Denník N

Kam ma zaniesli nohy Milana Lasicu

Milan Lasica v zákulisí RTVS. Foto N - Tomáš Benedikovič
Milan Lasica v zákulisí RTVS. Foto N – Tomáš Benedikovič

Keby ste sa ma opýtali, aká dlhá je televízna chodba v RTVS pred štúdiom MD-II, v metroch by som to nevedel. Bežal som ňou veľakrát a dlho bola pre mňa iba symbolom prednatáčacieho stresu. Po smrti Milana Lasicu sa mi však v hlave vynorila ako prvá. Má 84 krokov. Lasicovských krokov! Posledné mesiace bola totiž naším korzom.

Milana Lasicu som prvýkrát videl naživo a zblízka ako študent divadelnej dramaturgie v šatni jeho divadla L + S. „Tak čo máte?“ spýtal sa a pokynul hlavou, aby niekto začal. Všetci sme v rukách žmolili naše upotené textíky, vedomí si toho, akým ušiam ich máme predniesť. Všetci sme sa hanbili. Cez pootvorené dvere k nám doliehal hluk klábosiacich účtovníčok. Milan Lasica sa vyklonil a zagánil: „Ale držte tam už zobáky!“ A pridal nadávku, ktorá z jeho úst znela, akoby si Ježiš zabohoval priamo z kríža. Otočil sa na nás a ten pohľad ho musel pobaviť. Vypleštené oči, padnuté sánky. „Tak kto začne?“ opýtal sa ešte raz a ľady boli prelomené. Aj Milan Lasica bol len človek. Všetkým sa nám strašne uľavilo.

Túto vetu som si musel opakovať zakaždým, keď

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Milan Lasica

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie