Denník N

Svet je dnes lepším miestom, než bol pred päťdesiatimi rokmi

Sherif Ali (Omar Sharif) a T. E. Lawrence (Peter O'Toole). Záber z filmu Lawrence z Arábie z roku 1962. Foto - Sony Pictures Home Entertainment
Sherif Ali (Omar Sharif) a T. E. Lawrence (Peter O’Toole). Záber z filmu Lawrence z Arábie z roku 1962. Foto – Sony Pictures Home Entertainment

Ukážka z knihy Desať ponaučení pre postpandemický svet od Fareeda Zakariu, ktorú v slovenskom preklade vydal Denník N.

Je to jeden z najúžasnejších momentov v dejinách kinematografie. Mladý britský diplomat a dobrodruh T. E. Lawrence – ktorého nezabudnuteľne stvárnil Peter O’Toole – v dych berúcej historickej dráme Lawrence z Arábie presvedčil zoskupenie arabských kmeňov, aby nečakane zaútočili na Osmanskú ríšu, od ktorej sa chceli osamostatniť. Lawrence previedol beduínskych bojovníkov púšťou a zozadu sa približovali k osmanskému prístavu Akaba. Púšťou putovali v neznesiteľnej horúčave a prežili hrozivé piesočné búrky. V jednej chvíli si všim­li, že jeden z arabských vojakov, Gasim, spadol z ťavy. Lawrence sa okamžite rozhodne vrátiť sa a pomôcť mu. Vodca Arabov šejk Ali, ktorého vo filme hrá Omar Sharif, namieta. Jeden z jeho radcov vraví Lawrenceovi: „Gasimov čas sa naplnil. Tak je to napísané.“ Lawrence namrzene odvrkne: „Nič nie je napísané!“ Potom sa otočí a cvála späť, hľadá Gasima medzi dunami a v búrkach, až ho napokon nájde, potácajúceho sa a polomŕtveho, a privedie ho späť do tábora. Tam Lawrencea vítajú ako hrdinu. Keď mu šejk Ali ponúkne vodu, Lawrence sa na neho pozrie, a než uhasí svoj smäd, pokojným hlasom zopakuje: „Nič nie je napísané.“

Táto kniha je o svete, ktorý sa rodí z pandémie covidu-19. V konečnom dôsledku však je zároveň o už existujúcich silách, ktoré naberajú na intenzite. Aby sme príbeh uzavreli, musíme doň vniesť ľudskú schopnosť rozhodovať sa. Ľudia si môžu vybrať, ktorým smerom sa pohnú a kam svoje spoločnosti a svet posunú. Naša voľnosť je dnes dokonca najväčšia. Väčšinu času sa dejiny uberali vytýčeným smerom, ktorý bolo ťažké zmeniť. Nový koronavírus však obrátil spoločnosť naruby. Ľudia sú dezorientovaní. Veci sa menia a dosiahnuť zmenu je v takej atmosfére jednoduchšie než kedykoľvek predtým.

Spomeňte si na zmeny, s ktorými sme sa vo vzťahu k pandémii zmierili. Zmierili sme sa s dlhodobou izoláciou. Pracovali sme, stretávali sa a viedli hlboko osobné rozhovory cez obrazovku počítača. Učili sme sa online a lekári a terapeuti využívali telemedicínu. Firmy v priebehu mesiaca robili zmeny, na ktorých by sa normálne pracovalo roky. Mestá cez noc zmenili hlavné ťahy na pešie zóny, chodníky na terasy pre kaviarne. Postoje k ľuďom, ktorí boli doteraz marginalizovaní a prehliadaní, sa menia – ako môžeme badať z rozšírenia nového výrazu „kľúčoví zamestnanci“. A vlády otvorili svoje po­kladnice spôsobom, ktorý bol až donedávna nepredstaviteľný, pričom by to mohlo predznačovať väčšiu vôľu investovať aj v budúcnosti.

Tieto zmeny môžu byť buď začiatkom niečoho nového, alebo len dočasnými odchýlkami. Ležia pred nami rôzne budúcnosti. Môžeme sa uzavrieť do seba a primknúť sa k nacionalizmu a k vlastnému záujmu alebo môžeme túto globálnu pandémiu vnímať ako podnet na globálnu spoluprácu a spoločné konanie. Už v minulosti sme sa takto ocitli na rázcestiach. V 20. rokoch 20. storočia sa svet zotavoval zo svetovej vojny a ničivej pandémie a mohol sa ďalej vydať dvoma smermi. Niektorí lídri, ktorí prežili konflikt, chceli vytvoriť mierové štruktúry, ktoré by ďalšiemu konfliktu zabránili. No kongres zamietol plány Woodrowa Wilsona a Spojené štáty sa Lige národov a pokusom o vytvorenie systému spoločnej bezpečnosti v Európe obrátili chrbtom. Európski lídri tvrdo potrestali Nemecko a dotlačili krajinu na pokraj kolapsu. Výsledkom týchto rozhodnutí bola temnota 30. rokov: s hyperinfláciou, masovou nezamestnanosťou, fašizmom a ďalšou svetovou vojnou. Keby sa na začiatku rozhodli inak, mohlo byť následné smerovanie úplne iné.

V 40. rokoch to bolo podobné: Sovietsky zväz si vybral cestu konfrontácie, odmietol americkú pomoc v rámci Marshallovho plánu a odmietol rokovať o tom, aby jadrovú energiu spravovala medzinárodná autorita, ktorá by zabezpečovala jej využitie na mierové účely. Ak by bol vtedy pri moci iný sovietsky vodca, napríklad Nikita Chruščov, mohla byť studená vojna oveľa menej napätá a nebola by takým desivým obdobím. Možno by žiadna studená vojna ani nebola.

Joe Biden sa ako viceprezident viackrát stretol so Si Ťin-pchingom. Foto – TASR/AP

Keď dnes hľadíme na svet, je jasné, že sú tu isté prevládajúce a zrýchľujúce sa trendy. Niektoré z nich som sa pokúsil opísať. Ekonomický rozvoj spôsobuje čoraz väčšie klimatické riziká. Krajiny dnes z demografických a rôznych ďalších dôvodov rastú pomalšie. Bohatí bohatnú a veľkí rastú. Technológie sa vyvíjajú tak rýchlo, že prvýkrát v dejinách môže človek stratiť kontrolu nad vlastným výtvorom. Globalizácia pretrvá, ale odpor voči nej bude silnieť. Štáty sa správajú čoraz provinčnejšie. Spojené štáty a Čína smerujú k trpkému a zdĺhavému konfliktu. Tieto trendy však vieme ovplyvniť a zmeniť svojimi rozhodnutiami.

Môžeme vstúpiť do sveta pomalého rastu, narastajúcich prírodných nebezpečenstiev a zvyšujúcej sa miery nerovnosti a tváriť sa, že sa nič nedeje. Alebo môžeme konať rozhodne a využiť rozsiahle štátne zdroje na masívne nové investície, aby sme ľuďom poskytli zručnosti a zabezpečenie, ktoré v tomto čase omračujúcich zmien tak veľmi potrebujú. Mohli by sme vybudovať infra­štruktúru hodnú 21. storočia, na ktorej by pracovali mnohí z tých, ktorí sú ohrození nástupom nových technológií. Uhlíkové emisie by sme mohli obmedziť už len tým, že na ne dáme cenovku, ktorá bude odrážať ich skutočné náklady. A mohli by sme rozpoznať, že popri dynamike a raste sú potrebné aj odolnosť a bezpečnosť; inak môže byť nadchádzajúca kríza tou poslednou. Radikálom sa moje návrhy môžu zdať reformné, nie revolučné. Je to tak. Nepotrebujeme totiž zvrhnúť existujúci poriadok v nádeji, že miesto neho príde niečo lepšie. V rámci existujúceho poriadku sme totiž zažili skutočný ekonomický a politický pokrok. Svet je dnes podľa akýchkoľvek ukazovateľov lepším miestom, než bol pred päťdesiatimi rokmi. Jeho nedostatkom rozumieme a vieme ich riešiť. Problém nespočíva v tom, že by sme nemali riešenia, ale v tom, že nevieme nájsť politickú vôľu uplatniť ich. Mnohé oblasti potrebujú reformy – a v mnohých oblastiach reformy aj skutočne nastali –, pričom dohromady tieto reformy vytvoria niečo ako revolúciu. Ak aspoň niektoré z nich zrealizujeme, svet môže byť o dvadsať rokov úplne iným miestom.

Krajiny sa dokážu zmeniť. V 30. rokoch boli vlády väčšiny štátov malé a nevnímali ako svoju úlohu zabezpečovanie všeobecnej starostlivosti o svojich občanov. V 50. rokoch to už každá vyspelá krajina vnímala ako svoje hlavné poslanie. Nebolo to jednoduché. Dvadsiateho októbra 1935 vydal Gallup svoj prvý prieskum verejnej mienky. Bolo to v období veľkej hospodárskej krízy a Dust Bowlu – a napriek tomu 60 percent Američanov tvrdilo, že „vládne výdavky na pomoc a obnovu“ sú príliš vysoké. Len deviatim percentám sa zdali príliš malé a 31 percent si myslelo, že sú tak akurát. To však Franklina Roosevelta neodradilo od presadzovania Nového údelu; pokračoval vo svojej snahe osvietiť americkú verejnosť a presvedčiť ju, že vláda musí byť v ekonomike a v spoločnosti stabilizujúcou silou. Veľkí vodcovia ako FDR vždy čítali prieskumy preto, aby pochopili výzvu, ktorá ich čaká, a nie preto, aby ospravedlnili svoju nečinnosť.

Ilustračné foto – TASR

Vezmite si Európsku úniu. Jej členské štáty sa na začiatku pandémie uzavreli. Zatvorili hranice, súťažili o prístup k zdravotníckym potrebám a navzájom sa obviňovali zo zlovôle a podplácania. V ťažko zasiahnutých krajinách ako Taliansko sa verejná mienka výrazne obrátila proti EÚ. No keď prvotný šok opadol, Európania začali uvažovať nad tým, ako zvládnuť dosahy covidu-19. Uvedomili si, že Únia sa dostala pod nebývalý tlak, a to najmä pokiaľ ide o jej slabších členov. Vďaka múdremu vedeniu najmocnejších členov, Francúzska a Nemecka, ako aj vrcholných predstaviteľov EÚ sa v júli 2020 dospelo k dohode o európskych dlhopisoch, ktoré zabezpečia pre chudobnejšie krajiny prístup k peniazom, za ktoré budú v konečnom dôsledku ručiť najbohatšie krajiny. Znie to možno technicky, je to však významný krok smerom k hlbšiemu prepojeniu v rámci Európy. Európski lídri si uvedomili, kam ich covid-19 zo začiatku tlačil, a zatlačili opačným smerom. Pandémia, ktorá európske krajiny spočiatku rozdeľovala, sa stala katalyzátorom onoho čoraz užšieho spojenectva.

Po celom svete môžeme sledovať rovnaké napätie medzi integráciou a izoláciou. Pandémia vedie krajiny k tomu, aby sa uzatvárali do seba. Osvietení vodcovia si však uvedomujú, že problémy ako pandémie, klimatická zmena a kybernetické vojny majú jediné skutočné riešenie a že ho nájdeme len za našimi hranicami – v lepšej spolupráci. Riešenie problému slabej a nedostatočne dotovanej Svetovej zdravotníckej organizácie nespočíva v tom, že z nej vystúpime, dúfajúc, že sa rozpadne, ale v tom, že zvýšime jej rozpočet a dáme jej viac právomocí, aby sa potom mohla, ak to bude stav núdze vyžadovať, vzoprieť aj Číne či Spojeným štátom. Žiadna krajina dnes neriadi celý svet. A žiadna po tom ani netúži. To vytvára priestor tak na chaos, studenú vojnu, ako aj na spoluprácu.

Kritici majú pravdu, ak tvrdia, že skutočná medzinárodná spolupráca do určitej miery vyžaduje spoločné rozhodovanie. A aj keď to pre niekoho môže znieť zlovestne, pravdou je, že krajiny sa spoločne rozhodujú neustále. Vďaka tomuto mechanizmu regulujú všetko možné od medzinárodných hovorov cez leteckú dopravu, obchod, duševné vlastníctvo až po emisie chlór­fluorovaných uhľovodíkov. Neexistuje žiadna „svetová vláda“ a nikdy ani nebude – to je len fráza, ktorá má desiť ľudí, aby si predstavovali tajné armády, ktoré ich prepadnú z čiernych vrtuľníkov. Existuje však globálne vládnutie, ktorého potrebujeme ešte viac a ktoré spočíva v dohodách medzi suverénnymi štátmi o spolupráci pri riešení spoločných problémov. Nemalo by to byť také ťažké. Schopnosť spolupráce je najzákladnejšou ľudskou vlastnosťou a mnohí biológovia sú presvedčení, že jej v priebehu tisícročí vďačíme za naše prežitie. Aj do budúcnosti ho spolupráca určite zabezpečí lepšie než konflikt.

Trendy sú, samozrejme, dôležité. Technologické sily, ekonomická realita a biologické imperatívy určujú rámce toho, čo môžeme spraviť. „Ľudia tvoria svoje vlastné dejiny,“ napísal Karl Marx, „ale netvoria ich ľubovoľne, za okolností, ktoré si sami zvolili, ale za okolností bezprostredne existujúcich, daných a zdedených.“ Preto sa tí najmúdrejší vodcovia snažia pochopiť minulosť a určiť, aký priestor v danom čase má ľudské rozhodovanie. Otto von Bismarck, ktorý v podstate sám zjednotil Nemecko, opísal svoju úlohu nasledovne: „Úlohou štátnika je počuť kroky Boha kráčajúceho dejinami, snažiť sa zachytiť jeho rúcha a zviezť sa s ním.“

Aj keď mocné štrukturálne sily ženú krajiny určitým smerom, niekedy krajiny dokážu smer zmeniť. V máji roku 1958, počas vrcholiacej studenej vojny, takáto rozhodujúca chvíľa nastala v Minneapolise v Minnesote. Virológ Viktor Ždanov sa vtedy zúčastnil na každoročnom zasadnutí vrcholného orgánu WHO – Svetového zdravotníckeho zhromaždenia. Bolo to prvýkrát, čo sa na zasadnutí od založenia WHO pred desiatimi rokmi zúčastnila aj sovietska delegácia. Ždanov na organizáciu tlačil, aby spustila globálnu kampaň, ktorej cieľom bude úplné vyhubenie kiahní. V snahe motivovať Spojené štáty citoval vo svojom príhovore list Thomasa Jeffersona Edwardovi Jennerovi, priekopníkovi očkovania proti kiahňam. „Budúce národy sa budú o tých odporných kiahňach dozvedať len z dejepisu,“ napísal Jefferson. Bol to prvý pokus o zrealizovanie plánu „mierovej koexistencie“ so Západom, ktorý po skončení stalinizmu presadzoval Nikita Chruščov.

Spojené štáty sa spočiatku bránili, pričom jedným z dôvodov bolo presvedčenie, že sovietsky návrh bude odvádzať pozornosť od snahy o vyhubenie malárie pod vedením Ameriky. Keď sa však Washington za tento projekt postavil, spolupráca sa za vlády Johnsona ešte zintenzívnila a stala sa ústrednou kampaňou WHO. Tieto dve superveľmoci umožnili nielen masovú výrobu vakcín, ale zrealizovali aj očkovací program naprieč tretím svetom. V roku 1980 boli kiahne oficiálne vyhubené. Harvardský historik Erez Manela vraví, že to „bola zrejme najúspešnejšia spolupráca superveľmocí v dejinách studenej vojny“. A ponaučenie by si z nej mali v tomto postcovidovom, čoskoro bipolárnom svete vziať aj Peking a Washington.

Vojnový veterán v rozhovore s dôstojníkom po skončení spomienkovej ceremónie pri príležitosti 75. výročia vylodenia spojencov v Normandii na vojenskom cintoríne v normandskom Bayeux 6. júna 2019. Foto – TASR/AP Photo

Otázka vzťahu osudu a slobody sa v Lawrenceovi z Arábie napokon skomplikuje. Noc pred útokom na Akabu sa arabské kmene začnú zúrivo hádať pre vraždu člena jedného kmeňa členom iného kmeňa. Lawrence, ktorý nepatrí do žiadneho kmeňa, sa ponúkne, že popraví vraha, aby tak spravodlivosť vykonal niekto nestranný – čoskoro však zistí, že vrahom nie je nik iný než Gasim, muž, ktorého zachránil v púšti. Lawrence napriek tomu s pokojom zaujme svoje miesto a šiestimi výstrelmi Gasima zastrelí. Ponaučenie je možno v tom, že Gasimovi bolo predsa len súdené zomrieť. Vďaka tomu, že ho Lawrence zachránil v púšti, dostal Gasim odklad. No vlastnou vinou túto šancu na inú budúcnosť zmaril.

To je svojím spôsobom to, čo sa Dwight Eisenhower snažil vysvetliť Walterovi Cronkitovi, keď sedeli pred radmi hrobov v Normandii. Vojaci, ktorí zomreli v druhej svetovej vojne, pre nás získali odklad: dali nám šancu vybudovať lepší a mierumilovnejší svet. A rovnako aj v našich časoch táto odporná pandémia vytvorila priestor na zmenu a reformy. Otvorila cestu do nového sveta. Či túto možnosť využijeme alebo zahodíme, je na nás. Nič nie je napísané.

Čítali ste ukážku z knihy Desať ponaučení pre postpandemický svet od Fareeda Zakariu

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Knihy

Koronavírus

Svet

Teraz najčítanejšie