Denník N

(Nielen) pandemické poznámky vysokoškolského učiteľa

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Školy sú konzervatívne inštitúcie, ktoré sú rezistentné k revolučným zmenám. Je oveľa jednoduchšie zaviesť malú technologickú inováciu, ktorá zapadá do aktuálneho kurikula, ako zásadnú zmenu, ktorá neguje zaužívané stereotypy.

Autor je vysokoškolský učiteľ

Vynútený presun vzdelávania do online prostredia bol veľkým experimentom testujúcim efektivitu nových vzdelávacích technológií. Ako (sme) obstáli? Nasleduje pár poznámok konfrontujúcich osobné skúsenosti s dátami zo sveta online vzdelávania. Keďže autor je vysokoškolský učiteľ, sú zamerané primárne na univerzitné vzdelávanie; miestami však môžu mať aj všeobecný dosah.

Eliminácia vzdelávacích nástrojov

Pod oknami nášho bytu je materská škola. Okolo deviatej jej okolie zaplnia hlasy detí. Časť z nich výska pri prekonávaní preliezačiek, hraní futbalu a behaní, časť komunikuje medzi sebou pri stavaní hradov z piesku, ďalšie deti neúnavne kladú otázky pani učiteľke, ktorá sa – podľa aktuálnej zásoby trpezlivosti – snaží uspokojiť ich neuspokojiteľnú zvedavosť. Toto banálne pozorovanie ilustruje tri základné aktivity, prostredníctvom ktorých sa deti učia: fyzická aktivita, hra a kladenie otázok. Všetky tieto aktivity robia spontánne a s radosťou. A potom idú do školy…

Tu sa situácia začne meniť. Fyzická aktivita je počas vyučovania minimalizovaná pod rúškom dodržiavania disciplíny a hodiny telesnej výchovy tento deficit nedokážu kompenzovať; skôr sa u mnohých detí stávajú postrachom, ktorému sa vyhýbajú. Hrať sa počas vyučovania nie je želateľné, pretože to odpútava pozornosť od preberaného učiva. A klásť otázky, či nebodaj polemizovať s učiteľom, býva často penalizované nielen zo strany pedagógov, ale aj spolužiakov. Jedným z podstatných výsledkov prvých dvoch stupňov vzdelávania je tak postupná eliminácia tých najúčinnejších vzdelávacích nástrojov, ktoré sa osvedčili v evolúcii nášho druhu.

Nútený prechod

Hrdina poviedky Washingtona Irvinga z roku 1819 Rip van Winkle počas výletu do hôr vypije likér, po ktorom zaspí na dvadsať rokov. Svet, do ktorého sa zobudí, sa ohromne zmenil. Keby však Rip van Winkle spal aj dvesto rokov a vrátil by sa do školy, v systéme vyučovania by žiadne zmeny nezaregistroval. Áno, náplň jednotlivých predmetov by sa odlišovala, ale spôsob ich realizácie by bol rovnaký ako v 19. storočí.

Túto metaforu použil americký expert na nové formy vzdelávania Justin Reich vo svojej knihe Failure to Disrupt: Why Technology Alone Can’t Transform Education. Na prvý pohľad je toto porovnanie neadekvátne. Veď triedy či posluchárne vyzerajú úplne inak ako pred pár rokmi; sú v nich počítače napojené na dataprojektor či interaktívnu tabuľu; žiaci majú k dispozícii „múdre” telefóny a/alebo tablet s prístupom na internet poskytujúci neobmedzené možnosti prístupu k edukačným animáciám a videám. Školské knižnice s objemnými knihami sú nahradené wikipédiou poskytujúcou odpovede na všetky otázky. A nakoniec, v priebehu posledného roku by Rip van Winkle namiesto klasických tried našiel žiakov počas vyučovania v pyžame v ich detských izbách alebo v iných častiach bytov akurát neobsadených ich rodinnými príslušníkmi. Naopak, tvrdili by oponenti, spôsob vzdelávania sa za posledných niekoľko rokov zásadne zmenil, nové technológie nám dávajú doteraz netušené možnosti učiť lepšie, efektívnejšie. Núteným prechodom do online priestoru poskytla pandémia vzdelávaciemu systému možnosť experimentálne testovať, či je tento optimistický predpoklad správny.

Mnohí z nás, ktorí mali pred pandémiou o možnostiach online vzdelávania iba hmlisté predstavy, boli nútení naučiť sa ovládať nástroje, o ktorých existencii predtým často ani netušili. Zo dňa na deň sa miestami našich stretnutí s kolegami a študentmi namiesto tried, posluchární, cvičební a seminárnych miestností stali Zoom, GoogleMeet, Webex či MS Teams. Po prvých opatrných rande v podobe kostrbatých prednášok sme čoraz istejšie a odvážnejšie začali využívať interaktívne poznámkové bloky, diskusné skupiny, virtuálne tabule, elektronické zadania, priebežné skúšanie prostredníctvom online testov… Objavovali sme ohromné možnosti, ktoré online platformy poskytujú pre interaktívne vyučovanie. Zdalo sa, že pandemický lockdown môže mať aj pozitívny efekt na to, ako učíme. Až na to, že po roku sú výsledky – mierne povedané – rozpačité.

Lineárny prenos

Prečo technologické možnosti, ktoré sú nám k dispozícii pre zlepšenie nášho pedagogického výkonu, často nevedú k želaným výsledkom? Prečo je často jediným náznakom interakcie študentov s učiteľmi omylom zapnutý mikrofón sprostredkujúci výmenu názorov s rodinným príslušníkom či viachlasné „ďakujemééé/dovideniááá” na konci prednášky? Iste, jedným z dôvodov je, že sme tieto možnosti roky ignorovali a že ich zvládnutie vyžaduje čas a majstrovstvo, ktorého úroveň je potrebné trénovať. Nie je to však dôvod najpodstatnejší.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie