Denník N

3x stretnutie s Milanom Lasicom

Kornel Földvári, Milan Lasica a Július Satinský. Foto - Peter Stanley Procházka
Kornel Földvári, Milan Lasica a Július Satinský. Foto – Peter Stanley Procházka

Smiali sme sa, lebo Lasica a Satinský hovorili za nás, čo sme nevedeli povedať sami.

Nie je nič horšie, ako keď si príbuzní matne spomínajú na zomrelého, o ktorom toho ani tak veľa nevedeli. Vlastne málokto o tom druhom niečo vie. A potom sú takí, o ktorých si myslíme, že o nich vieme všetko, lebo tu boli odvždy.

Moje odvždy sa začalo od okamihu, keď som videl fotografiu Milana Lasicu a Jula Satinského v uniforme československej ľudovej armády. Nemuseli ani otvoriť ústa, urobiť nejaké gesto – a ľudia rozumeli. Smiali sme sa, lebo hovorili za nás, čo sme nevedeli povedať sami, a ak sme aj vedeli, nevedeli sme to povedať tak vtipne a predovšetkým tak múdro.

O Milanovi Lasicovi by mohlo napísať nekrológ aspoň päť miliónov jeho divákov, tých žijúcich aj tých, čo nimi boli tu aj za riekou Moravou.

Pri práci sme sa stretli po prvý raz v roku 1987. Napísal som scenár a natočil dokumentárny film Keď som hrala o starej žene žijúcej v bardejovskom paneláku. Kedysi to bolo krásne dievča z Polonín na Podkarpatskej Ukrajine, kde ju stretol Ivan Olbracht, keď pripravoval scenár filmu Marijka nevěrnice. Negramotné dievča dostalo hlavnú postavu vo filme, a keby bolo keby, ostala by po premiére v Prahe. Ponuky dostala, ale na radosť všetkých barrandovských hviezd a hviezdičiek ich odmietla. Chcela sa vrátiť do hôr.

Kráska zostarla a odvtedy sa jej už nič nedarilo, nezachránila ani režiséra filmu Vladislava Vančuru útekom do hôr – počas Protektorátu ho popravili – a život sa nekonečne vliekol. Film bol hotový, ale kto by dokázal nahovoriť k filmu komentár napísaný podľa Olbrachtových spomienok na filmovanie v divokých horách Nikolu Šuhaja lúpežníka? Iba Milan Lasica. Pozeráte sa, ako

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Milan Lasica

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie