Keby ste sa ma opýtali, aká dlhá je televízna chodba v RTVS pred štúdiom MD-II, v metroch by som to nevedel. Bežal som ňou veľakrát a dlho bola pre mňa iba symbolom prednatáčacieho stresu. Po smrti Milana Lasicu sa mi však v hlave vynorila ako prvá. Má 84 krokov. Lasicovských krokov! Posledné mesiace bola totiž naším korzom.

Milana Lasicu som prvýkrát videl naživo a zblízka ako študent divadelnej dramaturgie v šatni jeho divadla L + S. „Tak čo máte?“ spýtal sa a pokynul hlavou, aby niekto začal. Všetci sme v rukách žmolili naše upotené textíky, vedomí si toho, akým ušiam ich máme predniesť. Všetci sme sa hanbili. Cez pootvorené dvere k nám doliehal hluk klábosiacich účtovníčok. Milan Lasica sa vyklonil a zagánil: „Ale držte tam už zobáky!“ A pridal nadávku, ktorá z jeho úst znela, akoby si Ježiš zabohoval priamo z kríža. Otočil sa na nás a ten pohľad ho musel pobaviť. Vypleštené oči, padnuté sánky. „Tak kto začne?“ opýtal sa ešte raz a ľady boli prelomené. Aj Milan Lasica bol len človek. Všetkým sa nám strašne uľavilo.

Túto vetu som si musel opakovať zakaždým, keď