3x stretnutie s Milanom Lasicom

Nie je nič horšie, ako keď si príbuzní matne spomínajú na zomrelého, o ktorom toho ani tak veľa nevedeli. Vlastne málokto o tom druhom niečo vie. A potom sú takí, o ktorých si myslíme, že o nich vieme všetko, lebo tu boli odvždy.

Moje odvždy sa začalo od okamihu, keď som videl fotografiu Milana Lasicu a Jula Satinského v uniforme československej ľudovej armády. Nemuseli ani otvoriť ústa, urobiť nejaké gesto – a ľudia rozumeli. Smiali sme sa, lebo hovorili za nás, čo sme nevedeli povedať sami, a ak sme aj vedeli, nevedeli sme to povedať tak vtipne a predovšetkým tak múdro.

O Milanovi Lasicovi by mohlo napísať nekrológ aspoň päť miliónov jeho divákov, tých žijúcich aj tých, čo nimi boli tu aj za riekou Moravou.

Pri práci sme sa stretli po prvý raz v roku 1987. Napísal som scenár a natočil dokumentárny film Keď som hrala o starej žene žijúcej v bardejovskom paneláku. Kedysi to bolo krásne dievča z Polonín na Podkarpatskej Ukrajine, kde ju stretol Ivan Olbracht, keď pripravoval scenár filmu Marijka nevěrnice. Negramotné dievča dostalo hlavnú postavu vo filme, a keby bolo keby, ostala by po premiére v Prahe. Ponuky dostala, ale na radosť všetkých barrandovských hviezd a hviezdičiek ich odmietla. Chcela sa vrátiť do hôr.

Kráska zostarla a odvtedy sa jej už nič nedarilo, nezachránila ani režiséra filmu Vladislava Vančuru útekom do hôr – počas Protektorátu ho popravili – a život sa nekonečne vliekol. Film bol hotový, ale kto by dokázal nahovoriť k filmu komentár napísaný podľa Olbrachtových spomienok na filmovanie v divokých horách Nikolu Šuhaja lúpežníka? Iba Milan Lasica. Pozeráte sa, ako stará žena, kedysi tá krásna Marijka, v úbohom panelákovom byte naberá lyžicou polievku, a počujete Milana Lasicu, ako číta Olbrachtovu spomienku na chvíľu, keď ju v pražskom hoteli učili jesť strieborným príborom. To nebol vecný hlas čítajúceho herca, to bol chvejúci sa tichý hlas muža, ktorý precítil jej úžasný osud. Zimomriavky na tele.

Len súdruh šéfredaktor to necítil. – „Lasica má dištanc, komentár musí načítať niekto iný. Preobsaďte ho.“ Nepreobsadil som. Nakoniec sme sa dohodli na kompromise, Lasicovo meno nebude v titulkoch. Stretli sme sa na káve, usmial sa. – „Nič si z toho nerobte. Taký súdruh šéfredaktor pomáha, ani o tom nevie. Ešte viac na mňa upozorní. Mám totiž výhodu, môj hlas ľudia poznajú.“

Po rokoch som pre rozhlas zdramatizoval nádhernú Chestertonovu knihu Klub podivuhodných živností. Čistá krása. Kto iný mohol byť nevšedným detektívom Basilom Grantom ako Milan Lasica? Láskavý humor, absurdné príbehy nevšedných ľudí, ktoré sa nedajú hrať, len žiť. V rozhlase mal Milan Lasica výhodu. I keď ho poslucháči nevideli, predstavovali si v pauzičkách viet jeho výraz a gestá – a on ten pôvab rozhlasu dobre poznal.

A potom ešte raz v rozhlase pri nahrávke Pána prsteňov. Nebola to veľká postava, rovnako ako ju nemal jeho nezabudnuteľný kolega a priateľ Julo Satinský. Hostinský Julo sa spýtal hostí: „Pivko?“ – a jeho úsmevná otázka sa aj s intonáciou dostala do folklóru a dodnes žije. To je ten možno nespravodlivý údel herectva, niekto sa musí naučiť stovky veršov a do pamäti divákov sa nedostane, iný povie jedno slovo, zdvihne obočie a všetci vieme, o čom to je.

A smrť? Želal by som si, aby tu bol Milan Lasica ešte dlho, ale spomenul som si na nezabudnuteľný dávny večer. Na chalupe herca Svatopluka Beneša sa po predstavení hry Play Strindberg (inscenácia mala dištanc, mohli ju hrať len mimo Prahy) rozprávali herci o smrti. Václav Voska hovoril o hereckých legendách a o smrti na scéne. – „Takovému Molièrovi lze jen tiše závidět…“