Denník N

Tiene a nádeje justície

Najvyšší súd. Foto – TASR
Najvyšší súd. Foto – TASR

Nespochybňujem opodstatnenie a nutnosť zreformovať slovenskú justíciu tak, aby napĺňala poslanie a úlohy, ktoré od nej spoločnosť právom požaduje. Nesmie sa však robiť reforma pre reformu.

Autorka je emeritná sudkyňa a členka súdnej rady

V slovenských pomeroch je už ošúchanou frázou konštatovanie, že justícia je dlhodobo jednou z najmenej dôveryhodných v Európskej únii, a treba s tým niečo robiť. Názorov, prečo to tak je a čo by sa vlastne malo urobiť, je mnoho a sú spravidla diametrálne odlišné, ak sa pýtate v justícii samotnej alebo mimo nej.

Niečo sa stalo

V 90. rokoch museli sudcovia zviesť náročný zápas za zrovnoprávnenie súdnej moci s vládou a parlamentom. Podarilo sa. Trojdelenie verejnej moci je v ústave a sudcovia sú ústavní činitelia už viac ako 20 rokov so všetkými právomocami aj zodpovednosťou. Mali sme v rukách všetky tromfy, ktoré nám umožňovali stať sa etablovaným justičným systémom, čo sa vyrovná aj najvyspelejším štátom EÚ. Namiesto toho sme však na samom konci hodnotenia Eurobarometra vo vnímaní súdnej nezávislosti verejnosťou. Na otázku, prečo je to tak, treba najprv hľadať odpovede v minulosti. Čo sa v justícii stalo?

– Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 hlavný smer v postupne sa formujúcej justícii na princípoch demokracie určovala politická moc. Jej nastavenie na autokratické spôsoby vládnutia (najmä vlády Vladimíra Mečiara a Roberta Fica) sa naplno prejavilo aj v justícii. Napriek zakotveniu samostatnej súdnej moci v ústave sa formálne nezávislí sudcovia ocitli na dlhé roky v autokraticky ovládanom systéme.

– Vytvorenie súdnej rady v roku 2002 ako najvyššieho orgánu súdnej moci bolo nesporným úspechom našej justície. A hoci v doterajšej histórii v nej sudcovia mali vždy majoritu, v čase, keď na čele súdnej rady a súčasne aj Najvyššieho súdu stál jeden muž, ako nezávislý orgán zlyhávala. Tento muž, ktorý funkcie v súdnictve prestriedal aj s funkciou ministra spravodlivosti, brilantne všetkým ukázal, ako sa treba pohybovať v „mútnych politických vodách“ a získať silné politické krytie na faktické ovládnutie justície. Boli tak roky, keď voči hŕstke verejne sa ozývajúcich sudcov nespokojných s týmto stavom stála „nepriestrelná stena“ z jedného politického spektra, ovládajúca všetky kľúčové pozície v štáte aj v justícii. Vtedy sa sudcovia začali deliť na odmeňovaných, väčšinovú šedú mlčiacu masu a potieraných nepohodlných kritikov,

– Po zmene rozloženia vládnucich politických síl sa postupne menilo aj vedenie justície. Stále viac silneli hlasy, aby sa súdnej moci nastavili mantinely zamedzujúce jej zneužívaniu na osobné mocenské ciele a korupciu. Ich oprávnenosť sa potvrdila, keď začali prenikať na verejnosť dôkazy, že v justícii sa vytvorilo optimálne podhubie na jej prerastenie sieťami Hmly, Búrky, Plevelu, Judáša a inými vážnymi podozreniami, ktoré majú fatálne následky na už aj tak alarmujúco vysokú nedôveru v slovenské súdy.

Niečo sa musí stať

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Reforma súdnictva

Komentáre

Teraz najčítanejšie