Peter Matiaško: Nebyť toho, že v bani prídem o nohu, dodnes by som bol baník. Takto som ako športovec videl celý svet

Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Prievidzi a okolí.

Pochádzate z futbalovej rodiny, futbal vás však nechytil. Už v 70. rokoch ste v Handlovej začali trénovať deti lyžovanie.

Otec aj chcel, aby som hral futbal, ale netlačil ma do toho. Zároveň ma naučil lyžovať. Lyže mi učarovali, hoci šlo len o rekreačnú záležitosť. Občas som pretekal za školu. Keď som sa však vrátil z vojny, zavolal mi Ferko Dolník, ktorý ešte aj dnes vo veku 88 rokov patrí v lyžovaní veteránov k najlepším na svete. Vtedy sa ma spýtal, či by som mu nepomohol trénovať deti. Zapáčilo sa mi to, a tak som pracoval v bani a zároveň robil trénera.

Potom prišiel február 1979 a vy ste po ťažkom úraze v bani prišli o nohu. Čo presne sa stalo?

Tesne pred úrazom som vo Vysokých Tatrách spolu s ďalšími získal druhú trénerskú triedu. Zvýšil som si teda svoju kvalifikáciu. Ale kým všetci ostatní ostali oslavovať v Tatrách, ja som sľúbil, že sa vrátim skôr a pomôžem v bani, kde som pracoval ako elektrikár a zvárač.

Šlo o prácu, ktorá sa dala urobiť v podstate len v soboty a nedele. V osudný deň sme prevážali stometrové potrubie, ktoré sa predtým pozváralo a naložilo na banské vozy. Vnútri v bani sme ho mali napojiť na ďalšie potrubie, odkiaľ sa čerpala voda.

A potrubie spadlo?

Presne tak. Pri prevoze sa zrútilo z vozov a priamo mne na nohu. V tej chvíli sme síce neboli vo veľkej hĺbke pod zemou, ale asi tri kilometre od vchodu. Kolegovia okamžite privolali lokomotívu so sanitným vozňom. Naložili ma a fujazdili sme k východu.

Vodič mašiny si myslel, že asi idem zomrieť, takže šiel rýchlo. Bol som pri vedomí, a ako ma nadhadzovalo, prežíval som strašné muky a bolesti. Bodaj by nie, keď som mal nohu pod kolenom prakticky oddelenú od zvyšku nohy. Lenže to som ešte nevedel.

Vy sám ste mali pocit, že ide len o hlbokú tržnú ranu, ktorá sa zašije, a všetko bude v poriadku.

Áno, opticky a zvonku to tak naozaj vyzeralo. Lenže potom mi spravili röntgen, na ktorom kosť v nohe vyzerala, akoby ste kladivom tresli po sklenenej tyči. Dovtedy mi ani nenapadlo, že by som mal o nohu prísť. Kým ma uspali, nič také som si nepripúšťal.

Dokonca ešte aj lekár mi vravel, že možno síce budem mať nohu o niečo kratšiu, ale inak budem v poriadku. Keď to potom otvorili, v podstate im len vypadla von akási fašírka. Nedalo sa nič robiť, nad kolenom mi nohu museli amputovať. Keď som sa zobudil, bol to šok.

V tom čase ste už boli ženatý a mali ste prvé dieťa.

A tak sme sa s malým synom učili spolu chodiť. Celé to bola tragédia, človek si aj poplakal, veď prvá otázka, ktorú som si kládol, znela, ako teraz uživím rodinu.