S prepichnutými pľúcami ho bral vrtuľník, na vodičov však nezanevrel: Ukážem im palec hore, ak ma pekne predídu

Tomáš Cepka ročne športuje okolo 700 hodín, z ktorých väčšinu strávi na cestnom bicykli – minulý rok to bolo 17-tisíc kilometrov.

Aj keď už mal dve vážnejšie nehody, tvrdí, že správanie slovenských vodičov sa v priebehu rokov zlepšuje. Hovorí, že situácia sa zlepšila po tragickej nehode cyklistu Adriána Babiča.

„Ak sa mi minulý rok stalo, že ma za hodinu dvaja-traja predišli natesno, teraz je to možno jeden za hodinu,“ hovorí Cepka, ktorý píše články a nakrúca videá pre MTBIKER.sk.

V rozhovore sa dočítate:

• čo povie cyklistovi, keď chce jazdiť vedľa neho;
• akú pomôcku má, aby zistil, či za ním ide auto;
• aké gestá ukazuje vodičom či
• ako sa správa vo vyhrotenej situácii.

Bojíte sa na ceste?

Neviem, či je to strach alebo rešpekt, ale nad svojou bezpečnosťou rozmýšľam počas každého tréningu. Niektoré veci robím už automaticky, iné si musím pripomínať, aby som sa zakaždým vrátil bezpečne domov.

No nie vždy ste sa domov vrátili bezpečne…

Mal som dva vážnejšie úrazy. Pri prvom som išiel v kruhovom objazde a pripájajúce sa auto mi nedalo prednosť. Pri náraze som rukou udrel do bočného okna auta, ktoré som rozbil, a skončil som so 42 stehmi.

Druhá situácia bola vážnejšia, s ďalšími dvomi kamarátmi som išiel v obci po hlavnej ceste a vodička nám nedala prednosť – vošla nám do úsmevu –, nemali sme možnosť reagovať brzdením. Kamoš skončil so zlomeným krčným stavcom, museli mu dať štep z vlastnej kosti a doteraz to má zadrôtované. Ja som mal zlomených 12 rebier, prepichnuté pľúca a rozdrvenú kľúčnu kosť. Musel po mňa prísť vrtuľník.

Nebáli ste sa znova jazdiť v premávke?

Bál, veľmi živo si spomínam na prvú jazdu, aj teraz mám z toho zimomriavky. Nehoda sa stala na jeseň, čiže na liečenie – aj psychické – som mal celú zimu. Na jar som sa pomaličky odhodlával, najprv som išiel do premávky s kamarátmi a až potom sám. Pri každom jednom aute som však tŕpol, bál som sa.

Vy ste však na vodičov nezanevreli. Ako je to možné?

Aj ja som jedným z nich, každý z nás je chvíľu vodič, chodec, cyklista či turista. Navyše si myslím, že ani pri jednej z nehôd nešlo o úmysel, sme ľudia a chyby sa môžu stať. Nevýhodou nás cyklistov je, že spolu s chodcami sme najviac ohrození. Keď spraví chybu cyklista, sú pokrčené plechy na aute. Ak však spraví chybu vodič, pre cyklistu to môže mať fatálne následky.

Nedávno prišlo na slovenských cestách k veľkému nešťastiu, keď zomrel cyklista Adrián Babič, ktorý takisto nedostal prednosť v jazde. Čo v takej situácii robiť? Ja šoférom apriori nedôverujem, som pripravený brzdiť, aj keď mám prednosť, sledujem, či o mne vedia. 

Robíte to veľmi dobre, treba predvídať. Aj motorkári často hovoria, že oni nikdy nie sú na hlavnej ceste. Ak to ide, snažím sa s vodičom nadviazať očný kontakt a snažím sa byť empatický voči vodičom, ktorí si možno nevedia predstaviť, že cyklista môže ísť rýchlosťou takmer 50 km/h. Základom pre cyklistu je byť pripravený brzdiť.

Pokiaľ ide o zákonnú úpravu, najviac sa hovorí o zavedení povinnosť predchádzať cyklistov vo vzdialenosti 1,5 metra. Už sa vám stalo, že vás napríklad vodič trafil spätným zrkadlom?

Áno, našťastie som však neskončil na zemi. Kamaráta však zrazil na zem vodič sanitky a prišiel o slezinu. Keď sa bavíme o nedaní prednosti v jazde, cyklista má nejakú šancu reagovať, ale keď ho niekto trafí zozadu, zrazu je len tma. V lepšom prípade sa cyklista zobudí v priekope, v horšom sa to môže skončiť tragicky.

Asi sa zhodneme, že základom je nenosiť slúchadlá, aby cyklista počul auto prichádzať.

Áno.

Vy však používate aj ďalší prvok, ktorý vám v tejto situácii pomáha. O čo ide?

Zvuk prichádzajúceho auta zozadu napovie, čo bude nasledovať, tuším to aj podľa toho, či ide niečo oproti, a kalkulujem potenciálne nebezpečenstvo. Niekedy však pre silný vietor auto nepočujeme, v blízkej budúcnosti sa to môže stať aj pri tichých elektrických autách.

Ja mám pod sedlom špeciálnu blikačku, je to takzvaný radar. Nielenže mi zadné svetlo svieti aj cez deň a robí ma viditeľnejším, ale navyše mi na cyklopočítači ukazuje, že zozadu sa blíži auto. Na displeji mi ukáže, koľko áut a akou rýchlosťou za mnou ide.

Videoverzia rozhovoru s Tomášom Cepkom:

Predstavme si úzku cestu bez krajnice a kamión za bicyklom. Kamionista nevidí, či mu niečo nevybehne z protismeru. Správne by mal kamionista čakať aj päť minút na vhodný moment. Má však byť podľa vás cyklista zhovievavý a kamiónu napríklad uhnúť niekde na vhodnom mieste?

Tvrdohlavosť nie je riešením, sme ľudia, musíme byť k sebe ohľaduplní. Keď traktoristi či vodiči kombajnov vidia, že kolóna za nimi je už veľmi dlhá, cestu uvoľnia a nechajú prejsť zopár áut, rovnako by som to spravil aj ako cyklista. Je v mojom záujme ukázať vodičovi, že o ňom viem a že teraz mu dávam priestor predísť ma. Takisto ho nechcem zdržovať – aj pre mňa je stresujúce mať taký kolos za zadkom.

Častý argument vodičov je, že ak oni porušia predpisy, prídu o vodičský preukaz a niektorí teda aj o živobytie. Cyklista však dostane maximálne pokutu. Mal by štát nejako učiť pravidlám premávky aj cyklistov? Keby som nemal autoškolu, čo nie všetci cyklisti majú, netušil by som, ako vyzerá značka „daj prednosť v jazde“.

Mali by sa tomu venovať rodičia či škola, riešením je osveta a prevencia.

Ďalší argument – spravme cyklotrasy, aby cyklisti a vodiči neprichádzali do kontaktu. Je to však konečné riešenie? Veď objektívne sa segregované cyklotrasy nedajú postaviť všade a vždy sa teda bude diať, že cyklisti a vodiči budú prichádzať do kontaktu…

Ani v Holandsku nie sú cyklotrasy úplne všade, infraštruktúra pre cyklistov by mala byť len jednou časťou riešenia situácie. Treba osvetu, dobré zákony a hlavne, aby sme si nerobili naschvál a boli k sebe ohľaduplní.

Bojíte sa menej na zahraničných cestách?

Každý rok chodím do destinácií, ktoré navštevuje veľa cyklistov, napríklad Malorka či Girona, okolie Stelvia či Bormia. Tam vzťahy nie sú také napäté, vodiči neriešia, že musia ísť niekoľko sekúnd za cyklistami. V Girone som si dokonca pripadal ako posvätné kravy v Indii – tam má cyklista pocit, že si môže dovoliť úplne všetko. Ja som sa im to snažil oplácať napríklad tým, že keď som bol prvý v zákrute, ukázal som vodičovi, že nič oproti nejde a on ma môže predísť. Alebo som ukázal palec hore tým, ktorí dlhšie čakali, aby ma predišli.

Môže to byť aj tým, že cyklistická tradícia je tam oveľa dlhšie ako u nás? 

Už aj u nás vzorovo obiehajú, palec hore ukazujem aj na Slovensku. Po nedávnej nešťastnej udalosti u nás cítiť zmenu prístupu vodičov, mnoho začalo byť ohľaduplnejších. Ak sa mi minulý rok stalo, že ma za hodinu dvaja-traja predišli natesno, teraz je to možno jeden za hodinu, pričom za hodinu ma predídu desiatky áut. Samozrejme, keď sa vyskytne čo len jedna nepríjemná situácia, my cyklisti sme takí zraniteľní, že aj tá jedna situácia za hodinu nám môže privodiť zranenie alebo nás psychicky rozhodiť a pokaziť dojem z tréningu.

Vodiči majú prísnu legislatívu napríklad na rýchlosť, no aj tak je tu raz za čas jeden, ktorý ide po ceste I. triedy 160 km/h. Dá sa takýchto nedisciplinovaných vodičov zbaviť legislatívou alebo skôr osvetou a ďalšími mäkkými opatreniami?

Dobrá legislatíva pomôže, ale nikdy sa takýchto ľudí nezbavíme. Aj keď v Girone som za týždeň nemal ani jednu konfliktnú situáciu, v Taliansku sa občas nejaká tesnotka vyskytla. Vodičom aj cyklistom treba vysvetľovať, prečo je pre nich prospešné dodržiavanie zákonov. Treba budovať infraštruktúru, to určite pomôže. Ak to všetko pekne vyskladáme, bude to fungovať.

V našej predplatiteľskej skupine na Facebooku padla otázka, prečo cyklisti jazdia dvaja vedľa seba.

To by niekedy zaujímalo aj mňa, nemám to rád, ak sa niekto chce so mnou rozprávať za jazdy. Keď mi začne blikať radar, že za nami ide auto, hneď mi napadne, že pred tým vodičom musíme vyzerať ako blbci, keď ideme vedľa seba. Snažím sa parťákovi vysvetliť, že si to radšej povieme neskôr. Nepáči sa mi, keď to cyklisti robia.

Iné je to pri väčšej skupine jazdcov – ak ide spoločne šesť a viac cyklistov, pre autá je jednoduchšie predísť ich, ak pôjdu vo dvojiciach, v zahraničí je to už aj zakotvené v legislatíve. Áno, pokiaľ by vodič chcel spraviť len myšičku, bolo by preňho lepšie, ak by išli za sebou. Možno sa toho niekedy dočkáme. Samozrejme, s dobrým vysvetlením pre vodičov, aby vedeli, aké benefity z toho majú.

Triatlonista Richard Varga mi povedal, že on tak niekedy jazdí, ale zo strachu – keď idú dvaja vedľa seba, vodič nemôže spraviť myšičku. Radšej si nechá na seba nadávať. Povedal mi, že napríklad v Austrálii je takáto jazda povolená.

V Girone mi miestny parťák povedal, že v meste môžeme ísť pokojne vedľa seba, ale aj tak som to nerobil. Asi som už natoľko vycepovaný zo Slovenska.

Dá sa vždy jazdiť na krajnici? Napríklad keď sú na ceste veľké záplaty a cyklista zjazduje vo veľkej rýchlosti, radšej ich obíde…

Pre vodičov sa snažím byť predvídateľný. Napríklad nespravím na poslednú chvíľu myšičku, ktorou by som ich zbytočne šokoval. Nie všetky krajnice sú vhodné na jazdu na bicykli, môžu byť rozbité alebo je na nich veľa štrku. Ak tam cyklista dostane defekt, môže spadnúť do dráhy vodiča. Snažím sa jazdiť po krajnici, ale iba kým je to pre mňa bezpečné. Na stred cesty sa však netlačím, nemám na to odvahu.

Počul som teóriu, že ak vidno koľaje vyjazdené autami, treba v meste jazdiť po mieste pravej pneumatiky auta. 

To by som riešil individuálne. Autám sa tam nechcem tlačiť, lebo riskujem veľmi veľa, tenký dres ma vôbec neochráni. Je to o nejakom cite, vyhol by som sa takýmto všeobecným pravidlám.

A čo keď cyklisti jazdia po chodníku?

Som za zdravý sedliacky rozum. Som proti tomu, aby cyklisti lietali po frekventovaných chodníkoch či námestiach. Aj u nás v Trnave platí zákaz pohybu cyklistov na pešej zóne a nemám s tým problém – ľudí tam pribúda a je to v prospech bezpečnosti. Toto opatrenie inicioval procyklistický primátor a ja si myslím, že je správne.

Niekedy však ako cyklista idem po chodníku, aj keby som podľa zákona nemal. Napríklad z Modry smerom na Harmóniu ide opustený chodníček, na ktorom som pešiaka skoro nikdy nestretol. Radšej idem po chodníku a nezdržujem autá, ktoré by ma v stúpaní na úzkej ceste plnej serpentín nemohli bezpečne predísť. Idem však veľmi pomaly a nikoho neohrozujem.

Nechcem však nikoho nabádať k porušovaniu zákona, cyklisti by nemali jazdiť po chodníkoch.

Jedna z našich čitateliek mala dilemu – spomalí jazdu v aute hore prudkým stúpaním za cyklistom, no zároveň cíti, že sa na ňu lepia netrpezliví vodiči. Čo s takouto situáciou?

Pani asi len mala smolu na blbca. Sú aj takí, ktorí trúbia na autoškolu, ale čo k tomu povedať? Ja som sa s tým ešte nestretol a opakujem, že vodiči sa správajú čoraz lepšie. Keby však bezpečná vzdialenosť bola určená presne na 1,5 metra, neotváral by sa priestor na polemiku. Zoberme si, že cyklista aj tá trpezlivá pani si ako bezpečnú vzdialenosť predstavujú 1,5 metra, no tí nervózni za nimi oveľa nižšiu. Ak by bolo 1,5 metra v zákone, možno by to lepšie pochopili.

Ako ste na bicykli osvetlený?

Riešim to individuálne podľa toho, či je zima, leto alebo či mám výrazné alebo tmavšie oblečenie. Radar mám celoročne, zároveň funguje aj ako zadné svetlo, vodiči ma lepšie vidia napríklad vtedy, keď sa strieda tieň so slnkom. Hlavne v zime používam cez deň aj predné biele svetlo ako blikačku, keď už je šero, prepnem ju na svietenie, aby som ich neoslňoval. Dopĺňam to reflexnými prvkami, výrazným oblečením a ďalšími detailmi.

Váš športový bicykel však nemá v špicoch odrazky. Neboli by ste vďaka nim viditeľnejší pre vodičov, ktorí prichádzajú z vedľajšej cesty?

Na tele môžete mať reflexné prvky, ktoré nahrádzajú funkciu odraziek, napríklad mám aj na kolesách zboku polepy – ak by sa na ne v tme zasvietilo, svetlo odrazia.

Našich čitateľov by zaujímalo aj to, či máte skúsenosti s konfrontovaním „prasáckeho vodiča“.

Takýchto situácií je stále menej, ako národ sme čoraz uvedomelejší a prejavuje sa to aj na cestách. Sem-tam k tomu príde – keď nám napríklad niekto nastrieka do tvárí ostrekovačom. My si robíme žarty, či má dobrú vôňu alebo či ide o drahú alebo lacnú náplň. Nie je to príjemné, a takýto vodič tým ukazuje svoju úroveň.

Veľmi dávno sa mi stávalo, že niektorí vyťahovali bejzbalky z áut. Vtedy by som sa vyhol konfrontácii, najhoršie je hneď prejsť do tykania a vulgárnosti. Nezačal by som hrať podľa pravidiel vodiča „prasáka“. Naopak, skúsil by som ho prekvapiť slušnosťou a argumentmi, ak sa to dá v tej situácii. Ak je to vyslovene tĺk, treba sa zobrať a ísť preč. Vo vyhrotenej situácii nikoho neprevychováme.

Sám nemám rád, keď jedna alebo druhá strana začne ukazovať vulgárne gestá alebo začne hulákať. Oponent by mal byť rozumnejší a snažiť sa to upokojiť.

Vy však predsa ukazujete vodičom nejaké gestá.

Snažím sa im ukazovať, že sú jednotky alebo zdvihnem ruku na znak vďaky. Nie je to predsa nič nové – dlhé roky to funguje medzi chodcami a vodičmi, keď sa poďakajú na priechode. Prečo by sme to nemohli robiť aj na bicykli? Dobre to padne jednej aj druhej strane. Úprimne sa teším, keď za mnou trpezlivo jazdí auto, lebo nevidí za zákrutu, v ktorej som skôr, tak mu ukážem, že môže ísť – predíde ma, blikne štyrmi blikačkami a som spokojný, cítim sa ako niekde na Malorke.

Keď som išiel na toto nahrávanie autom, príliš som sa vystrčil na hlavnú cestu a vodič mal problém odbočiť vľavo. Videl som, že hromží, no keď som sa mu ospravedlnil, zrazu sa jeho mimika zmenila.

Bežne jazdím unavený z práce a spravím blbosť ako vodič, rovnako to môže mať na konci tréningu cyklista. Zdvihnem ruku, ospravedlním sa a druhá strana to nemá problém prijať.

Hovoríme tu o ideálnom svete, ale stále sú cyklisti často ohrození na živote, možno aj preto majú radikálnejšie vyjadrenia smerom k vodičom v porovnaní s vami. Ako sa nastaviť pred jazdou, aby nás nič nenaštvalo? Dopredu rátať s tým, že budeme ohrození? 

Nehovorím, že som vždy pokojný. Pokiaľ ide o život, je normálne, že vybuchneme a stáva sa to aj mne. Ak však nejde o až tak závažnú situáciu, treba sa zamyslieť – keď vybuchneme, sami sebe uškodíme a z tréningu sa vrátime naštvaní. A nebudeme si pamätať príjemnú jazdu, ale vyhrotenú situáciu. A platí to pre obe strany.