Slovenského moslima sa zákazník pýta: Ste terorista?

BRATISLAVA. Alláhu akbar, teda Boh je najväčší, ozýva sa v piatok na obed mešitou v rakúskom Hainburgu.

Toto mestečko na Dunaji len pár kilometrov od Bratislavy sa stalo domovom pre stovky Slovákov a tiež pre desiatky moslimov, ktorí u nás žijú. Nečakajte žiadny minaret. Len nápis na tuctovom zelenom dome v radovej zástavbe rodinných domov napovie, kam vstupujete. Na povinnú piatkovú modlitbu prichádzajú dve desiatky moslimov zo Slovenska. Oficiálnu mešitu stále nemajú.

Pred vstupom sa každý musí vyzuť, ak sa chcú modliť aj ženy, zostanú za plachtou. Muži najskôr obsadia miesta pri stenách, sedí sa na zdobenom koberci.

Takto sa modlia slovenskí moslimovia, pár kilometrov za hranicami
Autor: Martina Pažitková

V Rakúsku po arabsky

Kázeň začína islamský duchovný imám spevom, potom sa presúva k stolčeku a číta úryvky z Koránu. Arabčine a turečtine nerozumieme, moslimka z Hainburgu pomôže s prekladom: reč je o tom, čo je peklo a čo raj, imám pripomína, že ľudia nesmú klamať, kradnúť a hnevať sa.

„Modlili sme sa k pánu Bohu, za naše skutky, aby nám odpustil hriechy, aby bol pokoj v rodine a vo svete,“ hovorí Ibrahim, Albánec žijúci na Slovensku.

Mešita sa postupne plní, viacerí prichádzajú na modlitby s meškaním. Starší pán dočíta knihu, pobozká ju a vráti na poličku. Viacerí si pri modlení pomáhajú ružencom. V priebehu modlitby si niekoľkokrát pretrú tvár či držia uši.

Na záver sa synchronizovane postavia, prehnú, kľaknú a poklonia smerom na juhovýchod k Mekke. Rituál niekoľkokrát zopakujú, keď skončia, pri vchode vznikne rad, treba si totiž obuť topánky.

V Bratislave len provizórne

Vonku všetkých núkajú plneným arabským chlebom, niektorí ešte debatujú, tak ako to býva na Slovensku v nedeľu pred kostolom po omši. Ďalší sa náhlia do práce. Ibrahim hovorí, že väčšina moslimov na Slovensku sú súkromníci, a tak im krátke, zhruba hodinové odskočenie do neďalekého Hainburgu vyhovuje. „Ak chcú, nájdu si čas, ale keď majú dôležitú prácu, môžu sa modliť aj doma.“ Za deň by tak mali urobiť až päťkrát.

Ibrahim hovorí, že niektorí chodia aj do bližšej modlitebne v Petržalke, no v Hainburgu sú lepšie podmienky a je to tam čistejšie. Provizórne priestory majú moslimovia v hlavnom meste tri: v Starom Meste, Ružinove a Petržalke.

„Na Slovensku nám mešitu nedovolili, dúfam, že sa to niekedy zmení.“ Zákony jej stavbu nezakazujú, no islamské organizácie narážajú na nedôveru a nepochopenie miest a obyvateľov.

Moslimovia podľa predstaviteľa Islamskej nadácie na Slovensku Jozefa Lenča mešitu vyložene nepotrebujú, ale ak ju majú v okolí, môžu sa tam stretávať s ďalšími veriacimi.

„Pomáha to napríklad počas pôstu alebo v nich môžu vykonávať povinné piatkové modlitby. Tiež sa tam môžu vzdelávať v etike islamu, čo je dobrá prevencia proti nárastu extrémizmu. Ostatní ľudia tam navyše uvidia, o čom je islam v skutočnosti.“

Zlé skúsenosti zo Slovenska

Mnoho moslimov má zo Slovenska aj nepríjemné zážitky, a aj po útokoch vo Francúzsku sú radšej opatrní.

„Na Slovensku počúvam, ako všetkých moslimov považujú za teroristov. V islame je to však naopak, ak zabijete človeka, je to, ako keby ste zabili celý svet,“ vraví moslim, ktorý sa pred vyše mesiacom presťahoval do pohraničného Kitsee. Tvrdí, že do Hainburgu chodí aj preto, že tam nevzbudzuje takú pozornosť.

Viacerí moslimovia zo Slovenska sa zhodujú, že útok radikálov a vraždy v Paríži nemajú nič spoločné s islamom. Za vraždami vidia politiku, terorizmus, spomínajú aj zneužitie ich náboženstva.

Islam u nás nie je veľmi rozšírený, komunita je malá a nenápadná a násilné činy odsudzuje. Napriek tomu sa často stretávajú s negatívnymi reakciami, niekedy aj vyhrážkami a urážaním. Slovenská informačná služba pritom hodnotí moslimov u nás ako umiernených bez radikálnych prejavov.

„V diskusii pod jedným článkom niekto napísal, nech mi zoberú občianstvo a nech ma zastrelia,“ hovorí Lenč.

 Terorista?

Palestínčan, ktorý na Slovensku vyštudoval a neskôr si založil rodinu, hovorí, že najhoršie je to vždy po teroristických útokoch vo svete. Po bombových útokoch v Londýne v roku 2005 ho urážali v kaviarni. Zopakovalo sa to aj po minulotýždňovom vyvraždení redakcie Charlie Hebdo v Paríži. „Zákazník sa ma opýtal, či som terorista. My však oproti Slovákom máme dvojnásobný strach, teroristi nerozlišujú, kto je moslim.“

Ibrahim má s našou spoločnosťou lepšie skúsenosti, Slovákov považuje za mierumilovných ľudí, ktorí islam vnímajú len ako ďalšie náboženstvo. Zobral si Slovenku, hovorí, že v niečom sa prispôsobila ona a v niečom on. „Dodržiavame aj vianočné sviatky, mali sme štedrú večeru a darčeky. Problém je v ľuďoch, ktorí nechápu, že aj Allah znamená Boh. Všetci veriaci sa obracajú k jednému bohu a je jedno, ako sa kto modlí, dôležité je, či sa modlia za rovnakú vec.“

Turek hovorí, že ho na Slovensku ľudia prijali aj napriek odlišnej kultúre a problémy zatiaľ nemá. Aj on tvrdí, že rozdiely sú aj medzi moslimami. „Nie všetci sa máme vzájomne radi, sú tam odlišnosti.“ S miestnou komunitou sa nestretáva, vysvetľuje to tým, že má veľa práce. Po príchode na Slovensko ho zaskočilo, že všade bolo v ponuke pre moslimov zakázané bravčové mäso.

Konvertovanie je ľahké

Na islam konvertovali na Slovensku desiatky ľudí, zväčša preto, že sa spoznali s moslimami, ženy často po vzťahu s moslimom. „Najmenej častý spôsob je ten, ktorým som sa k islamu dostal ja, cez knihy. Islam objavíte čítaním a hľadaním,“ hovorí Lenč.

Michaela z Handlovej hovorí, že konvertovala v Hainburgu bez toho, aby o tom jej muž moslim vedel, čo ho nahnevalo. Ani jej rodičia neboli nadšení, ale s jej manželom vychádzajú dobre.

„Keď za nimi chodím domov, ľudia to vnímajú v poslednom čase aj pre útoky vo Francúzsku tak, že moslimovia rovná sa terorizmus. Rada by som chodila so šatkou, ale neviem, ako by to prijali rodičia.“

Hovorí, že po nedávnych útokoch boli všetci v ich komunite v šoku a sklamaní, že všetci budú znova viniť moslimov.

Problémy v práci aj s deťmi

Po štúdiu o islame zmenila vieru aj bývalá slovenská vojačka, nasledovalo aj množstvo nepríjemných situácií. „Aj ja som zopár moslimov pourážala, od detstva počúvate, akí sú zlí, ale až do jedného rozhovoru som si neuvedomila, že im slovne ubližujem, vtedy som si o islame začala čítať a študovať na internete.“

S netoleranciou sa stretla v práci aj vo svojom okolí. Na súde, ktorý rozhodoval, či môže vycestovať s deťmi z rozpadnutého manželstva, mala sudkyňa poznámky, že je zahalená šatkou. Na verejnosti sa stretávala so spýtavými pohľadmi, jej deti stratili kamarátov.

„Keď som sa pýtala ich rodičov, čo sa stalo, dostala som jasnú odpoveď. Neželajú si, aby sa ich deti stretávali s deťmi postihnutej osoby, čo je možno napojená na sieť teroristov. Keď som kočíkovala syna s druhým manželom, na ulici mi niekto povedal, ako som mohla porodiť ďalšieho teroristu.” Pred tromi rokmi odišla aj s deťmi do Nemecka, kde je spoločnosť tolerantnejšia. „Slovensko nie je pripravené na multikulturalizmus a dlho ešte ani nebude.“