Denník N

Prekladateľka Štefánková: Vedieť cudzí jazyk nestačí, bez dokonalej znalosti slovenčiny výborný preklad neurobíte

Knihy talianskeho spisovateľa Paola Giordana, ktoré vyšli v preklade Márie Štefánkovej. Foto N
Knihy talianskeho spisovateľa Paola Giordana, ktoré vyšli v preklade Márie Štefánkovej. Foto N

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Podcasty Denníka N

Hoci vyštudovala anglický jazyk a literatúru, najviac prekladá z taliančiny, ku ktorej získala vzťah vďaka svojej talianskej babičke. Prekladateľka Mária Štefánková v rozhovore opisuje, čo ju spája s Talianskom a s Leonardom da Vinci, čo všetko musí ovládať dobrý prekladateľ a kedy má ako prekladateľka potrebu korigovať pôvodný text.

Študovali ste anglický jazyk a literatúru, ale najviac prekladáte z taliančiny, ku ktorej máte špeciálny vzťah vďaka svojej talianskej babičke. Ako si na babičku spomínate?

Moja babička Maria bola v prvom rade veľmi smelá žena. Nielenže odišla za láskou ďaleko od domova do krajiny, o ktorej nič nevedela, v ktorej nemala jedinú príbuznú dušu a ktorej jazyk neovládala, no v prvom rade sa do môjho dedka zamilovala ako do dôstojníka nepriateľskej armády. V čase prvej svetovej vojny totiž slúžil v rakúsko-uhorskej armáde, s ktorou sa dostal do severného Talianska, kde bojoval pri rieke Piave.

Ako sa spoznali?

S babičkou sa prvý raz videli za veľmi romantických okolností. Ona – vtedy mala asi sedemnásť rokov – kráčala úvozom, po úzkom chodníku s vyvýšenými brehmi, z dedinky Sagrado, kde sa narodila a vyrástla, na miestny cintorín na hrob svojej babičky. Zrazu začula dupot kopýt a za okamih sa okolo nej tryskom prehnal uniformovaný jazdec na čiernom koni. Bol to môj dedko Anton Bezák na svojom Činošovi. Babička vraj musela odskočiť, aby ju kôň nezhodil. V každom prípade to celé nebolo až také rýchle, aby mladá krásna Talianka nemohla padnúť šviháckemu dôstojníkovi cudzej armády do oka.

Dedko si o nej pozisťoval, čo sa dalo, a keď sa dozvedel, ako sa volá a kde býva, začal jej chodiť kurizovať. Samozrejme, dvoril jej vo všetkej počestnosti – pred domom. Babička sedávala na priedomí aj so svojou sestrou a, ako bolo tradíciou, vyšívala si výbavu. Spoločne sa pri tom všetci traja zhovárali.

V akom jazyku sa rozprávali?

Zhovárali sa jednoduchou nemčinou. Môj dedko okrem slovenčiny ovládal maďarčinu a čiastočne aj nemčinu. Mal maďarské školy a pamätám si, že nadával, rátal a modlil sa vždy po maďarsky. Babička už neskôr na Slovensku mala maďarskú pomocnicu v domácnosti, s ktorou sa naučila hovoriť po maďarsky, dokonca v tomto jazyku aj čítala.

Z detstva mám spomienky, že sme doma hovorili po slovensky a občas talianskym nárečím. No keď dedko s babičkou nechceli, aby sme im rozumeli, prešli do nemčiny. V každom prípade si obaja veľmi dobre rozumeli. Keď som bola malá, babička zvykla spomínať príhodu, keď sa dedko ukázal ako veľký romantik. Keď sa raz ako zvyčajne vonku rozprávali, išla okolo suseda s košíkom bielych narcisov. Niesla ich na miestny trh. Dedko sa zrazu sestrám ospravedlnil a zmizol. Potom sa vrátil, dokončil s nimi rozhovor akoby nič, rozlúčil sa a odišiel.

Keď sa potom dievčatá pobrali dovnútra, našli celú svoju izbu zahádzanú voňavými bielymi narcismi. Dedko totiž bežal za tou susedou, všetky narcisy od nej kúpil a cez okno izby ich pohádzal dovnútra. To asi babičku naozaj dostalo, dedko si tým jej srdce definitívne získal.

Po vojne si ju rovno odviedol na Slovensko?

Nie, on sa najprv domov vrátil sám. Zamestnal sa na železnici ako vlakový výpravca v Nitre. Keďže sa stal štátnym zamestnancom, bol „dobrou partiou pod penziou“. Keď uznal, že bude vedieť svoju budúcu rodinu dobre zabezpečiť, vrátil sa do Talianska a babičku tam požiadal o ruku.

Svadba bola v dedinke Sagrado a moja babička aj pri tej príležitosti ukázala svoju absolútnu nekonvenčnosť. Nielenže na svojej svadbe

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Podcast Denníka N

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie