Denník N

Keď som videl počet mŕtvych, zabudol som dýchať. Slovenský autobusár v Nórsku Ondrej Sokol spomína na 22. júl

Príbuzní obetí pred ostrovom Utoya pár dní po útoku. Foto - TASR/AP
Príbuzní obetí pred ostrovom Utoya pár dní po útoku. Foto – TASR/AP

Mám pocit, že pre Nórov je otázkou národnej cti, že ich teroristický útok nedokázal zmeniť, hovorí autor kníh Ako som vozil Nórov.

Ondrej Sokol je známy vtipnými knihami o tom, ako v Nórsku robil šoféra autobusu. V krajine žil aj 22. júla 2011, v deň, ktorý otriasol celou krajinou.

Útok Andersa Breivika, najnásilnejší čin v Nórsku od konca druhej svetovej vojny, však spomenul vo svojej prvej knihe len okrajovo. „Nemal som pocit, že by do nej táto téma patrila,“ hovorí.

Ten deň si však pamätá veľmi dobre. Mal práve popoludňajšiu službu ako šofér autobusu MHD v meste Bergen. „Okolo štvrť na tri popoludní som v autorádiu počul prvú správu o explózii v Osle,“ hovorí.

Vtedy 32-ročný Breivik zaparkoval dodávku s 950 kilogramami trhaviny vo vládnej štvrti. Oblečený ako policajt odišiel od auta, ktoré o deväť minút neskôr explodovalo. Pri výbuchu zomrelo osem ľudí, v čase dovoleniek boli kancelárie v piatok popoludní poloprázdne.

Len mlčali a počúvali

To však v tom čase Ondrej Sokol ani Nóri nevedeli, aj keď čoskoro médiá ohlásili, že išlo o bombu. Slovák počúval správy v rádiu za volantom autobusu.

„V jednom momente som zaregistroval, že je v plnom autobuse hrobové ticho. Viacero ľudí sa postavilo dopredu čo najbližšie ku mne a počúvali rádio so mnou. Pustil som ho čo najhlasnejšie. Okrem motora to bol jediný zvuk v autobuse plnom ľudí. Žiadna hystéria, žiadna teatrálnosť, vzlyky, objímanie. Všetci len mlčali a počúvali,“ hovorí.

[Ako premýšľajú a žijú extrémisti: Do tmy. Tajný život extrémistov – náš tip na knihu od Denníka N. ]

V tom čase si mnohí vrátane neho mysleli, že išlo o prácu

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Svet

Teraz najčítanejšie