Najväčšia diera je Prievidza? Tá pieseň je výsmechom slovenskej malosti, vraví jej autor

Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Prievidzi a okolí.

Keď sme oslovili Ľudovíta „Elvisa“ Gálku, zakladateľa a bývalého speváka skupiny Karpina, zdvorilo sa nás opýtal na náš vek: „Obávam sa, že si už nemôžete pamätať, ako som dvadsať rokov pil krv celému Slovensku.“

„Elvis“ prerobil vyše tridsať slovenských aj svetových hitov, medzi inými aj skladby od Elánu, Tublatanky, no aj od Anety Langerovej či Rammsteinu. Zrejme najznámejšou paródiou je skladba Prievidza, v ktorej sa Karpina vysmieva „slovenskej malosti“.

„V hudobných kruhoch sme boli takí známi, že sa nás z Polemicu pýtali, kedy už konečne sparodujeme aj ich,“ vraví.

Základným sloganom „Elvisovej“ Karpiny bolo „sex and smrť and Slovensko“, pričom týmto témam sa venoval aj vo svojich textoch. V nich okrem iného kritizoval Mečiara a Fica či zosmiešňoval katolíckych kňazov, no svoju hudbu nepovažuje za formu protestu.

„Bola to hlavne zábava, humor, ale predovšetkým názorová sloboda. Nešli sme meniť spoločnosť; len sme hovorili to, čo sme si naozaj mysleli. Aj keď sa to niekomu nemuselo páčiť.“

Gálka si myslí, že humor nemá hranice: „Nešetrili sme ani vlastných divákov. Keď sme hrali v Topoľčanoch, začal som tým, ako veľmi sa teším, že sme prišli do Topoľníkov.“

„Alebo na Orange Music Summer som sa poďakoval T-Mobilu za úžasný festival. Mali sme z toho slušný problém,“ pokračuje.

Dodáva, že za „najväčšiu pochvalu“ považuje označenie „zakázaná kapela“. „Môže existovať niečo lepšie, ako byť zakázaný v demokracii?“

V rozhovore sa dočítate aj o tom:

• prečo parodoval práve Rammstein;
• prečo má Slovensko „najviac kreténov na meter štvorcový“;
• ako Elán označuje za najväčšie komunizmom povolené a vychvaľované h*vno;
• že do konca dopočúva len asi pätnásť slovenských piesní.

Je pravda, že ste do publika hádzali kotúče toaletného papiera?

Áno, slúžili nám ako konfety a diváci sa na tom výborne zabávali. Na koncertoch sme robili to, čo žiadna iná kapela. Predstavte si polievacie zariadenie, ktoré si dávate na chrbát, aby ste postrekovali záhradu proti škodcom. Ja som si také zobral na pódium a načapoval som si doň dvadsať litrov čuča. Keď prišla inštrumentálna pasáž, prednému radu som ho striekal do úst.

Raz sme vianočný koncert nazvali „koncert k 1994. nedožitým narodeninám pána Ježiša Krista Nazaretského“ a spievali sme na ňom „Ježišku, daj labku“ od Tublatanky. Alebo nám volal farár, keď sme urobili grafiku s nesprávne ukrižovaným Ježišom. Naše koncerty mali čaro nedovoleného a zakázaného, ľudia sa k nám prišli vysmiať a nebáli sa, že za to budú stíhaní. Bolo to oslobodzujúce.

Väčšina ľudí si vás však zrejme spája so skladbou Prievidza, v ktorej spievate, že Prievidza je najväčšia diera. Prečo?

Fascinuje ma, ako v tom každý hľadá skrytý význam; najviac ma bavilo čítať si mnohostránkové fóra, kde si ľudia vytvárali vlastné teórie. Pravda je pritom oveľa menej komplikovaná. Keď som prerábal Ameriku od Rammsteinu, snažil som sa nájsť slová, ktoré by sa čo najviac podobali originálu. Prievidza je iba fonetickým odkazom na Ameriku, nič viac. Ide len o dadaistické absurdum.

Takže s Prievidzou nemáte žiadny problém?

Pred vznikom piesne som v Prievidzi ani len nebol, neskôr sme tam hrali s kapelou. Nikdy nezabudnem, ako sme sa pred začiatkom koncertu rozprávali, čím začneme. Jasne som povedal, že to nemôže byť nič iné ako Prievidza. Niekoľko pankáčov nám síce ukazovalo holé zadky, ale inak to dopadlo dobre. Proti Prievidzi, samozrejme, nemám vôbec nič.

Ani sa vás tam nikto nepokúšal zbiť?

Nie. Po mojom odchode si však kapela užila chvíľku slávy, keď Prievidzu nominovali do nejakého vydania Chart Show. Fantasticky som sa bavil na tom, ako sa pseudocelebritné Slovensko natriasalo na pesničku, ktorá si z neho vlastne strieľa.

Spievate: „Na mestá sa iba hrajú, dedinu však v krvi majú. Bratislavu neznášajú, na všetko v nej nadávajú. Do mesta sa ale tlačia, mestské veci sa im páčia. Nočný život, pekné šaty, lepšia práca, väčšie platy.“

Je to len výsmech slovenskej malosti. Celý zvyšok Slovenska tak bytostne nenávidí svoje hlavné mesto, a pritom ho z veľkej časti tvoria prisťahovalci. Hrajú sa na mešťanov, ale v skutočnosti len nenávidia samých seba.

Veď to poznáte aj vy sami. Predstavte si, že prídete za niekým, kto žije v Bratislave celú večnosť, a opýtate sa ho, či sa cíti ako Bratislavčan. Odpovie vám, že „nie“, on sa cíti ako „srdcom východniar“. Potom sa ho spýtate, kedy bol naposledy na východe, na čo vám povie, že pred dvadsiatimi rokmi. Ale srdcom je východniar.

Prečo ste parodovali práve Rammstein?

Nebol to len Rammstein, dokopy som prerobil možno tridsať, štyridsať otrieskaných slovenských aj svetových hitov. Rammstein považujem za nesmierne zaujímavú kapelu – veľmi rád som počúval ich album Mutter, ale Amerika pre mňa bola obrovským sklamaním. Moja odpoveď na túto skladbu, ktorá sa mi zdala príšerne lacná, plytká a popová, tak bola len otázkou času. Viete, protestovať proti Amerike je príšerne ľahké, pretože vám za to nič nehrozí.

Tak trochu mi to pripomína moju mladosť. Keď ste v socializme domaľovali čapicu Leninovi alebo rohy Brežnevovi, mohli vás vyhodiť zo školy a vašich rodičov z práce. Ale ak niekto dokreslí fúzy politickému funkcionárovi v demokracii, nie je to nič výnimočné.

Alebo koloval vtip o Sovietskom zväze a o USA. Viete, aký je medzi nimi rozdiel? Žiadny. V Amerike môžete ísť pred Biely dom a bez problémov vykrikovať, že Reagan je idiot. A aj na Červenom námestí môžete vykrikovať, že Reagan je idiot. Za tento vtip ste mohli mať v socíku veselý rozhovor s ŠtB.

Nezdá sa vám, že vo vašich textoch zachádzate priďaleko? V skladbe My Way napríklad spievate, že na Slovensku „máme najviac kreténov na meter štvorcový“.

S touto reakciou sa stretávam stále, dokonca aj u najskalnejších fanúšikov. Tak 90 percent našich poslucháčov mi hovorí, ako veľmi nás zbožňujú, ale toto už je priveľa. A každý príde s inou piesňou.

Ale áno, v My Way, ale aj v iných textoch opisujeme závidiaci si slovenský národ malomeštiakov a závistlivých udavačov, ktorý si v čase slovenského štátu vyrovnával susedské spory udávaním nacistom a v socializme si kompletne vyplienil vlastnú kultúru, aby sa zapáčil Sovietskemu zväzu. Len si porovnajte Bratislavu, Prahu a Budapešť – tri mestá, ktoré boli súčasťou socialistického tábora. Praha a Budapešť sú fantastickými kultúrnymi centrami s bohatou históriou. A Bratislava? Tá si zničila svoje kultúrne centrum, zbúrala synagógu a vrazila do nej Most SNP. Tak sa pýtam, môže existovať hlúpejší národ, ktorý si zbúra vlastné historické pamiatky len preto, lebo sú pozostatkom bývalej doby?

Vy viete porovnať Slovensko so všetkými ostatnými krajinami?

Samozrejme, že nie! Nikdy som nepovedal, že ostatné národy nie sú hlúpe; momentálne – koniec koncov – žijem v USA, čo je ďalšia „chytrá“ krajina. Hádam však odo mňa nechcete, aby som písal o Čechoch, Maďaroch či o Araboch. Som Slovák, a tak píšem o Slovensku.

Vaše texty však môžu vyzerať trochu zovšeobecňujúco. Okrem Slovákov napríklad v skladbe Nesúďme hriešnikov okrem iného spievate: „My sme katolícki kňazi, medzinárodná banda zvrhlíkov. Ale ako vraví náš Papa Ratzi: Odsúďme hriech, no nesúďme hriešnikov.“ Nie je takáto generalizácia trochu neférová voči kňazom, ktorí sa od tohto správania dištancujú?

Nech si urobia poriadok vo vlastnej cirkvi. Ak poviem, že Slováci sú hlúpy národ, znamená to, že nemáme ani jedného úspešného človeka? Neznamená. Je to, ako keď vám niekto povie, že reprezentácia hrala zle a dostala tri góly. Veď tým nehovorím, že na trávniku nebol ani jeden hráč, ktorý by sa išiel roztrhať. Generalizujem, pretože v piesňach mám krátky čas na charakteristiku. Cirkev vnímam ako najväčšie ohrozenie slobody – čo poviete 70-ročnému kňazovi, ktorý tvrdí, že nevedel, že znásilnenie dieťaťa je trestným činom?

Spomeniem ešte jednu pieseň, a to Dr. Fico, v ktorej mimoriadne tvrdo kritizujete Roberta Fica, Vladimíra Mečiara a Jána Slotu.

Samozrejme, že sme ich kritizovali. Tieto skladby sú z obdobia, keď bola táto parádna trojka na čele krajiny. Karpina dnes môže vyzerať ako úlet, ale všetky naše piesne boli vždy vysoko aktuálne.

Na Slovensku sme vždy mali – a dodnes máme – šťastie na politické špičky. Urobili sme skladbu o Mečiarovi „otcovi národa“, ktorá sa stala populárnou, potom Mečiar prehral, odišiel a my sme si mysleli, že spolu s ním aj pieseň…  Ale on sa vrátil! A v ešte lepšej forme!

Ako je možné, že hulvát, ktorý chcel biť novinára a preslávil Ivana Lexu, je dnes na pokojnom dôchodku? Fico je len malý Mečiar, ktorého najprv kritizoval a potom dokonale skopíroval. No a „Janko“ Slota nebol nič viac ako močiaci opilec z krčmovej terasy.

To, že dostali priestor v mojich textoch, je len údivom, že niečo také mohlo stáť na čele nášho mladého krásneho štátu. Nemajte však obavy, ak by som písal dnes, inšpirácia by bola minimálne rovnaká. Matovič, Kollár, Lučanský… Zdá sa, že táto studnica nikdy nevyschne.

Bolo vaším cieľom otvárať dôležité spoločenské témy?

Nie cielene, nechcel by som vyznieť ako národný buditeľ. Moje texty sú spontánne, čakám na inšpiráciu. Poznáte heslo sex and drugs and rock and roll? Tak ja som Karpine vymyslel sex and smrť and Slovensko – to boli tri hlavné témy. Ale píšem o čomkoľvek; ak ma zaujme osoba alebo jej príbeh, snažím sa vyjadriť to vlastnými slovami. Som textár a jediné, v čom nechcem byť obmedzovaný, je moja textárska sloboda.

Obrovskou výhodou bolo, že som neašpiroval na to, aby som bol v médiách či vydával platne, a tak som bol nekonečne slobodný. Ak ste duchom slobodný a nerobíte si žiadne nároky, môžete povedať, čo chcete.

Keď som napríklad parodoval Elán, stretol som sa s odmietavými reakciami ešte aj medzi pankáčmi. Dodnes počúvam, že Elán je klasika, pričom pre mňa je to najväčšie komunizmom povolené a vychvaľované h*vno, aké v médiách existuje. Keď som počul drísty ako Stužková alebo Antikvariát, všetko sa vo mne búrilo. Musel som nejako zareagovať, fakt nebolo možné, aby všetci kráčali jedným smerom. Všetci sa to však akoby báli povedať.

Karpina sa stala útočiskom ľudí, kde si ľudia niečo myslia, ale nepovedia to nahlas; symbolom jazyka, ktorým ľudia hovoria doma, ale nie na oficiálnych miestach.

Laickému poslucháčovi sa mohlo zdať, že ste si vo svojich piesňach robili žarty zo všetkého a zo všetkých.

Nepovedal by som, že sme si robili žarty, skôr by som hovoril o výsmechu. Vysmievali sme umelo vytvorené modly – vždy sme sa bavili na tých, ktorí boli tlačení do popredia. Naše paródie boli dokonca do istej miery meradlom kvality. Výborne som sa bavil na tom, ako sa nás z Polemicu pýtali, prečo neparodujeme aj ich.

Že je kapele ľúto, že ich nesparodujeme? To znamená, že sú takí slabí a nezaujímaví, že nám nestoja ani za to. Náš humor bol nekonečný a dôkazom bolo aj to, že sme si robili žarty ešte aj z vlastného poslucháča.

Keď sme hrali na Šírave, miestnym som povedal, že „zdravím ľud od Strieborného jazera“. A na východe som vždy povedal, že sa teším, že sme sa dostali za železnú oponu, kde je väčšina výsledkom sexu medzi príbuznými. Veľmi ma bavilo, keď nám za to z publika nadávali – čím viac boli pohoršení, tým viac sme pritvrdzovali.

Akú hudbu počúvate vy?

Osobne sa prioritne nepovažujem za hudobníka, ale najmä za textára, a preto je môj záber širší – od klasického blues, cez rock and roll 50. rokov a ska až po skorého Eminema. Obdivujem dokonalé rýmy, ktoré dávajú význam; mená ako Kryl či Mládek už asi mladej generácii až tak veľa nepovedia, ale to je v poriadku, ja už nie som mladá generácia.

Čo slovenská hudba?

Ako odpovedať slušne? Asi by som toho veľa nevyzdvihol a ani mi to nestojí za to, aby som to hanil. Za socíku sa hrala hudba, ktorá bola dovolená, a dnes iba to, čo je slaboduché a nudné. Napočítal by som možno pätnásť slovenských skladieb, ktoré by som bez problémov dopočúval do konca.

A to?

Asi šesť skladieb od Slobodnej Európy – Whisky je veľký majster slova –, niečo od Extipu a čosi by sa našlo od Zóny A, aj keď možno len to, čo som napísal ja (smiech). A možno ešte pár Müllerov a vecí, ktoré textoval Milan Lasica. Hudba mi musí niečo povedať – a s tým mám na Slovensku problém.