Denník N

Peter Matiaško: Nebyť toho, že v bani prídem o nohu, dodnes by som bol baník. Takto som ako športovec videl celý svet

Foto N - Tomáš Hrivňák
Foto N – Tomáš Hrivňák

Peter Matiaško z Handlovej sa po amputácii nohy do roka opäť postavil na lyže. Ďalší rok už bol majstrom Československa. Ako pretekár a tréner sa zúčastnil 11 paralympiád a desiatky rokov vyhľadával ďalšie športové talenty medzi postihnutými.

Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Prievidzi a okolí.

Pochádzate z futbalovej rodiny, futbal vás však nechytil. Už v 70. rokoch ste v Handlovej začali trénovať deti lyžovanie.

Otec aj chcel, aby som hral futbal, ale netlačil ma do toho. Zároveň ma naučil lyžovať. Lyže mi učarovali, hoci šlo len o rekreačnú záležitosť. Občas som pretekal za školu. Keď som sa však vrátil z vojny, zavolal mi Ferko Dolník, ktorý ešte aj dnes vo veku 88 rokov patrí v lyžovaní veteránov k najlepším na svete. Vtedy sa ma spýtal, či by som mu nepomohol trénovať deti. Zapáčilo sa mi to, a tak som pracoval v bani a zároveň robil trénera.

Potom prišiel február 1979 a vy ste po ťažkom úraze v bani prišli o nohu. Čo presne sa stalo?

Tesne pred úrazom som vo Vysokých Tatrách spolu s ďalšími získal druhú trénerskú triedu. Zvýšil som si teda svoju kvalifikáciu. Ale kým všetci ostatní ostali oslavovať v Tatrách, ja som sľúbil, že sa vrátim skôr a pomôžem v bani, kde som pracoval ako elektrikár a zvárač.

Šlo o prácu, ktorá sa dala urobiť v podstate len v soboty a nedele. V osudný deň sme prevážali stometrové potrubie, ktoré sa predtým pozváralo a naložilo na banské vozy. Vnútri v bani sme ho mali napojiť na ďalšie potrubie, odkiaľ sa čerpala voda.

A potrubie spadlo?

Presne tak. Pri prevoze sa zrútilo z vozov a priamo mne na nohu. V tej chvíli sme síce neboli vo veľkej hĺbke pod zemou, ale asi tri kilometre od vchodu. Kolegovia okamžite privolali lokomotívu so sanitným vozňom. Naložili ma a fujazdili sme k východu.

Vodič mašiny si myslel, že asi idem zomrieť, takže šiel rýchlo. Bol som pri vedomí, a ako ma nadhadzovalo, prežíval som strašné muky a bolesti. Bodaj by nie, keď som mal nohu pod kolenom prakticky oddelenú od zvyšku nohy. Lenže to som ešte nevedel.

Vy sám ste mali pocit, že ide len o hlbokú tržnú ranu, ktorá sa zašije, a všetko bude v poriadku.

Áno, opticky a zvonku to tak naozaj vyzeralo. Lenže potom mi spravili röntgen, na ktorom kosť v nohe vyzerala, akoby ste kladivom tresli po sklenenej tyči. Dovtedy mi ani nenapadlo, že by som mal o nohu prísť. Kým ma uspali, nič také som si nepripúšťal.

Dokonca ešte aj lekár mi vravel, že možno síce budem mať nohu o niečo kratšiu, ale inak budem v poriadku. Keď to potom otvorili, v podstate im len vypadla von akási fašírka. Nedalo sa nič robiť, nad kolenom mi nohu museli amputovať. Keď som sa zobudil, bol to šok.

V tom čase ste už boli ženatý a mali ste prvé dieťa.

A tak sme sa s malým synom učili spolu chodiť. Celé to bola tragédia, človek si aj poplakal, veď prvá otázka, ktorú som si kládol, znela, ako teraz uživím rodinu.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Denník N v Prievidzi

Rozhovory

Slovensko, Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie