Aj Prievidza má svoju Cvernovku. Volá sa Galéria Jabloň

Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Prievidzi a okolí.

V laviciach baníckeho učilišťa v Prievidzi sedeli poslední žiaci v júni 2012. Pre nedostatok záujemcov sa škola zlúčila s inou strednou školou v meste a využitie rozľahlého školského areálu, ktorý za najväčšej slávy navštevovalo aj viac ako tisíc žiakov, sa skončilo.

Štyri budovy z piatich sa Trenčianskemu kraju podarilo predať. Budova internátu, ktorá stála uprostred, ostávala šesť rokov beznádejne v ponuke. Bez pozemku nikoho nelákala. Teda až na Michala Dobiaša – lokálpatriota, dlhoročného aktivistu a mestského poslanca.

„Ak mám byť úprimný, tak spätne sa musím priznať, že v čase, keď som kraj požiadal o dlhodobý prenájom s nápadom, že tu urobím malú prievidzskú Cvernovku, som v skutočnosti netušil, ako to chcem urobiť, čo všetko ma čaká a ani to, kde na to zoberiem peniaze,“ hovorí Dobiaš.

Po dvoch rokoch rekonštrukcie, ktorá stála necelý milión eur, sa predstavy začínajú meniť na realitu – na kultúrno-kreatívne centrum Galéria Jabloň v Prievidzi.

Múzeum Vtedy otvoria už čoskoro

„Kľúče sme dostali 1. septembra 2018. 1. júna 2020 už prišli prví nájomníci. Dnes ich máme približne dvadsať a 1. septembra otvoríme aj prvú etapu múzea,“ hovorí Michal Dobiaš a nazdáva sa, že to najhoršie je už za ním.

Múzeum, to bol vlastne jeden z hlavných dôvodov, pre ktoré sa obzeral po prázdnych priestoroch. V minulosti zbieral staré pohľadnice, no pred pár rokmi sa k nim pridružili aj staré telefónne aparáty a iné predmety. „Zbierka zatvorená v pivnici na štyri zámky nemá zmysel,“ hovorí Michal Dobiaš a vedie nás prízemím budovy, v ktorom sa už črtajú prvé expozície.

Múzeum dostane názov Vtedy a v prvej etape predstaví najmä úžitkový dizajn z obdobia od 2. svetovej vojny po revolúciu. V druhej etape príde na rad staršie obdobie od konca 18. po začiatok 20. storočia s dôrazom na dejiny a osobnosti Prievidze. „Chceme, aby múzeum bolo divácky atraktívne – a aby to neboli len expozície, ale zároveň multifunkčný priestor, ktorý sa bude dať využívať na rôzne diskusie, prednášky a ďalší program,“ hovorí Dobiaš.

Tam, kde sú dnes ešte len nahrubo omietnuté steny a nové rozvody, už vidí plne zariadenú repliku bytu zo 70. rokov alebo sálu bývalého kina Slávia Prievidza s expozíciou filmu či fotoateliér Adolfa Krammera, významného miestneho fotografa, ktorý zahynul v Osvienčime.

„Kinosála sa bude dať využívať na diskusie pre 50 – 60 ľudí, fotoateliér bude zároveň expozíciou historickej fototechniky, ale mala by tam byť napríklad aj fotostena, kde si návštevníci budú môcť nechať urobiť fotku,“ predstavuje svoje plány Dobiaš.

Realita kreatívcov v Prievidzi

Naplnenie predstáv o múzeu ešte vyžaduje veľa práce aj investícií, no dnes to už vyzerá nádejnejšie než pred rokom či dvoma. Vtedy bola budova bez kúrenia, vody aj elektriny.

O využití a naplnení šiestich podlaží s celkovou rozlohou vyše 5-tisíc štvorcových metrov nemal Michal Dobiaš ilúzie.

„Síce som svoj plán prezentoval s tým, že chcem vybudovať prievidzskú Cvernovku podľa vzoru tej bratislavskej, ale myslím, že aj objektívne je zrejmé, že východisková situácia v Bratislave a v Prievidzi sa nedá porovnať. Tu ani zďaleka nie je toľko ateliérov, umelcov či kreatívcov, ktorí by naplnili celú budovu,“ hovorí Dobiaš.

Aj preto je dohoda o symbolickom prenájme na 15 rokov s Trenčianskym samosprávnym krajom definovaná niekoľkými podmienkami, medzi nimi napríklad tým, že polovica priestoru bude po celý čas slúžiť nekomerčným, kultúrnym a kreatívnym aktivitám, kým druhá polovica môže byť využitá aj na štandardný komerčný prenájom.

Aj preto tu popri múzeu, antikvariáte či škole baletu ľudia nájdu aj kaderníctvo, kozmetiku, advokáta a kúpeľňové štúdio.

„Pár ľudí mi už tak trochu aj vyčítalo, vraj čo má kaderníctvo spoločné s kreatívnym centrom, ale toto je realita v Prievidzi – na žiadne verejné dotácie sa spoliehať nechceme, a tak musíme udržať funkčný biznis model, v ktorom majú priestor aj komerčné prevádzky,“ hovorí Dobiaš.

Časom sa podľa neho skladba nájomníkov bude prirodzene meniť, teraz však považuje za kľúčové, aby napredovali rekonštrukčné práce. Medzi nimi bude jednou z najväčších výziev oprava strechy, ktorá dnes zateká. Michal Dobiaš by na nej najradšej videl vyhliadkovú terasu a reštauráciu s výhľadom na mesto a okolie.

Pozostatky internátu miznú

V tomto momente je obsadených asi 30-40 percent priestoru, iba na horných podlažiach ešte vidno najvýraznejšie stopy po minulosti – valčekovú výmaľbu izieb a olejové sokle na chodbách.

„Zrekonštruovať priestor jednej pôvodnej izby vyjde na 2-tisíc až 3-tisíc eur, nech to rátam akokoľvek,“ hovorí Michal Dobiaš. Okrem dvoch 200-tisícových úverov, za ktoré ručí spolu s ďalšími šiestimi partnermi, si vzal ďalší úver na seba a využil všetky osobné rezervy.

„Dohoda s Trenčianskym samosprávnym krajom spočívala v tom, že za prvé dva roky musíme do budovy preinvestovať 200-tisíc eur bez DPH. Dali sme si urobiť znalecký posudok na hodnotu investícií a ku koncu augusta minulého roka to vyšlo na 650-tisíc bez dane. Predpokladám, že dnes sme už niekde na úrovni milióna eur. Samého ma to prekvapilo, ale to asi len preto, že to už radšej nerátam,“ hovorí Dobiaš.

Výšku nájmu pre potenciálnych nájomníkov sa snažil nastaviť štandardne – budova je v pomerne rušnej oblasti mesta, v blízkosti nákupných centier a množstva obchodov. Nekomerčné prevádzky majú nájom o 20 percent nižší než komerčné, čo vychádza na 4 eurá za štvorcový meter bez energií. V Bratislave by sa po ňom iba zaprášilo, ale platí to aj v Prievidzi?

„Nesťažujem sa, zatiaľ som nemusel vyvíjať prakticky žiadnu zvýšenú aktivitu ani jedným smerom – aj v tomto momente platí dohoda, že polovica, ba momentálne aj viac než polovica priestoru je nekomerčného charakteru. Aktuálne máme spolu dvadsať podnájomníkov, ktorí obsadili takmer všetky priestory, ktoré sú zatiaľ plne zrekonštruované, a ďalšie postupne dorábame,“ hovorí Dobiaš.

Takto o rok by podľa neho už mohla byť využitá a „zabývaná“ väčšina priestoru, čo znamená, že postupne budú môcť ožívať aj samostatné kultúrne aktivity Jablone – diskusie, program pre deti či vzdelávacie podujatia v múzeu.

Ak ide o kultúru, Michal Dobiaš potvrdzuje, že Prievidza naozaj nie je mesto, ktoré by oplývalo možnosťami kultúrneho vyžitia. Vlani – sčasti pandémiou, sčasti osobným rozhodnutím – skončilo svoju činnosť aj centrum ArtPoint, ktoré v priestoroch bývalého Kina Baník viedol Roman Turcel a ktoré predstavovalo aspoň aké-také spojenie s nezávislou kultúrnou scénou Slovenska.

„Boli tam podujatia, ktoré sa snažili divákov aj trochu vzdelávať a posúvať vo vnímaní, čo mi bolo vždy veľmi sympatické. Je mi veľmi ľúto, že tento priestor skončil. Na mestskom zastupiteľstve už však uvažujeme o tom, ako by sme ho mohli využiť – napríklad pre potreby knižnice, ktorá má dnes tri pobočky. Ak by sme ich zlúčili, tak priestor kina Baník by mohol byť centrálnou mestskou knižnicou. Sála má výbornú akustiku a dala by sa aj naďalej využívať,“ dodáva Michal Dobiaš.

Jablká tu boli skôr než bane

Väčšinou sú to dizajnéri, kreatívci, kultúrni manažéri, čo sa púšťajú do budovania kreatívnych centier, no podľa Michala Dobiaša sa to nijako nevylučuje s funkciou mestského poslanca.

„Zatiaľ v tom nevidím žiadnu prekážku, časom sa to môže, samozrejme, zmeniť,“ hovorí. Mestským poslancom je od roku 2003, v posledných voľbách kandidoval ako nezávislý. Predtým sa venoval reklamnej agentúre, veľkoobchodu a pôsobil aj ako projektový manažér v oblasti eurofondov. Z Prievidze nikdy nechcel odísť, lebo má pocit, že odísť je to najjednoduchšie riešenie a dostupné je prakticky vždy.

„Som presvedčený o tom, že ľudia, ktorí sú akokoľvek aktívni vo svojom meste, by mali vstúpiť do miestnej či regionálnej komunálnej politiky. Znechutenie a sklamanie iste príde, aj ja som už tisíckrát narazil, ale ak sa niekedy niečo nepodarí, nie je to dôvod myslieť si, že sa veľa ďalších vecí nemôže aj podariť,“ hovorí Dobiaš.

Vo verejnom priestore začínal ako aktivista v podstate v tínedžerskom veku. Dokonca pre to tri hodiny meškal do školy v prvý školský deň, keď nastupoval na učilište – áno, to isté, ktoré dnes pretvára na kreatívne centrum.

„S kamarátmi sme si v 92. roku založili Klub Amaryllis a usilovali sme sa o likvidáciu skládky pneumatík na Banskej. V prvý školský deň mi prisľúbil stretnutie vtedajší primátor Ivan Vaňo a to sa mi zdalo o dosť dôležitejšie než škola.“

Skládku sa podarilo odpratať, no jeho záujem o školu nijako nevzrástol. „Bola to pre mňa z núdze cnosť, lebo na školu, na ktorú som chcel ísť, ma nevzali,“ hovorí Michal Dobiaš. Keď sa do priestorov bývalého školského internátu po desaťročiach vrátil, mal pomerne jasno v tom, že na banícku históriu kultúrno-kreatívne centrum odkazovať nechce. Aj preto sa ho rozhodol pomenovať Jabloň. „Na učiteľov aj spolužiakov si spomínam v dobrom, ale na históriu školy som v tomto priestore nadväzovať nechcel. V mene baníctva sme v Prievidzi urobili aj kroky, ktoré by sme dnes mali skôr ľutovať, než na ne spomínať v dobrom.“

A prečo Jabloň? Na mieste, kde začiatkom 60. vyrástla škola s internátom, bola pôvodne veľká ovocinárska škôlka, kde sa pestovali najmä domáce druhy ovocných stromov – predovšetkým jablone a hrušky. Viedol ju slávny československý ovocinár a šľachtiteľ Martin Falešník, po ktorom je dodnes pomenovaná aj ulica. Jablone tu už nie sú, symbolicky sa sem teda vrátila aspoň jedna v podobe Galérie Jabloň.

Prievidza budúcnosti?

Ako človek aktívne žijúci v Prievidzi aj Michal Dobiaš prirodzene vníma, že región hornej Nitry čaká zmena. „Chápem, že pre ľudí, ktorí dodnes v baniach pracujú, je to priam existenčná otázka, ale na druhej strane – Hornonitrianske bane už dávno nie sú ťahúňom rozvoja, ako to bolo kedysi.“

Prívlastok „banícke mesto“ je podľa neho v súvislosti s Prievidzou veľmi zavádzajúci, keďže v katastri mesta baňa nikdy nebola. „Myslím, že Prievidza na okolitý banský rozmach skôr doplatila; najmä časti námestia, synagóga židovskej náboženskej obce a iné historické časti mesta boli zbúrané. To však nezazlievam baniam, skôr komunistickému režimu,“ hovorí Dobiaš.

Budúcnosť Prievidze a okolia vidí v cestovnom ruchu a v priľahlých Bojniciach. Bez obchvatu a novej rýchlostnej cesty, o ktorých sa tu intenzívne hovorí, to podľa neho nepôjde. „Ale je omyl myslieť si, že jedna cesta tu všetko vyrieši, ako sa mnohí nazdávajú. Samo sa to nevyrieši – ak chceme inú budúcnosť pre mesto a región, musíme tomu aj sami pomôcť.“