Denník N

Lasicu so Satinským komunisti zakázali, mnohým prekážali aj po roku 1989. Čím ich rozčuľovali?

Július Satinský a Milan Lasica v predstavení Náš priateľ René (1991). Foto - Jozef Uhliarik
Július Satinský a Milan Lasica v predstavení Náš priateľ René (1991). Foto – Jozef Uhliarik

Milan Lasica s Júliusom Satinským sa preslávili politickou satirou. Ich humor a irónia prekážali mocným v každej dobe.

„Smiech sa nedá načasovať, nacvičiť, zahrať. Ľudia sa buď zasmejú, alebo nezasmejú. Na pohrebe sa môžeš tváriť, že plačeš. Stačí napodobniť vzlyk, zakryť si dlaňami tvár… ale pri smiechu by bolo cítiť, že je umelý. Človek už vymyslel aj umelý chrup, aj umelú hmotu, aj umelú ženu, aj umelé maslo, ba aj umelý klavír – ale umelý smiech nikto nevymyslí. (…) Neboj sa, budeš sa smiať! Ale neboj sa, nezostane ti to. Predstavenie sa skončí, vyjdeš von do života a smiech ťa prejde.“

Takto sa divákom v roku 1990 prihovárali Milan Lasica a Július Satinský počas oslavy 30. výročia svojho spoločného pôsobenia, keď vzdávali hold smiechu, ktorý sa nedá vyrobiť na objednávku. Po rokoch zákazov sa tešili zo slobody, no uvedomovali si, že Nežnou revolúciou sa boj s komunistami či neslobodou neskončil. Že zlo z politiky len tak neodíde. Ak sa aj jedno porazí, príde druhé…

Z politikov si uťahovali radi – nešlo však o prvoplánovú politickú satiru – a politika a vývoj v spoločnosti na nich roky ťažko doliehali, čo platí predovšetkým o období do roku 1989. Oni odolávali – opäť len humorom.

Milan Lasica až do poslednej chvíle glosoval

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Milan Lasica

Slovensko

Teraz najčítanejšie