V kráteri sa stratili domy aj časť hradu. Reportáž zo záplavami zničeného nemeckého mestečka

Vzduch je navlhnutý a silno ho cítiť zatuchlinou. Premočené matrace a časti sedacích súprav sú vyhádzané pred domami spolu s ďalšími vecami, stoličkami, zablateným kočíkom, škatuľou zrolovaných ponožiek. Všetko je mokré a od blata.

Doska a kusy teraz už bližšie neurčiteľného nábytku lemujú ulice, ktoré sú prázdne. Ešte nie je ani šesť hodín ráno a malé mestečko Liblar sa zatiaľ do nového dňa neprebúdza.

Len starší muž, ktorý fajčí na chodníku, postáva pri svojom taxíku. „Ulicou tiekla voda až po pás,“ hovorí a máva rukou. „Všetko, čo bolo v pivnici a na prízemí, je preč. Všetko je preč.“

Vedľa neho je kaderníctvo. Zašpinené kreslá a stojany sú vyrovnané na chodníku. Čakajú na kontajner.

Liblar pritom vyviazol z veľkej vody ešte dobre, hlavne v porovnaní so susedným Blessemom. Tam sa ide po moste, je to len malý kúsok. Ale na moste sú policajné zátarasy. Nikto nesmie dovnútra. Obec s dvoma tisíckami obyvateľov je teraz prázdna.

Bager pána Scheppkeho

Prvé auto, ktoré dnes skoro ráno prechádza cez Liblar, riadi 46-ročný Stefan Scheppke. Za sebou vlečie príves a na ňom priviazaný malý bager. Zastavuje pri policajnej hliadke.

„Okamžite som sa rozhodol, že sem vyrazím. Je tu toľko ľudí, ktorí potrebujú pomoc,“ hovorí. Vraj sa včera pozeral na televízne správy. A hneď po nich vedel, že musí nejako pomôcť.

Medzi kamarátmi vybral pre obete povodní tisíc eur, sám si zbalil oblečenie na niekoľko dní. „Hovoril som si, že takýto bagrík sa bude na odpratávanie hodiť, pretože na rozdiel od ťažkej techniky dosiahne úplne všade,“ vraví.

Z Emsu vyrazil o pol tretej ráno, aby bol v Blesseme čo najskôr. Až na mieste zistil, že tu pomáhať nesmie. Pred policajnými zátarasami musel svoj bager otočiť.

Blessem je teraz uzavretý aj pre dobrovoľníkov. Naďalej zostáva malým mestom duchov, ktoré je podľa úradov veľmi nebezpečné.

Stefan Scheppke sa s prívesom obracia a chystá sa vyraziť opačným smerom. Kam to bude? „Kde ma budú potrebovať,“ volá za jazdy z otvoreného okienka a na konci ulice mizne za rohom hostinca U labute. Ten má až do odvolania zatvorené.

Kráter zhltol hrad

Blessem je podomletý. Časť obce sa prepadla a v kráteri sa stratili tri domy a časť historického hradu. Nikto zatiaľ nevie, na akých pevných alebo vratkých základoch stoja ostatné domy.

Ďalší, kto k policajným barikádam prichádza, je mladík s matkou. On drží v ruke kôš na bielizeň a snaží sa policajtom vysvetliť, že musí dovnútra. „Nestihol som si vziať všetky dôležité veci, mám tam v zásuvke preukazy. A aj nejakú bielizeň,“ márne vysvetľuje hliadke, ktorá trpezlivo opakuje, že v obci zatiaľ nie je bezpečne.

„Ale veď som tam bol pred dvoma dňami! Prečo nemôžem teraz?“ nechápe mladík a odchádza s matkou späť k autu, ktoré zaparkoval neďaleko.

Šesťdesiatnik Hans drží v ruke igelitové vrecko a v ňom zväzok kľúčov. Nakláňa sa cez policajný plot. „Počul som, že sa hasiči zvyknú vlámať do domov, aby zistili, či tam náhodou niekto nie je. Priniesol som vám kľúče, pretože je zbytočné, aby mi zničili dvere,“ hovorí.

Hliadka nevie, ako s kľúčmi naložiť, a odmieta ich prevziať. „Potreboval by som tam ísť len na chvíľku, aby som odomkol dom,“ nalieha Hans. „A aby som sa pozrel, v akom je stave. Dúfam, že zatopená bude len pivnica. Veľmi si to želám.“

Čí dom prežil?

Liblar sa už prebudil. Húkajú tu sirény hasičských áut, technických služieb, obcou prechádzajú kolóny policajných dodávok. Ťažké pásové vozidlo s hydraulickým ramenom hnala úzkou cestou aj nemecká armáda. Mohutný obrnenec bude neskôr z neďalekej rýchlostnej cesty vyslobodzovať pokrčené autá, ktoré zmietla prívalová vlna.

Zrazu je v Liblare veľmi rušno. A okrem toho sa pred policajnými zátarasami zišli ďalší obyvatelia Blessemu. Pozerajú sa smerom, kde stoja ich domy, a dumajú, čí dom mal to šťastie a unikol totálnej skaze. Nikto nič nevie isto. Preto chcú všetci nahliadnuť do svojich domovov.

„Vraj nás tam dnes pustia. Aspoň v sprievode,“ šušká sa v ich hlúčiku. Ale kedy? „To zatiaľ nevieme, ale vraj by to mohlo byť dnes.“ Preto zostávajú a čakajú. Vrátane starej panej, ktorá sa opiera o pojazdnú chodúľku.

Nikto nás nevaroval

Už neprší, práve naopak. Slnko hreje ako v lete a lúče sa opierajú o upratané kopy vecí, v dôsledku čoho Liblar páchne zatuchlinou ešte o niečo viac než ráno. Obyvateľom Blessemu ktosi na zátarasu priniesol vodu, sušienky a banány. Zložili ich pri semafore.

Aj polícia má niečo na jedenie, ponúka im desiatu z jednej zo svojich dodávok. Nemôže im však umožniť to, čo obyvatelia Blessemu chcú.

„Viete, ja som trochu naštvaná, že to takto dopadlo,“ hovorí šesťdesiatdvaročná pani Rosi. „Nikto nás nevaroval, nikto nám nepovedal, že sa máme schovať do bezpečia.“

Žiadna polícia, žiadny telefonát. Najprv vypadol prúd, potom začala voda silnieť. Manžel pani Rosi Robert, ktorý na ceste čaká tiež, ukazuje na mobile fotky. „Úplne nás zaskočilo to ohromné ​​množstvo dažďovej vody. Pozrite sa, ako sa riečka Erft rozliala,“ hovorí.

„Stihla som si vziať len tašku, nič iné,“ spomína Rosi. Vonku vraj bol už taký silný prúd vody do výšky pása, že by sa vlastnými silami zo štvrte nedostali. „Môj muž navyše zle chodí.“

Z Blessemu ich nakoniec zachránil buldozér. Vonku vliezli do jeho radlice, ktorá ich potom oboch odviezla do bezpečia. Rosi si zapaľuje cigaretu a po pár ťahoch už pokojnejším hlasom hovorí: „Je veľký zázrak, že u nás v štvrti neprišiel nikto o život.“

Aj ona má mobil plný fotiek: „No len pozrite, aké to bolo strašné.“

Ľudia od prístupovej cesty k Blessemu neodchádzajú, stále dúfajú, že ich tam pustia. Elmar Mettke, ktorý je hovorcom miestnych hasičov, prichádza na miesto popoludní.

„V meste stále zasahujú geológovia a zisťujú, nakoľko je Blessem nebezpečný,“ vysvetľuje. A čo to znamená? „Že sa tam dnes rozhodne nikto nepozrie.“

Rosi s manželom Robertom odchádzajú. Prídu zajtra? „Áno, čo nám zostáva? Hádam to už zajtra bude bezpečnejšie.“