Tomáš ČorejOn Sept. 5, 1972, the Palestinian group Black September attacked the Israeli Olympic delegation at the Munich Games, killing 11 Israelis and a police officer. German forces killed five of the gunmen. | Photo Kurt Strumpf pic.twitter.com/290IYja4Mf
— AP Images (@AP_Images) September 7, 2019
Shaul Ladany mal pred olympiádou zmiešané pocity. Na jednej strane bol čerstvým svetovým rekordérom v chôdzi na 80 kilometrov a mal jedinečnú šancu získať vytúženú medailu. Zároveň sa však ako preživší z koncentračného tábora vracal do mesta, ktoré bolo rodiskom nacizmu.
Mníchovské hry 1972 mali urobiť hrubú čiaru za hrôzami minulosti. Organizátori ich nazývali aj „hry mieru a radosti“, pretože chceli, aby sa zabudlo na olympiádu z roku 1936, ktorú propagandisticky zneužil ríšsky kancelár Adolf Hitler.
Namiesto toho sa z hier stala katastrofa.
Ladany spal, keď ho v zúfalstve zobudil spolubývajúci a povedal mu, že trénera izraelských zápasníkov zastrelili. „Bol to veľký zabávač, lenže o takýchto veciach sa nežartuje,“ povedal pre CNN.
Celý deň spolu so zvyškom sveta sledoval drámu, ktorá vyzerala ako z akčného filmu. Skupina palestínskych ozbrojencov uniesla izraelských športovcov a vyhrážala sa, že ich zabije, ak Izrael neprepustí vyše 200 palestínskych a niekoľko nemeckých väzňov.
Skončilo sa to tragicky – vraždou jedenástich Izraelčanov.
„Pre Izraelčanov bola mníchovská katastrofa zlomovým okamihom,“ vysvetľuje pre Denník N akademik a spisovateľ Yossi Klein-Halevi, autor knihy Listy môjmu palestínskemu priateľovi.
Tento príbeh do istej miery súvisí aj s nedávnym konfliktom medzi Izraelom a teroristickou organizáciou Hamas, ktorý vypukol v máji 2021.
„Dnes je pre nás tento útok pomerne ťažko pochopiteľný. V podstate pritom nešlo o nič nové, lenže z ničoho nič k nemu došlo pred zrakom celého Západu. Zrazu si už pred ním nemohol zatvárať oči,“ komentuje analytik Břetislav Tureček z Centra pre štúdium Blízkeho východu na Metropolitnej univerzite Praha.
Pomohli im opití Američania
5. september 1972 sa začal ako bežný deň uprostred olympiády. Súťaže prebiehali podľa plánu, na tribúnach boli tisíce fanúšikov a športovci v olympijskej dedine sa venovali svojej rutine – niektorí si išli zabehať, iní sa opaľovali či hrali stolný tenis.
Bolo to až neuveriteľne obyčajné na to, že v Mníchove sa už odohrávala jedna z najväčších tráum modernej olympijskej histórie.
Skupina palestínskych teroristov v to ráno vnikla do olympijskej dediny a zabila dvoch Izraelčanov. Ďalších deviatich držala ako rukojemníkov.
Ako však zobrazuje oscarový dokument Jeden deň v septembri (One Day In September), funkcionárov najskôr zaujímalo, či to neohrozí zvyšok hier. V dedine sa postupne zhromaždili masy novinárov a kameramanov, ktorí dianie snímali z každého možného uhla do celého sveta.
Olympijské disciplíny pokračovali a zvyšní športovci sa v dedine ďalej opaľovali a hrali pingpong.
Ako je možné, že sa palestínski ozbrojenci dostali k Izraelčanom tak ľahko? Paradoxne im pomohli opití Američania.
Na túto bizarnú historku si v uvedenom dokumente spomenul Jamal Al Gashey, jeden z ôsmich teroristov, ktorí sa podieľali na útoku.
„Keď sme preliezali plot, všimli sme si, že tam boli aj Američania. Chceli sa nenápadne vkradnúť do dediny, pretože boli v noci vonku. Boli opití. Vtipné je, že sme si navzájom pomáhali dostať sa dnu,“ povedal Al Gashey.
Pre ozbrojencov to bolo až zarážajúco jednoduché, pretože olympijská dedina nebola obklopená veľkým množstvom policajtov a bezpečnostných zložiek. Nikto napríklad pri príchode a odchode nekontroloval športovcov a nemecké úrady dokonca izraelským športovcom zakázali mať vlastnú ozbrojenú stráž.
Súviselo to s tým, že organizátori mimoriadne dbali na imidž „mierumilovnej olympiády“, ktorá mala byť v kontraste s tou z Berlína v roku 1936.
Lenže ako povedal Jim McKay, moderátor televíznej stanice ABC: „Z hier zmierenia sa stala jediná vec, ktorú Nemci nechceli: hry teroru.“
Hry musia pokračovať za každú cenu
Izraelskí športovci boli deň pred útokom v divadle na predstavení Fidlikant na streche (Fiddler on the Roof). Keď teroristi vnikli do ubytovne, všetci spali.
Ako povedal historik František Kolář v Českej televízii, únoscom pomohli aj kópie kľúčov. Na akciu sa pripravovali dva mesiace, pričom do poslednej chvíle nevedeli, čo bude ich úlohou.
Útočníci nahnali všetkých prítomných Izraelčanov do jedného z bytov na prvom poschodí, kde sa im však vzoprel zápasnícky tréner Moše Weinberg. Jeden z ozbrojencov ho na mieste zastrelil.
Hoci dostali príkaz, že zabíjať majú len v krajnom prípade, zavraždili aj vzpierača Josefa Romana. V izbe zostalo deväť živých Izraelčanov, ktorí im slúžili ako rukojemníci. Medzičasom ešte stihol ujsť Gad Zabari.
O piatej ráno sa o útoku dozvedel mníchovský policajný prezident Manfred Schreiber a postupne aj spolkový kancelár Willy Brandt či bavorský minister vnútra Bruno Merk.
Teroristi polícii predložili požiadavku prepustiť 234 palestínskych väzňov z Izraela, ale aj niekoľkých väzňov z Nemecka.
„Na útoku sa nepodieľali len teroristi z palestínskych ozbrojených skupín; spolupracovali aj ľavicoví radikáli napríklad zo západonemeckej skupiny RAF. Jednou z požiadaviek únoscov bolo prepustenie príslušníkov RAF z nemeckých väzníc,“ vysvetľuje odborník na Blízky východ Břetislav Tureček.
Ozbrojenci v kuklách a žltých svetroch vybavení ručnými granátmi či puškami stanovili čas do deviatej hodiny ráno. Tvrdili, že inak každú hodinu zabijú jedného Izraelčana – s tým, že oni sami sú pripravení zomrieť.
Skupina okolo bavorského ministra vnútra Merka, ktorý viedol rokovania, sa spojila s izraelskou stranou. Tá však akékoľvek rokovania s Palestínčanmi odmietla.
„Ak sa vzdáme, potom žiadny Izraelčan na svete nebude môcť povedať, že je v bezpečí,“ povedala v živom vysielaní premiérka Golda Meirová.
Izrael ponúkol, že na miesto pošle svoju špeciálnu jednotku, ale Nemci to odmietli. V tej chvíli všetci predpokladali, že v Mníchove majú špičkové protiteroristické komando, no išlo o hlboký omyl.
Mimochodom, prezident Medzinárodného olympijského výboru Avery Brundage sa o udalosti dozvedel o šiestej ráno. „Hry musia pokračovať za každú cenu,“ citoval ho denník The Guardian.
Mýtus o nemeckej efektivite
Nemecká strana navrhla teroristom neobmedzené množstvo peňazí, lenže tí ich odmietli. Napokon sa však dohodli na predĺžení ultimáta do dvanástej, aby ho neskôr posunuli na trinástu, pätnástu a napokon až na sedemnástu hodinu.
Olympiádu prerušili až o šestnástej hodine – desať hodín po tom, čo o útoku povedali Brundageovi.
Bezpečnostné zložky zvažovali viacero riešení, ale situáciu im sťažovalo množstvo kamier, ktoré sledovali všetky ich kroky a vysielali ich naživo. V izbe, kde sa nachádzali Izraelčania, bola televízia, a tak ich sledovali aj únoscovia.
Teroristi mali od svojich nadriadených jasný pokyn: celá akcia nesmela trvať viac ako 24 hodín, pretože inak by začali strácať pozornosť. Tesne pred sedemnástou hodinou tak prišli s novou požiadavkou – aby spolu s rukojemníkmi odleteli do bližšie nešpecifikovanej arabskej krajiny. Guardian píše, že do Egypta.
Bolo zhruba desať hodín večer, keď ozbrojencov s rukojemníkmi odviezol autobus k vojenskému letisku Fürstenfeldbruck, kde čakalo sľúbené lietadlo.
Nemci však svoju časť dohody neplánovali splniť – na mieste čakala improvizovaná jednotka, ktorá mala zneškodniť teroristov.
Vzhľadom na jej zúfalú nepripravenosť to však dopadlo katastrofou.
Na mieste bolo iba päť ostreľovačov, pretože Nemci nevedeli, že Palestínčanov je až osem. Mnohí členovia zásahovej jednotky neprešli adekvátnym výcvikom a navzájom spolu nijako nekomunikovali.
„Ak by ste mi povedali, že v Mníchove nebudú mať jednu jedinú vycvičenú jednotku, neveril by som vám. V roku 1972 bol každý ohromený mýtom o neľútostnej nemeckej efektivite,“ povedal v spomenutom dokumente Jeden deň v septembri reportér Gerald Seymour z ITN News.
Sniperi začali s paľbou po pol jedenástej, ale napriek tomu, že boli od únoscov vzdialení menej než 30 metrov, zasiahli iba dvoch z nich. Jeden ostreľovač dokonca v kľúčovej chvíli nevystrelil ani raz.
Bavorská polícia čakala na obrnené vozy, ale zabudla ich zavolať včas. Prišli až okolo polnoci, keď nastal zlom celej drámy. Keď ich teroristi zbadali, odhodili granát, ktorý zasiahol neďaleký vrtuľník. Nachádzali sa v ňom štyria rukojemníci, ktorí zomreli; zvyšných Izraelčanov zastrelili.
Prestrelku prežili traja ozbrojenci.
Ostali v tom sami
Napriek tomu však nemecká vláda prostredníctvom svojho hovorcu informovala, že akcia dopadla úspešne – verejnosť žila niekoľko hodín v domnienke, že rukojemníci prežili.
Túto „novinku“ okamžite prebrali médiá a v Mníchove sa otváralo šampanské. Napríklad noviny The Sun mali na titulke nápis: „Sú oslobodení.“
O niekoľko hodín neskôr sa však ukázalo, že realita bola iná. Zhruba o tretej ráno sa celý svet dozvedel krutú pravdu – všetci Izraelčania sú mŕtvi.
„Pre Izraelčanov išlo o zlomový okamih – smrť členov izraelskej výpravy bola viacnásobným úderom,“ vraví spisovateľ Yossi Klein-Halevi.
„Po prvé, bolo obrovským šokom vidieť spútaných a bezmocných izraelských športovcov, ktorí boli vnímaní ako ‚noví Židia‘ – tvrdí a schopní brániť sa.
Po druhé, bolo šokujúce vidieť, že tento masaker sa udial v Mníchove, kde sa zrodil nacizmus.
A napokon, šok pramenil aj z reakcií medzinárodnej komunity a špeciálne Medzinárodného olympijského výboru, ktorý nechal pokračovať olympiádu, akoby sa nič nestalo. Židia na celom svete mali pocit, že v tom ostali sami.“
Hry pokračovali ďalej.
Západ si už nemohol zatvárať oči
Mníchovský útok patrí medzi najdesivejšie udalosti olympijských dejín, ale mnohí ho vnímajú príliš zjednodušujúco a pozerajú sa naň dnešnou optikou.
„Keď sa povie terorizmus, v súčasnosti si najskôr predstavíme predovšetkým boj proti islamizmu. Lenže v čase mníchovského masakra islamistické teroristické skupiny prakticky neexistovali,“ upozorňuje expert Břetislav Tureček.
„V absolútnej väčšine išlo o sekulárne revolučné skupiny často vedené dokonca kresťanskými lídrami. Dokonca aj líder mníchovského masakra mal otca kresťana,“ pokračuje.
V neposlednom rade sa často venujeme „len“ samotnému masakru a nevenujeme dostatok pozornosti udalostiam, ktoré mu predchádzali.
Mníchovská olympiáda sa uskutočnila v roku 1972, teda len päť rokov po takzvanej šesťdňovej vojne, ktorou vyvrcholil izraelsko-arabský konflikt.
Židia a Arabi sa už stáročia sporia o územie Palestíny. Arabi ju považovali za svoju vlasť; Židia si v nej, naopak, chceli založiť vlastný štát. Napätie sa začalo stupňovať nástupom antisemitizmu a nacizmu v Európe, pre ktorý mnohí utekali do zahraničia. Mnohí smerovali práve do Palestíny, čo však Arabi vnímali ako obsadenie svojho územia.
Keď Židia v roku 1948 vyhlásili samostatný izraelský štát, arabské vojská ho napadli a začala sa takzvaná vojna o nezávislosť. Izrael ju prestál a v roku 1967 vypukla ďalšia, už spomenutá šesťdňová vojna, v ktorej opäť vyhral Izrael, aby následne obsadil palestínske územia v Pásme Gazy a na západnom brehu Jordánu.
Palestínčania sa tak ocitli pod okupáciou Izraela – a sú v nej dodnes.
Teroristi, ktorí boli za mníchovským masakrom, boli presvedčení, že návrat do Palestíny bol pre nich jedinou možnosťou.
„Ak by sme sa nevrátili, celý svoj život by som strávil ako utečenec bez ľudských práv. Tak som sa pridal k oslobodzujúcemu hnutiu, kde mi dali zbraň a naučili ma ju používať,“ povedal v dokumente Jeden deň v septembri Jamal Al Gashey, jeden z ôsmich únoscov z Mníchova.
„Som hrdý na to, čo sme urobili, pretože sme pomohli palestínskej otázke. Pred Mníchovom o našom trápení nikto nemal ani šajnu, ale v ten deň slovo Palestína zaznievalo na celom svete.“
Al Gashey bol členom skupiny Čierny september, o ktorej sa špekuluje, že ju podporovalo hnutie Fatah.
„Táto operácia zapadá do obdobia, keď boli únosy pomerne bežným spôsobom riešenia v rámci izraelsko-palestínskych konfliktov,“ pokračuje analytik Břetislav Tureček.
„Celý útok je dnes pre nás veľmi ťažko pochopiteľný. Musíme si však uvedomiť, že sa udial vo fáze vojny dvoch etník o jedno sporné územie. Lenže zrazu k nemu došlo pred očami celého Západu a ten si už pred ním nemohol zatvárať oči.“
Boj pokračuje
Izraelská vláda sa revanšovala leteckými útokmi na základne Fatahu a operáciou Boží hnev.
Spisovateľ Halevi vraví: „Rozhodnutie ‚loviť‘ páchateľov a tých, ktorí vydávali rozkazy, sa ukázalo ako jedna z najvýznamnejších operácií Mossadu v izraelskej histórii. Výrazne zvýšilo operačnú schopnosť tejto organizácie.“
Rodiny a príbuzní obetí roky márne žiadali o pamätník mníchovského masakra, ktorého sa dočkali až v roku 2017.
Mníchov navždy zmenil pohľad na bezpečnosť olympijských hier – napríklad v Londýne do nej investovali vyše miliardy eur.
Boj Izraelčanov a Palestínčanov, na ktorý doplácajú aj nevinní ľudia, však pokračuje ďalej.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
