Naučilo nás to viac vnímať krivdu, vravia dvaja dospelí ľudia, ktorí v detstve zažívali šikanu
V jednom americkom prieskume uviedlo 47 percent účastníkov, že ich šikanovanie v detstve v istom zmysle posunulo dopredu. Väčšina ľudí však pre šikanu trpí takmer celý život.
Marek bol najnižší a najchudší v triede, odstávali mu uši a o jeho otcovi všetci vedeli, že nezriedka prespáva na mol opitý na rôznych verejných miestach v ich obci. „Nebol som ani dobrý žiak, keď som mal trému, čo bolo takmer vždy, zajakával som sa. Jednoducho ideálny terč na posmievanie, štuchance, izoláciu a neskôr aj na celkom premyslenú šikanu,“ hovorí dnes 51-ročný muž.
V šiestej triede ho spolužiaci donútili, aby bozkal dosku na toalete, na telesnej ho obkľúčili a stiahli mu tepláky aj slipy a držali mu ruky, aby sa nemohol obliecť. „Najhoršie však bolo to, že mi nadávali do sprostých a robili si žarty z našej rodiny, napríklad napodobňovali môjho opitého otca,“ spomína si. A dobre si pamätá aj to, že sa ho nikto nezastal.
Hneď ako sa dalo, zo svojho rodiska vypadol. Uprosil mamu, aby ho zapísala na učilište s internátom. Vyučil sa a v krajskom meste začal pracovať vo fabrike, kde dostal slobodáreň. Po revolúcii fabriku sprivatizovali a načas prišiel o prácu. Začal chodiť na sezónne brigády na farmy do Holandska a neskôr tam aj zostal.
„Našiel som si manželku z Poľska a s jej bratom som začal podnikať. Darí sa nám dobre, a to už niekoľko rokov, máme rodinnú firmu, dvadsať zamestnancov a bez veľkých strát sme zatiaľ prežili aj covid,“ opisuje.
Obrátilo sa to, tak to chodí
Keď príde do rodnej dediny, už sa mu nikto nesmeje. „Keby som chcel
