Denník N

Storočný príbeh dopingu: Brandy s jedom na krysy, ale aj krvné transfúzie a genialita Rodčenkova

Ilustrácia – Deník N
Ilustrácia – Deník N

Zatiaľ sa zdá, že na tohtoročnej olympiáde sa bude slovo test častejšie spájať s covidom než s nepovolenými prostriedkami zvyšujúcimi výkonnosť športovcov. Problém dopingu však existuje ďalej. Jeho príbeh je omnoho zložitejší, než si zvyčajne myslíme.

26. augusta 1960 spadol v Ríme z bicykla dánsky pretekár Knut Jensen. Tým sa začala moderná história dopingu, hoci to v tej chvíli ešte nikto nevedel.

Bol druhý deň olympijských hier a cyklisti išli časovku družstiev, náročnú disciplínu, pri ktorej sa tím musí držať tesne pohromade a spolupracovať. V cieli sa počíta čas predposledného.

Dáni patrili k favoritom, ale tak ako všetkých ostatných ich zaskočila extrémna horúčava – už o deviatej ráno, keď sa preteky začali, sa ortuť v teplomeroch vyšplhala nad tridsaťpäť stupňov. Dáni so sebou – rovnako ako mnohí iní pretekári – nemali vodu, pretože fľaše boli príliš ťažké a v rýchlych pretekoch by im prekážali.

Ešte to bolo legálne

Dáni zvládli bez problémov len tretinu trate. Potom to jeden z nich, Jørgen Jørgensen, vzdal. Krátko nato začal mať ťažkosti Jensen. Tímoví kolegovia ho dokonca chvíľu tlačili, ale pádu zabrániť nedokázali. A ďalej to začína byť neprehľadné.

Usporiadatelia odviezli Jensena na ošetrovňu. Tá bola v armádnom stane bez klimatizácie, bolo tam ešte väčšie teplo ako vonku. Cyklistu, ktorý sa zrútil z horúčavy, tam uložili namiesto toho, aby ho napríklad ponorili do studenej vody.

Po dvoch hodinách Jensen zomrel – na prehriatie organizmu, dehydrovanie a v neposlednom rade aj fraktúru lebky, ktorú pri páde utrpel. Oficiálne bolo príčinou smrti zlyhanie srdca a celkový tepelný šok. Dnes by sa ho asi podarilo zachrániť a pri správnej starostlivosti to bolo možné aj vtedy; zabil ho predovšetkým zlý postup talianskych lekárov.

Čoskoro však vyšlo najavo, že Jensen dostal od trénera pred pretekmi liek zvaný Roniacol. Dánsky tím nemal dôvod túto skutočnosť tajiť, pretože v tom čase nešlo o nič nelegálne.

Roniacol je vazodilatátor, čo znamená, že rozširuje cievy, a tým prispieva k lepšiemu prekrveniu svalov. Okrem toho znižuje krvný tlak, čo jednak zrýchľuje dehydratáciu, a zároveň môže spôsobiť, že sa vám zamotá hlava a napríklad spadnete z bicykla.

Ľahšie bolo odhaliť alkohol

Tak vznikol čiernobiely príbeh, prvý z mnohých na túto tému. Podľa neho Jensen zomrel jednoznačne vinou dopingu; previnil sa nielen on, ale aj celý dánsky tím. Záver bol, že doping zabíja športovcov.

Bežne sa navyše dočítate, že Jensen okrem Roniacolu bral aj amfetamíny, teda stimulačné lieky (známe ako pouličné drogy speed, pervitín, „meth“), čo však nikdy nebolo dokázané a pravdepodobne ide o fabuláciu.

Ani tieto látky neboli v roku 1960 zakázané, takže dánsky tréner by ich zrejme priznal rovnako ľahko ako Roniacol – v snahe informovať lekárov, ktorým by pri záchrane umierajúceho mohla byť taká znalosť užitočná. Okrem toho amfetamíny rušia účinok Roniacolu, pretože sťahujú cievy, takže paradoxne možno mohli Jensena zachrániť, keby si ich naozaj vzal.

Knut Jensen bol historicky druhým olympionikom, ktorý zomrel počas pretekov (prvým a dlho jediným bol portugalský maratónec Lázaro v roku 1912). Jednoduchá a škandalózna interpretácia jeho smrti zaujala celý svet a vrhla tieň na olympijské hnutie, hlásajúce vznešené ideály.

Medzinárodný olympijský výbor sa postupne dopracoval k trom argumentom proti dopingu, ktoré platia dodnes: poškodzuje zdravie športovcov, umožňuje dosiahnuť víťazstvo podvodom a je v rozpore so „športovým duchom“.

Vznikla veľmi jednoduchá podoba testovania. V roku 1968 v Mexiku bol diskvalifikovaný prvý olympionik, švédsky moderný päťbojár Hans-Gunnar Liljenwall, nie však pre amfetamíny či steroidy, ale preto, že pred streleckou časťou súťaže vypil dve pivá (čo je zvláštny nápad sám osebe). Áno, na zozname zakázaných látok bol aj alkohol.

Nikoho iného vtedy v Mexiku nediskvalifikovali, hoci dlhodobé užívanie anabolických steroidov bolo v tých časoch úplne bežné. Stačilo ich však vysadiť niekoľko týždňov pred pretekmi a laboratóriá nemali šancu čokoľvek zistiť. Niekoľko desatín promile alkoholu v krvi však spoznali ľahko. Do kurióznej histórie dopingu však táto príhoda veľmi dobre zapadá.

História dopingu

Verme, že Liljenwall si na tých dvoch pivách aspoň pochutnal. To však rozhodne nemohol povedať maratónec Charles Hicks, reprezentant Spojených štátov na olympiáde v roku 1904. Keď sa na trati začal rúcať, podal mu jeho lekár, ktorý ho sledoval z auta (to sa vtedy smelo), povzbudzujúcu zmes.

Tá sa skladala z brandy, vaječného

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Doping v Rusku

História

OH Tokio 2021

Šport a pohyb, Veda

Teraz najčítanejšie