Milý, vzácny pán Lasica
Videla som Vás na javisku päťdesiatšesťkrát umrieť. Teraz som si tiež chcela predstavovať, že je to len akože. Ale nefunguje mi to.
Milý, vzácny pán Lasica,
včera večer som mala odoslať malý pravidelný článok do N-ka. Písala som o tom, ako nemám tému. Keď som ho odoslala, prišla správa o Vás a ja som naraz tému mala…
Ja viem, že toto si nebudete môcť prečítať, ale už neskoršie sa to napísať nedalo, to isto chápete. Nie som taký ten typ, že sa s niekým fotím alebo pred niekým pištím, keď ho obdivujem, napriek tomu, že by som trochu chcela. Dnes mi je to aj celkom ľúto, lebo s Vami nemám fotku a ani som Vám nikdy nepovedala, ako Vás mám rada. Hovorievala som si, že keď raz nedajbože zomrie Hana Hegerová a Vy, lebo to človeku prosto napadajú také čudné veci, že to budem prežívať ako fanúšička z toho najprvšieho radu a bude to boľavé. Tento rok mi je dôkazom, že je to pravda.
V podstate som vedela úplne od vždy, že existujete, ale keďže som medzi divadelníkmi vyrastala, nikdy mi nepripadali nejako špeciálne výnimoční. Až neskôr. Dodnes mám v spálni na poličke Vašu fotku. Nie, nebojte sa, nie ste na nej mladý a krásny, nikdy ste neboli môj typ. Máte na nej prirobený veľký nos a je to fotka z dialógu s mojím otcom, ktorý ste mali v inscenácii Cyrano z Bergeracu.
