali sme ich – doma nemali také možnosti na trávenie času a mnohé z nich sa potom museli vrátiť do zariadení pre postihnutých.

Ako pretekár ste sa zúčastnili piatich paralympiád. Prvá bola v roku 1984 v Innsbrucku, druhá v roku 1988 na tom istom mieste.

To som ešte pretekal za Československo. Práve rok 1988 krásne ukazuje, aké rozdiely boli v príprave medzi nami a zahraničnými reprezentáciami. Kým iní už mesiace predtým trénovali na ľadovcoch, my sme sedeli doma. Ako naschvál práve vtedy u nás nenapadol sneh. Prvýkrát sme ho videli až priamo na štarte na paralympiáde.

Aj tam ho bolo málo.

Vtedy ešte neboli snežné delá. Fungovalo to tak, že hasiči striekali vodu priamo na zjazdovku so zelenou trávu, a do toho ľadu nám zapichovali tyče. Bolo to komické – každých 50 metrov stál hasič s prúdnicou. Zvládnuť zjazd na takomto teréne bolo asi najnáročnejšie, čo som zažil. Mrzí ma len to, že sme to nemali ako zdokumentovať, predsa len ešte neexistovali mobily s kamerami.

V roku 1992 ste boli na paralympiáde v Albertville.

To bola moja tretia a zároveň posledná za Československo. Dostalo sa mi veľkej cti byť vlajkonosičom, dodnes mám tú vlajku odloženú. Podobnej pocty sa mi však dostalo už na mojich prvých majstrovstvách sveta vo Švajčiarsku v roku 1982. Akurát vtedy sme tam dobre vymrzli. Kým ostatné reprezentácie boli poriadne oblečené vo vtedy moderných páperových bundách, nám komunisti predpísali úbor, akoby ani nebola zima.

Konkrétne?

Šedé gate, modré sako, biela košeľa, čierne poltopánky, červená kravata a smiešna čiapka na hlave. Podotýkam, že všetko sme si museli nakúpiť sami. Rovnako aj štátny znak, ktorý sme si museli prišiť na oblečenie. Dodnes si pamätám, že stál 25 korún československých.

Bol som tam aj s nevidomým bežcom Jožkom Burešom. Navádzača dostal až tam, lebo miesto pre toho, ktorý s ním doma trénoval, sa vo výprave nenašlo. Jožko bol skvelý – požiadal ma, aby som si s ním prešiel hotel, kde sme boli ubytovaní, a potom sa v ňom už orientoval sám.

Vtipný bol presun na štart zjazdu – noc predtým napadlo toľko snehu, že vlek bol zasypaný. Hore na kopec nás vyviezol záchranársky vrtuľník. Prvýkrát som bol na Západe a vyskúšal som si aj vrtuľník. Mimoriadne nás tam obletovali aj západní novinári. Boli tam síce aj naši, ale v televízii o nás neodvysielali nič.

Aby som sa však vrátil k téme – na ľadovej ploche sme počas úvodného ceremoniálu majstrovstiev mrzli snáď dve hodiny. Dodnes hovorím, že pánboh zaplať, že som mal len jednu nohu, lebo keď som stál na tej drevenej, nemrzla mi tá zdravá.

Na paralympiádach v Innsbrucku sme už mali konečne aj vetrovky. A v Albertville to bol priam sviatok – zrazu nám dali to isté oblečenie čo aj zdravým športovcom. Táto olympiáda bola zlomom v tom, že aj štát konečne začal brať paralympionikov trochu vážnejšie.

Innsbruck 1984 ma nadchol aj ďalšou vecou – šéf výpravy nám tam vybavil let lietadlom ponad Alpy. Bol to môj prvý let lietadlom vôbec. Aj pre tieto zážitky zo Západu som sa snažil byť doma čo najlepším športovcom, nechcel som o ne prísť.

V roku 1986, teda medzi dvomi olympiádami v Innsbrucku, ste sa kvalifikovali na majstrovstvá sveta vo Švédsku.

Do výberu sme sa dostali dvaja Slováci. Ale nešli sme tam, lebo tak rozhodol súdruh komunista zodpovedný za šport Antonín Himl. Dôvod sme sa nikdy nedozvedeli. Štvalo ma to, lebo v ten rok sa konali medzinárodné preteky aj u nás. Prišiel aj medailista zo Švédska a ja som ho porazil.

Nasledoval Lillehammer 1994, kde ste nedokončili jazdu.

Ešte v roku 1990 som bol na majstrovstvách sveta v americkom Colorade. Tam sa mi podarilo získať moje najlepšie umiestnenie v kariére pretekára – v kombinácii slalom a zjazd som bol piaty. Pri zjazde mi namerali rýchlosť 114 kilometrov za hodinu.

V Lillehammeri som už bol premotivovaný a unavený. Vtedy som už bol nielen pretekár, ale robil som aj pomocného trénera – servismana. Chystal som lyže aj ostatným pretekárom. Neuvedomil som si, že keď budem do druhej do rána robiť pre iných, nedokážem si poriadne oddýchnuť ani sa pripraviť.

Už na štarte mi bolo jasné, že to bude náročné. Nakoniec som vydržal takmer celú trať, spadol som dve bránky pred cieľom. Vtedy som sa rozhodol, že s pretekaním končím a budem už len trénovať iných. Mal som 42 rokov.

Na tejto olympiáde ste si to však vynahradili splnením iného sna – vytancovali ste každú Lúčničiarku.

Áno, táto diskotéka v Lillehammeri je pamätná. Lúčnica prišla vystupovať do Nórska a ja som s jej dievčatami pretancoval celú noc. Pekný koniec športovej kariéry.

Napriek tomu ste s pretekaním neskončili. V Nagane v roku 1998 ste boli ako športovec aj ako tréner.

Predtým som chodil po rôznych pretekoch, kde sa dali zbierať kvalifikačné body, nakoniec som si vyjazdil nomináciu. Nečakal som to. Veľký výsledok som tam však nedosiahol, vypadol som. Mojím najlepším výsledkom na paralympiádach tak ostalo desiate miesto.

Na ďalších siedmich paralympiádach som už bol len ako tréner – buď našich, alebo poľských reprezentantov. Poslednou bol Pjongčang v roku 2018. Som hrdý, že z týchto súťaží moji zverenci doniesli množstvo medailí, ani ich nemám spočítané. Vynechal som len jednu paralympiádu, konkrétne Salt Lake City, keďže v tom čase som sa venoval iba mládeži.

Z Nagana však mám vtipný zážitok – pozvali nás do jednej japonskej rodiny. Domáca pani nás obslúžila a potom v duchu ich tradícii musela odísť z miestnosti. Domáci pán nám ponúkol ich alkohol – saké, ktoré malo silu silnejšieho vína. Lenže my sme mu doniesli domácu 52-percentnú slivovicu. Dal si s nami dva panáky a potom už s nami mohla sedieť aj jeho pani.

Darovali sme im aj vybíjaný opasok, ktorý si uložili do svojej modlitebne. Nakoniec si nás uctili tým, že nám darovali najväčšie jablko zo svojej úrody v sadoch. Bolo obrovské. Šlo o pekné gesto a mal som čo robiť, aby som ho udržal ako-tak čerstvé až do príchodu domov.

Mrzí vás, že kým úspešní zdraví športovci majú v médiách obrovský priestor a stávajú sa z nich hviezdy, pri paralympionikoch to neplatí?

Trápi to mnohých postihnutých športovcov. Od začiatku však vedia, že ich propagácia nebude rovnaká ako u zdravých. Môžu doniesť akékoľvek množstvo medailí z najväčších svetových podujatí, médiá tomu venujú maximálne krátku správu.

S tým sú potom spojené ďalšie problémy – máme oveľa väčší problém zohnať sponzorov. Najmä firmy, ktoré vyrábajú povedzme lyžiarske potreby. Kým o Petru Vlhovú sa, myslím to v dobrom, doslova trhajú, pre postihnutých lyžiarov je problém zohnať dostatok kvalitných lyží, nieto ďalší výstroj. Firmy nám síce dajú nejaké zľavy, ale že by si konkrétneho medailistu vzali pod svoje krídla, aby propagoval ich výrobky? To sa nedeje. Tento rozdielny prístup ma vždy mrzel.

Viacerí postihnutí mi hovorili, že medzi nimi funguje dosť drsný čierny humor.

To platí. Zdraví občas až žasnú, čo si medzi sebou povieme. Koniec koncov, sme síce postihnutí, ale nie padnutí na hlavu. Napríklad my, čo máme nohy amputované nad kolenom, si doberáme tých, čo ich majú amputované pod kolenom – hovoríme im, že nemajú postihnutie, ale len kozmetickú chybu. Lepšie je zasmiať sa než zbytočne nariekať nad osudom.

Platí, že kopanec do zadku protézou bolí viac ako kopanec zdravou nohou?

To by vám povedali viacerí moji zverenci. Keď neposlúchali, občas moju protézu na zadku pocítili. Mali smolu, lebo mi chýba pravá noha. A ja som pravák.

Keď to zhrnieme, v podstate vám úraz v bani priniesol úspech – účasť na 11 paralympiádach a na množstve majstrovstiev sveta či svetových pohárov.

To je pravda. Nebyť toho úrazu, zrejme by som bol až do dôchodku baník, ktorý trénuje deti v Handlovej. Takto som videl celý svet. Bolo to krásne.

Čoskoro sa začne olympiáda aj paralympiáda v Tokiu, rád si v televízii pozriem viaceré športy z nich. Najviac drukujem Veronike Vadovičovej, ktorá dodnes chodí do táborov pre postihnuté deti, aby ich motivovala. To bol práve môj sen – aby tí, ktorých sme kedysi objavili, teraz objavovali ďalších.

Dnes ste dôchodca, o dva roky oslávite sedemdesiatku. Lyžujete ešte?

Už len s vnúčatami, čiže rekreačne, a nie na jednej nohe, ale na dvoch, čiže aj s protézou. Odišlo mi totiž koleno a nesmiem ho príliš zaťažovať. Dnešné náročné zjazdovky si už nemôžem dovoliť. Preto ani nechodím na preteky, nedokázal by som už zvládnuť ani len obhliadku trate.

Inak mi nič nie je, žijem ako zdravý. Chodievam na poľovačky aj na hríby, a nie do rovných, ale do kopcovitých terénov. Kondíciu mám, protéza mi v tom nemôže zabrániť. Aj okolo nášho domčeka v Handlovej treba kadečo porobiť, a tak sa hýbem a robím. Zatiaľ nepotrebujem veľkú pomoc.