Denník N

S prepichnutými pľúcami ho bral vrtuľník, na vodičov však nezanevrel: Ukážem im palec hore, ak ma pekne predídu

Tomáš Cepka. Foto - Ema Lančaričová
Tomáš Cepka. Foto – Ema Lančaričová

Tomáš Cepka ročne športuje okolo 700 hodín, z ktorých väčšinu strávi na cestnom bicykli – minulý rok to bolo 17-tisíc kilometrov.

Aj keď už mal dve vážnejšie nehody, tvrdí, že správanie slovenských vodičov sa v priebehu rokov zlepšuje. Hovorí, že situácia sa zlepšila po tragickej nehode cyklistu Adriána Babiča.

„Ak sa mi minulý rok stalo, že ma za hodinu dvaja-traja predišli natesno, teraz je to možno jeden za hodinu,“ hovorí Cepka, ktorý píše články a nakrúca videá pre MTBIKER.sk.

V rozhovore sa dočítate:

  • čo povie cyklistovi, keď chce jazdiť vedľa neho;
  • akú pomôcku má, aby zistil, či za ním ide auto;
  • aké gestá ukazuje vodičom či
  • ako sa správa vo vyhrotenej situácii.

Bojíte sa na ceste?

Neviem, či je to strach alebo rešpekt, ale nad svojou bezpečnosťou rozmýšľam počas každého tréningu. Niektoré veci robím už automaticky, iné si musím pripomínať, aby som sa zakaždým vrátil bezpečne domov.

No nie vždy ste sa domov vrátili bezpečne…

Mal som dva vážnejšie úrazy. Pri prvom som išiel v kruhovom objazde a pripájajúce sa auto mi nedalo prednosť. Pri náraze som rukou udrel do bočného okna auta, ktoré som rozbil, a skončil som so 42 stehmi.

Druhá situácia bola vážnejšia, s ďalšími dvomi kamarátmi som išiel v obci po hlavnej ceste a vodička nám nedala prednosť – vošla nám do úsmevu –, nemali sme možnosť reagovať brzdením. Kamoš skončil so zlomeným krčným stavcom, museli mu dať štep z vlastnej kosti a doteraz to má zadrôtované. Ja som mal zlomených 12 rebier, prepichnuté pľúca a rozdrvenú kľúčnu kosť. Musel po mňa prísť vrtuľník.

Nebáli ste sa znova jazdiť v premávke?

Bál, veľmi živo si spomínam na prvú jazdu, aj teraz mám z toho zimomriavky. Nehoda sa stala na jeseň, čiže na liečenie – aj psychické – som mal celú zimu. Na jar som sa pomaličky odhodlával, najprv som išiel do premávky s kamarátmi a až potom sám. Pri každom jednom aute som však tŕpol, bál som sa.

Vy ste však na vodičov nezanevreli. Ako je to možné?

Aj ja som jedným z nich, každý z nás je chvíľu vodič, chodec, cyklista či turista. Navyše si myslím, že ani pri jednej z nehôd nešlo o úmysel, sme ľudia a chyby sa môžu stať. Nevýhodou nás cyklistov je, že spolu s chodcami sme najviac ohrození. Keď spraví chybu cyklista, sú pokrčené plechy na aute. Ak však spraví chybu vodič, pre cyklistu to môže mať fatálne následky.

Nedávno prišlo na slovenských cestách k veľkému nešťastiu, keď zomrel cyklista Adrián Babič, ktorý takisto nedostal prednosť v jazde. Čo v takej situácii robiť? Ja šoférom apriori nedôverujem, som pripravený brzdiť, aj keď mám prednosť, sledujem, či o mne vedia. 

Robíte to veľmi dobre, treba predvídať. Aj motorkári často hovoria, že oni nikdy nie sú na hlavnej ceste. Ak to ide, snažím sa s vodičom nadviazať očný kontakt a snažím sa byť empatický voči vodičom, ktorí si možno nevedia predstaviť, že cyklista môže ísť rýchlosťou takmer 50 km/h. Základom pre cyklistu je byť pripravený brzdiť.

Pokiaľ ide o zákonnú úpravu, najviac sa hovorí o zavedení povinnosť predchádzať cyklistov vo vzdialenosti 1,5 metra. Už sa vám stalo, že vás napríklad vodič trafil spätným zrkadlom?

Áno, našťastie som však neskončil na zemi. Kamaráta však zrazil na zem vodič sanitky a prišiel o slezinu. Keď sa bavíme o nedaní prednosti v jazde, cyklista má nejakú šancu reagovať, ale keď ho niekto trafí zozadu, zrazu je len tma. V lepšom prípade sa cyklista zobudí v priekope, v horšom sa to môže skončiť tragicky.

Asi sa zhodneme, že základom je nenosiť slúchadlá, aby cyklista počul auto prichádzať.

Áno.

Vy však používate aj ďalší prvok, ktorý vám v tejto situácii pomáha. O čo ide?

Zvuk

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cyklistika

Rozhovory

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie