Diskriminuje štát nezaočkovaných?
Rozdielne právne zaobchádzanie s osobami, ktoré sú plne zaočkované proti ochoreniu covid-19, a s osobami, ktoré plne zaočkované nie sú, samo osebe nemožno považovať za diskriminačné, keďže s ohľadom na sledovaný legitímny cieľ (ochrana verejného zdravia) ide o osoby nachádzajúce sa v odlišnej situácii, t. j. rozdielne právne zaobchádzanie možno objektívne a rozumne ospravedlniť.
Autor je advokát, špecializuje sa na ústavné právo
Pojem diskriminácia pochádza z latinského slovesa „discriminare“, čo znamená rozlišovať, resp. hľadať relevantné rozdiely. Hoci v súčasnosti má už tento výraz prevažne negatívny význam, a to nielen v právnom jazyku, nie každé rozlišovanie je diskriminačné a nie každá diskriminácia je v rozpore s verejným záujmom.
Odlišné pravidlá pre odlišné situácie
Ak bežne hovoríme o diskriminácii, nerozumieme tým akékoľvek rozlišovanie, ale rozlišovanie, ktoré je nejakým spôsobom negatívne, zaťažujúce jednotlivca alebo určitú skupinu osôb, a to s ohľadom na zakázané kritérium (napr. pohlavie, rasu, farbu pleti) alebo s ohľadom na spôsob, akým je toto rozlišovanie dosahované či v praxi realizované.
K diskriminácii teda môže v zásade dôjsť buď v rovine všeobecnej, t. j. diskriminačná je priamo právna úprava, alebo v rovine aplikačnej, teda diskriminačný nie je samotný právny predpis, ale spôsob jeho uplatňovania orgánmi verejnej moci.
Diskriminácia sa zvykne členiť na priamu a nepriamu.
Priamou diskrimináciou rozumieme takú právnu reguláciu (respektíve konanie či opomenutie v konkrétnom prípade), keď sa s určitou osobou alebo skupinou osôb zaobchádza v porovnateľnej situácii menej priaznivo než s inými osobami, pokiaľ sa tak deje z dôvodov právne neospravedlniteľných.
Nepriama diskriminácia vzniká vtedy, keď všeobecná právna úprava, ktorá formálne neobsahuje žiadnu zakázanú diskriminačnú klasifikáciu, t. j. navonok ide o neutrálny právny predpis, v skutočnosti vyvoláva diskrimináciu pri svojej aplikácii, teda jej uplatňovanie má nerovný dosah na svojich adresátov.
Zákonodarca (normotvorca) ani orgány aplikácie práva, rešpektujúc princíp rovnosti a princíp zákazu diskriminácie, nesmú zaobchádzať odlišne s určitými skupinami osôb, pokiaľ rozdiely medzi týmto skupinami osôb nie sú takého druhu a významu, že by odôvodňovali rozdiel v zaobchádzaní.
Platí teda zákaz svojvoľného rozlišovania obdobných kategórií (situácií). K jeho porušeniu dochádza vtedy, pokiaľ nemôžu byť pre rozdielne alebo rovnaké zaobchádzanie poskytnuté presvedčivé a rozumné dôvody vyplývajúce z povahy regulovanej veci alebo z iných podstatných súvislostí. Princíp rovnosti a zákaz diskriminácie môžu byť teda porušené nielen odlišnou právnou úpravou v podstate rovnakých situácií, ale aj rovnakou úpravou situácií odlišných.
Odlišnosť v zaobchádzaní je diskriminačná, ak jej chýba objektívne a rozumné ospravedlnenie, t. j. ak nesleduje legitímny cieľ (test legitimity), a zároveň neexistuje rozumný pomer medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom (test proporcionality). Zákaz diskriminácie neznemožňuje prijímať odlišné pravidlá pre osoby nachádzajúce sa v odlišnej situácii.
