Denník N

Veľký maďarsko-slovenský román: Pál Závada ukázal, že dejiny máme spoločné a ťažké

Pál Závada. Foto - Gáspár Stekovits
Pál Závada. Foto – Gáspár Stekovits

Autor vytvoril beletristickú reportáž, ktorá je freskou niekoľkých desaťročí života v zmiešanom maďarsko-slovenskom mestečku.

Pál Závada, maďarský spisovateľ s maďarsko-slovenskými koreňmi, je predovšetkým veľkým rozprávačom a už od prvých strán čitateľovi nič neuľahčuje. V románe Prirodzené svetlo (Slovart, 2021), ktorý v maďarčine vyšiel v roku 2014, sa pokúsil spracovať osudy národnostne zmiešaného mestečka a v príbehu, ktorý sa rozlieva na stovkách strán, bez varovania strieda rozprávačov aj časové roviny.

Hrdinovia malých dejín

Začiatkom deväťdesiatych rokov prichádza autobusom do M. niekde pri Galante skupina rodákov z maďarského mestečka T., aby navštívili už takmer storočného bývalého sudcu Semetku a pátrali po vlastnej minulosti. Semetka bol v tridsiatych rokoch v T. váženým sudcom, ale v búrlivých povojnových rokoch sa s časťou rodiny presídlil na Slovensko.

T. označuje Tótkomlós, teda Slovenský Komlóš v maďarskej Békešskej župe, rodisko Pála Závadu, kde stále stojí jeho rodný dom. V Komlóši žila veľká komunita maďarských Slovákov – alebo slovenských Maďarov? Pokiaľ sa nič nedeje, nálepkovanie po národnostných líniách nie je až také dôležité. Dôležité začne byť, až keď sa niečo diať začne, a potom dokáže rozvrátiť celé rodiny.

Predvojnový Komlóš je mestečko ako mnohé iné. To, že Pál Závada označuje dve základné miesta príbehu len T. a M., z nich robí univerzálnejšiu scénu pre príbeh, ktorý by sa mohol odohrávať v stovke ďalších. O konkrétne miesto totiž nejde napriek tomu, že Komlóš poslúžil autorovi ako inšpirácia. Ide o ľudí, ktorí v ňom spolunažívajú, o tých, ktorých Silvester Lavrík v rozhovore s Pálom Závadom na literárnom festivale BRaK nazval hrdinami každodennosti, hrdinami malých dejín.

V románe Prirodzené svetlo sú to predovšetkým tri rodiny – Koleszárovci, Weiszovci a Semetkovci – a celá plejáda lások, snúbeníc, bratov, priateľov či známych okolo nich. Usporadúvajú zábavy v miestnom Roľníckom dome, hrajú divadlo, chodia na tancovačky a kúpať sa, korzovať, doberajú sa pre svoje politické presvedčenia (zatiaľ nevinne). Mnohé sa dozvedáme z listov, ktoré si píšu s rodákmi, ktorí emigrovali do Ameriky, z rozhovorov s pamätníkmi… A predovšetkým z fotografií.

Skutočné fotografie, fiktívny príbeh

V knihe Semetkova dcéra Mária vyťahuje pri návšteve rodákov z T. škatuľu so starými fotografiami, ďalšie ukazuje rozprávačovi Semetkov syn, už dospelý Pišta s pomaďarčeným menom, v skutočnosti však Pál Závada použil reálne archívne fotografie. Mnohé pochádzajú z tótkomlóšskeho digitálneho archívu Dr. Kancsóa, niektoré mu ukázala jeho mama, niektoré mu poskytol pán pochádzajúci z Komlóša, ktorý ako vojak fotil na fronte a poslúžil autorovi ako predloha pre postavu Pištu Semetku, ďalšie sú z fotoateliéru Imreho Weisza, kam sa aj Pál Závada ako dieťa chodil fotiť.

Fotografie sú skutočné, príbeh okolo nich nie

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie