Denník N

Lenže ja som iba komik… (úryvky z knihy rozhovorov Milana Lasicu s Jánom Štrasserom)

Spomienky Milana Lasicu na detstvo počas vojny, prvé úspechy na javisku aj obdobie normalizácie.

Úryvky z knihy Lenže ja som iba komik… uverejňujeme so súhlasom jej autora Jána Štrassera.

O DETSTVE POČAS VOJNY

Tak to vychádza, že o váš vznik sa vaši rodičia pričinili pri­bližne koncom apríla 1939, tesne po vzniku vojnovej Slovenskej republiky. To od radosti?

V tom čase sa patrilo počať dieťa, keď domácnosť už bola, pove­dané dnešným termínom, stabilizovaná. Moji rodičia sa vzali dva či tri roky pred mojím narodením a odišli do Košíc. Otec bol zamest­naný v Tatra banke. Ale prišla jeseň 1938, Košice pripadli horthyovskému Maďarsku a, ako spomína moja matka, na tej ulici, kde bývali, sa zrazu všetci sympatickí košickí susedia zmenili na ne­priateľov. Otec s mamou nemali inú možnosť, než sa pratať do Zvo­lena, kde som sa 3. februára 1940 narodil. Ale po niekoľkých me­siacoch sme sa presťahovali do Bratislavy.

Prečo šli vaši rodičia práve do Zvolena?

Pochádzala odtiaľ moja matka. Jej otec kúpil dom ako investíciu, a keď sa moji rodičia vracali z Košíc, dal výpoveď nájomníkom, kto­rých tam mal, a dom dal k dispozícii mojim rodičom. Moja matka spomína, a to sa mi veľmi páči, že museli platiť nájomné.

Vlastnému otcovi a svokrovi?

Áno. Poriadok musí byť.

Váš otec bol odkiaľ?

Z Pliešoviec. To je dedina asi dvadsať kilometrov od Zvolena smerom na Krupinu. Vlastne už začiatok Hontu. V tom čase to bola čisto luteránska obec, bol tam len evanjelický kostol, tých pár katolíkov, čo tam bývalo, chodilo do kostola do vedľajšej dediny, do Sásy.

Čím bol váš otec v Tatra banke?

Neviem, čím bol celkom na začiatku, ale neskôr bol disponent, to bol taký, povedal by som, najnižší vysoký úradník. Z disponenta postúpil na prokuristu, to už bol dosť vysoký úradník, a z prokuristu sa stal námestníkom riaditeľa v Bratislave, v tej budove, kde je dnes ministerstvo kultúry.

To však nebola dnešná Tatra banka.

Nie, to bola slovenská Tatra banka, založená niekedy v roku 1883. Nedávno som čítal takú peknú štúdiu o tom, ako sa koncom 19. storočia zakladali slovenské banky. Za komunizmu sa vôbec nehovorilo, že existovalo niečo také ako slovenské banky a slovenské družstvá, lebo režimu to nevyhovovalo. Ale nehovorilo sa o tom aj preto, lebo sme opantaní predstavou o maďarskom útlaku, takže vznik slovenskej banky v časoch toho najväčšieho útlaku do tej predstavy nezapadá. Bola to slovenská banka a nebola sama. V tej štúdii sa píše aj to, že do správnych rád sa vyberali ľudia napríklad aj podľa toho, či vedeli hrať preferans. To bol jeden zo základných predpokladov.

Prečo ste odišli do Bratislavy?

Postarala sa o to moja matka. Zatúžila po veľkomeste a zdalo sa jej, že by bolo dobre, keby môj otec odišiel zo Zvolena. Otec mal taký problém mužského charakteru, občas sa opil. Nepil každý deň, len tak, povedal by som, kvartálne, ale to už potom stálo za to. V malom meste to nie je bohviečo, každý to vidí a rôzne sa to komentuje. A tak moja matka zašla do Bratislavy a cez svojho strýka vybavila, aby otca preložili zo Zvolena do Bratislavy, do ústredia Tatra banky. A môj otec raz prišiel domov a povedal mojej matke: „Predstav si, Editka, aká úžasná vec sa stala. Preložili ma do Bratislavy, to je, čo? Takto som postúpil…“

Pekný príbeh.

To rozprávanie príbehov mama zdedila po svojom otcovi. Starý otec mi v detstve nerozprával rozprávky, ale skutočné udalosti, ktoré sa odohrávali na poľovačkách a všelikde inde, a ktorých hrdinom bol on.

Čím bol váš starý otec?

Rušňovodičom. Zvolen bol železničný uzol. Voskovec a Werich hovoria, že železničný uzol je miesto, ktoré existuje preto, aby vlaky nezabudli zastať… Skončil ako šéf lokomotívneho depa vo Zvolene; na začiatku Slovenského štátu ho predčasne penzionovali, lebo sa odmietal zdraviť „Na stráž!“

Rodného Zvolena ste si veľmi neužili.

V roku 1940 sme už boli v Bratislave. Matka spomína, že im ponúkli byt na Novej dobe pri futbalovom štadióne. To bolo dosť ďaleko, povedala, že ona tam bývať nebude, lebo je to, ako ona zvykne hovoriť, odruky. Tak sme sa nasťahovali na Dunajskú ulicu 21, do domu oproti Liga pasáži, tam boli voľné štátne byty. Šepkalo sa, že to boli byty, kde predtým bývali židia. Tam som býval asi štrnásť rokov.

Odkiaľ to všetko viete?

Od matky. (…) Od otca som sa nedozvedel nič, on bol skôr uzavretý, a keďže mám trošku jeho povahu, tak som sa ho ani nič nepýtal. S otcom sme sa asi trikrát v živote rozprávali dlhšie než ako „Koľko je hodín“. Všeličo viem od jeho sestry, čiže od svojej tety. Alebo od jeho matky. To bola senzačná žena. Bola z Pliešoviec, zo sedliackej rodiny, a urobila ten spoločensky závažný krok – vydala sa za mešťana. Z kroja do meštianskych šiat. Aj jej muž, môj starý otec, ktorý zomrel devätnásť rokov pred mojím narodením, pracoval v Tatra banke.

Máte na vojnu a na slovenský štát nejakú osobnú spomienku?

Len taký nedeľný pocit. Musel som chodiť v matrózkach a bielych podkolienkach, to som neznášal. Matne si pamätám, že v Bratislave boli nálety a bežali sme do krytu. A potom nás otec odlifroval do Pliešoviec, lebo že tu v Bratislave bude vojna, front, a v Pliešovciach bude pokoj. A bolo to presne naopak, v Pliešovciach bolo Povstanie, potom ústup Nemcov, bola tam poriadna mela. Slovenský štát si pamätám

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Milan Lasica

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie