Píše Vanda Rozenbergová: Povrchná definícia neuchopiteľného miesta. Prievidza

Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Prievidzi a okolí.

Keď kráčaš sám od Kalerábu smerom k stanici po dlhej ceste lemovanej vysokými stromami, míňaš najstaršie paneláky v meste s hnedou fasádou a s reliéfmi na stenách, za oknami maličkých bytov sa už sem-tam svieti. Keby nebola noc, bol by to ranný pozdrav slnku, ale to vyjde až o chvíľu, presne na tej strane, ku ktorej kráčaš. Si sám, tak nemusíš skrývať, že sa cítiš ako pán mesta, pán noci, prejdeš popod dva železničné mosty a si tam. V prázdnom tmavom centre, kde tvoji rodičia skladali pioniersky sľub a o niekoľko rokov si sa tam hojdal na pružinovom kohútovi. Pred Priorom.

Prievidza je mesto mäkkej výslovnosti azda aj tam, kde mäkčenie nepatrí, a my Prievidžania chodievame na Prior. Ja ani nie, ale staršie ročníky ešte áno: chodia na Prior a pri rieku a kávu pijú zo šialky. Na Prior nechodím, ale zostala mi šialka a pri rieku. Pri Nitru.

Som z Prievidze a narodila som sa v Bojniciach. My všetci z Prievidze sme sa narodili v Bojniciach, len sestra môjho prvého manžela Mária sa narodila v Hodoníne. Bývali vtedy na Záhorí a tak ako iní, aj jej rodičia sem prišli za prácou. Za baňou. Nemocnica s poliklinikou v Prievidzi so sídlom v Bojniciach je lingvisticko-geografická symbióza, ktorá vyzerá dobre aj na papieri, a logisticky je to pre nemocnicu najlepšie miesto, aké môže mať, a všetci ju máme zapísanú v lekárskych záznamoch – okrem našej Márie.

Človek je nahraditeľný, ale ako je to s mestom? Chýbalo mi všade tam, kam som sa dostala a kde som strávila aj dlhší čas? Áno, chýbalo mi a chýba mi stále, hoci mi je, ako často hovorievam, malé.

„Mrzí ma, že sme nezažili osemdesiate roky, to musela byť paráda,” hovoria mi dnešní dvadsiatnici či tridsiatnici v kluboch, kde sa už nejakú chvíľu nepije slovenské mojito (borovička s kôprom), ale sofistikované, chuťovo aj farebne vyladené drinky pod nádhernými diskoguľami. Mňa nemrzí, že to nezažili.

Okrem materiálnych túžob, napríklad mať rifle, som chcela vidieť v telke aspoň jediný videoklip skupiny Duran Duran, čo na tom, že by bol čiernobiely. Nedostatok videoklipov mal vyvážiť májový zážitok z roku 1986 (áno, hneď po tom Černobyli), mohli sme ísť skôr zo školy a čakať pod mostom: cez Prievidzu vtedy išiel pelotón Pretekov mieru s Jozefom Regecom v žltom tričku, a kto nevie, aká to bola sláva, nech si to vygúgli. Myslím, že si z toho nikto nič nepamätal, cyklisti prefrnkli okolo nás Prievidžanov, ako keď mávneš rukou, dodnes mám tú farebnú šmuhu pred očami. V časti pod mostami je ozaj rýchla cesta.

Bratislava bola iný svet a pocítila som to v prvom ročníku na vysokej škole. My dedinári sme sa len placho rozhliadali, či vôbec stojíme na správnej strane MHD, zatiaľ čo matadori z krásavice mali nad nami veľký, ale fakt veľký nadhľad. Chvalabohu – omnia cum tempore, všetkého dočasu, lebo postupne k nám, konkrétne k nám, do nášho bytu v Prievidzi prišlo zopár vyvolených a vtedy sme dospeli. Pochopenie, že nie je dôležité kde, ale s kým, bolo kľúčové – vnímajte, prosím, že na časovej osi sa nachádzam v rokoch 1989 až 1990.

Pravdaže, aj my v Prievidzi sme nosili nazberané rukávy a biele košele s čiernou kravatou a dievčatá mali natupírované vlasy. Na košeliach nás pichali odznačiky s obrázkami Limahla či Depeche Mode, ale boli to fejky: vrchnák z piva sme vytočili a vystrihnuté koliesko so spevákovou hlavou sme vložili pod ten hrubý plast z druhej strany.

Chodili sme do Fan clubu a ten bol dve minúty od nášho domu, neskôr do Priemstavu. Tam hrali všetko, po čom sme túžili, a túžili sme po najkomerčnejšej komercii, po mainstreame, po lesklých vlasoch Mortena Harketa a plagátikoch Madonny. Nemali sme avantgardné názory a nemali sme ani tajné debaty o tom, ako sa majú na Západe, nepoznala som nikoho, kto by počúval Slobodnú Európu ani Hlas Ameriky (teraz mi to je jasné, veď o tom nemohli hovoriť…).

Nikdy som nebola v Tuzexe. Ja som z Prievidze a u nás boli partizáni a baníci.

Jediný kontakt so svetom vtedy už mierne zahriatej studenej vojny som mala, keď ma v treťom ročníku na gymnáziu zavolali do riaditeľne. V rohu miestnosti sa nachádzal nejaký pánko. Nechali ma tam s ním. Používal výraz poťažne. Nevedela som, čo znamená poťažne, ale hovoril to v každej vete. A každá veta bola otázka. Mňa, ako žiačku s dobrou rétorikou, mu podhodili, nech rozprávam, a trvalo to takmer tri hodiny.

Eštebák sa ma vypytoval, ktorý učiteľ fajčí a akú značku cigariet. Kto a ako nám na hodinách referuje o udalostiach počas Palachovho týždňa a či sa niektorý z učiteľov vyjadruje konkrétne a či nám niektorý z učiteľov rozpráva o Palachovi alebo o ruských vojakoch. Chcel vedieť aj to, či sa kamarátim s Cigáňmi a prečo, či kradnú a kde.

Nikdy som nebola príliš bystrá, len preceňovaná, ale vtedy som v sekunde pochopila, že chce, aby som udávala, učiteľov či žiakov, že o to tu ide. Stále som nevedela, čo je to poťažne, a od strachu sa mi triasli kolená a každá moja odpoveď ho rozčúlila. Po tomto zážitku som sa začala zaujímať, či niekde v mojom okolí žije niekto ako disident (teraz viem, že žil, ale nepoznala som ho), no nezistila som nič. Našla som len partizánov a baníkov.

Iný moment sa odohral na chodbe školy, keď pani zástupkyňa zastavila mňa a kamarátku Martu a s úprimným, ale skutočne nefalšovaným zdesením sa dívala na krížik na jej krku. „Marta, vy? Taká dobrá žiačka?” Krútila hlavou a nemohla uveriť a my sme tam s Martou stáli a takisto sme nemohli uveriť – ako by mohol jeden malý krížik ovplyvniť schopnosť učiť sa?

Teraz je Prievidza taká ako akékoľvek iné mesto na Slovensku. Najviac ju kritizujú tí, ktorí nezašli ďalej než za železničnú stanicu. Aj to je, mimochodom, slovenský fenomén: čakať v strede mesta v zápche, lebo sú spustené závory a prichádza či odchádza rýchlik. Niekomu to prekáža, ale mne sa to páči, vždy rada počkám na vlak, rátam vozne a dívam sa na rampu, keď ide hore.

Najviac Prievidzu kritizujú frustrovaní občania či obyvatelia (viete azda, aký je to rozdiel), ktorí sú starší, pred desiatkami rokov dostali byty zadarmo a dodnes z nich pozerajú cez okná a pohoršujú sa nad mládežou a nad hodnotami, ktoré oni dávno vybudovali, a kde sú? Kto ich nivočí? Neviem a ani ma to netrápi. Akoby to tak nebolo od počiatku sveta.

Ešte na prelome tisícročí sme sedávali na prašiaku a smiali sme sa, naše deti sa naháňali po sídlisku a možno (určite) zvonili na zvončeky cudzím ľuďom. Teraz nie. Vlastne: je také miesto. Bývam neďaleko tzv. sociálnych bytoviek. Sú to tri vysoké paneláky a kedysi patrili k baníckemu učilišťu. Naša ulica vtedy bola od začiatku do konca vydláždená pľuvancami pätnásťročných chlapcov v montérkach a ich hrubé reči ma prebúdzali do každého dňa.

Pozerala som spoza záclony, niesli si tie hliníkové nádoby na jedlo a kráčali na stanicu. Odtiaľ do Novák alebo do Handlovej, alebo do Cigľa, prosto do bane. Boli z celého Slovenska, boli z chudobných krajov, z polepšovní, z osobitných škôl, chalani, ktorí prepadli, a tak ďalej. Až na tie pľuvance k nim nemám najmenšie výhrady. Bývali v internátoch a teraz tam žijú iní ľudia.

Tri vysoké paneláky sú zrekonštruované, majú pekné fasády a zelené okolie. Chodievam tadiaľ každý deň. Chudé deti sedia vo vysokej tráve, hrajú sa s palicami, pískajú na steblách, dievčatá majú rozloženú deku a na nej bábiky a malé riadiky. Tie deti a tie miesta sú Prievidza. Lebo ja nemám tendenciu pociťovať ľútosť nad tým, že im chýbajú telefóny, možno bicykle, možno pozornosť. Hrajú sa. Niekedy mi nesú tašku s nákupom. Ich mamy či susedy sedia vonku na vynesených stoličkách a potichu spievajú. Odovzdávajú sa krajine aj osudu a nemám pocit, že to berú ako rezignáciu. Ony ešte vedia, že to je život.

Človek je nahraditeľný, ale ako je to s teda mestom? Keď ma v noci prepadne záchvat úzkosti alebo sa potrebujem dostať trebárs do Žiaru nad Hronom a nemám auto, je v mojom dosahu priateľ, ktorý mi pomôže? Áno. Platí to aj naopak a absolútne bezpodmienečne. To je pre mňa moje mesto.

A ešte vidím, že Prievidza opeknela. Každý má iný zrak a niektorí to nevidia, ale zato dobre počujú. Niekedy počujú hluk z miest, kde bolo roky hrobové ticho. Jednoducho, kladú dôraz na iné veci. Chápem. Keď viem, že aj v tom donedávna mŕtvom mestskom centre nájdem pomyselnú oázu spolupatričnosti, lebo vojdem do Tunnela a nikto sa nič nepýta. Môžem mlčať aj nemusím, môžem mať sto rokov aj devätnásť, môžem si dať len pohár vody a zahrať si šach s niekým, kto je tiež smutný. Pretože len ľudia robia mesto a miesto. Esko zomrelo, nech žije Tunnel.

Navštevovala som Základnú školu SNP na Ulici obrancov mieru a naša trieda sa volala oddiel Olega Koševého. Oleg Koševoj visel na nástenke hneď pod prezidentom Husákom a rada som sa na neho dívala, lebo bol mladý a pekný. Bol to taký môj kamarát, dá sa povedať, že aj jediný.

Cez prestávky som obškuľovala pri okne. Na druhej strane úzkej cesty oproti škole bola zastávka autobusu s nápisom HB. Hornonitrianske bane. Večne tam stál rad mužov a mne vtedy nenapadlo, že idú do práce. Mala som osem rokov, a len čo jeden autobus odišiel, vytvoril sa nový rad.

Mnohé mamy mojich spolužiakov boli domáce, lebo ich otcovia boli baníci. Manželka baníka nemusela pracovať, keď on robil v bani. Je to čudné, ale títo ľudia boli akoby neviditeľní, spolužiaci a ich rodičia, o ktorých sme vedeli najmenej. Boli tvrdší, Igor Gašpar fajčil už v piatej triede a Erika v ôsmom ročníku otehotnela. Rodiny baníkov mali možno viac peňazí ako my ostatní, ale nič u nich nebolo pospájané zlatou niťou, naopak. Tobôž na Starom sídlisku.

Nachádzala sa na ňom moja základná škola a mám ho dodnes najradšej, hoci sme tam nebývali. Staré sídlisko. Prvý dom postavili v roku 1951. Oveľa neskôr (2003) som presne v tom dome bývala. V rámci mesta som sa narodila na Zapotôčkoch a aj v prvom manželstve som bývala na Zapotôčkoch.

Roky sa mi sníval sen, ako bežím po Ulici M. R. Štefánika, pred rokom 1989 sa táto ulica volala Leninova. Ten sen mi doslova išiel po krku: opakovane bežím Leninovou ulicou a za rohom pri starom hnedom dome sa otočím. Netuším, prečo sa mi to snívalo celé roky, na tie miesta som nikdy príliš nechodila. Odrazu som sa rozviedla (naozaj odrazu, v tomto som na rozdiel od háčkovania šikovná) a sen sa zhmotnil alebo hmota sa zosnila, jednoducho – náš nový miniatúrny byt, kúpený na hypotéku, sa nachádzal presne v dome, ku ktorému som behávala v snoch. To len v Prievidzi zažiješ pravdivé reklamné spoty: premeň sen na realitu. Samo od seba.

Nemožno celkom voľne písať o Prievidzi, keď za rohom sú Bojnice a Bojničania. Prirodzenou hranicou medzi Bojnicami a Prievidzou je rieka Nitra. Bývam od nej niekoľko minút, a koľko ráz hodím loptičku psovi do vody, toľko ráz vybehne do Bojníc.

Nemožno tak úplne písať o Prievidzi, keď za trošku vzdialenejším rohom je Handlová a Handlovčania. A neviem si ani odpustiť tento úryvok od Supu, lebo je v ňom aj naše detstvo, náš pocit a náš denný chlieb.

Priamo z mesta deravých kapies,
mesta roztrhaných šrajtoflí
Ja som stále ten istý chlapec,
ktorý kašle na vaše zákony
Ja som z mesta bloknutých kariet,
mesta, kam nechodia zálohy
Ja som stále ten istý, stále ten istý, stále.

(Supa, singel Krekáč)

Neexistuje žiadne iné kritérium zdravého pobytu na tejto planéte, len žiť život plný radosti, krívd, chýb, pochybností, omylov, úspechov, vzťahov, odmien, krásnej hudby a skvelých kníh a múdrych detí a nezáleží na tom kde. A to ani keď sa hrá derby Prievidza – Handlová v basketbale.

Odjakživa, od čias môjho mliečneho chrupu, sme ako fanúšikovia v celých tlupách chodievali na basketbal, v sobotu podvečer a v nedeľu dopoludnia. Oveľa neskôr sme si ja a moje deti požičiavali skartovačku a narezávali kilogramy reklamných novín do veľkých vriec. Vtedy ešte pri vstupe do športovej haly nekontrolovali obsah tašiek a nebrali antiperspiranty ani fľaše s nápojom, ani cukríky, jednoducho, dovliekli sme tam svoje strihance a pri každom koši Baníka Cígeľ Prievidza sme zo svojho obľúbeného deviateho radu hojne zasypávali šťastných fanúšikov pod nami, ktorým to vôbec neprekážalo. Veď išlo o titul.

Objímali nás, nastavovali tváre tým útržkom Prievidzska ako lúčom slnka, kričali sme spolu, lebo vtedy a tam to bolo jeden za všetkých. Tak to v športe býva… A spolu s víťazstvom sme si – a nielen my – zakaždým priniesli domov plné topánky, plné tričká a občas aj plnú spodnú bielizeň drobných papierikov. (Jeden za všetkých odvtedy prechádza dynamickým vývojom a platí to čoraz menej a nielen v Prievidzi, v tej najväčšej diere.)