Putinov nebezpečný ukrajinský naratív

Autor je švédsky ekonóm

Ruský prezident Vladimir Putin je posadnutý Ukrajinou – alebo skôr predstieraním, že Ukrajina neexistuje. Vo svojej každoročnej televíznej šou, v ktorej odpovedá na divácke telefonáty, 30. júna tvrdil, že „Ukrajinci a Rusi sú jeden národ“. Potom publikoval článok, ktorý mal za cieľ zdôvodniť jeho „presvedčenie“ tým, že opisoval spoločnú históriu týchto dvoch krajín. Bol to majstrovský kurz dezinformácií – a to chýba len krok k vyhláseniu vojny.

Sme svoji

Putin začína svoju rozprávku v Starej Rusi, kde Rusov, Ukrajincov a Bielorusov spájal jeden jazyk a po „krste Ruska“ a prijatí pravoslávneho náboženstva až do pätnásteho storočia aj jedna viera – pravoslávne kresťanstvo. Aj uprostred roztrieštenosti, píše Putin, ľudia vnímali Rusko ako svoju spoločnú vlasť.

Podľa tohto naratívu bola poľsko-ruská vojna v rokoch 1605 – 1618 pre ľudí „oslobodzujúca“. Ukrajinci boli „znovu zjednotení“ s ostatnými ruskými pravoslávnymi ľuďmi a vytvorili „malé Rusko“. Výraz „Ukrajina“ znamenal niečo ako „na hranici“.

V Putinovom príbehu odráža vôľu ľudu aj vznik Novoruska v roku 1764 a expanzia ruskej ríše. „Integrácia západoruských krajín do spoločného štátu bola nielen výsledkom politických a diplomatických rozhodnutí; uskutočnilo sa to na základe spoločnej viery a kultúrnych tradícií a jazykovej príbuznosti.“

Generál Alexander Suvorov, ktorý prekonal obrovský odpor, aby zabezpečil rozšírenie ruského územia, by určite nesúhlasil. Putin však naznačuje, že spoločný jazyk – oddelený iba „regionálnymi jazykovými znakmi a dialektmi“ – okrem iného popiera možnosť, že by Ukrajina mohla rozvíjať svoju vlastnú kultúru. Napríklad ukrajinský národný básnik Taras Ševčenko písal básne v ukrajinčine, prózu však písal predovšetkým v ruštine.

Podobne bol Nikolaj Gogoľ, ktorý sa narodil v Poltavskej gubernii na Ukrajine (tá bola vtedy súčasťou Ruskej ríše), „ruským vlastencom“ a písal v ruskom jazyku. „Ako možno rozdeliť toto dedičstvo medzi Rusko a Ukrajinu?“ pýta sa Putin.

Zločin proti Rusku

Ruský prezident o niečo ďalej odsudzuje „tvrdú polonizáciu“, ktorá sa uskutočnila v medzivojnovom období, keď Poliaci potláčali „miestnu kultúru a tradície“. Potom oceňuje boľševikov za „rozvoj a posilnenie“ ukrajinskej „kultúry, jazyka a identity“ prostredníctvom ich politiky ukrajinizácie.

Putin však tvrdí, že problémom bolo, že „ukrajinizácia bola často uvalená aj na tých, ktorí sa nepovažovali za Ukrajincov“. Rusifikáciu Ukrajincov, ktorá výrazne presahuje všetko, čo urobili Poliaci, autor v článku nespomína.

Vladimir Putin taktiež prezentuje Sovietsky zväz ako záchrancu znovuzjednotenia Ukrajiny. „V roku 1939 boli územia, ktoré predtým zabralo Poľsko, vrátené do ZSSR. Ich hlavná časť bola venovaná sovietskej Ukrajine.“ Toto je bizarná interpretácia paktu Molotov-Ribbentrop medzi Sovietmi a nacistickým Nemeckom. Putin napriek tomu nehanebne usudzuje, že „súčasnú Ukrajinu úplne vytvorila sovietska epocha“.

Putin má svoje výhrady k boľševikom, ktoré idú nad rámec ich zjavne prílišnej ukrajinizácie. Nemá však problém napríklad s veľkým hladomorom, ktorý v rokoch 1932 – 1933 zabil milióny Ukrajincov. (Putin sa vôbec nezmieňuje o Stalinovi a tvrdí, že moderní ukrajinskí lídri „prepisujú históriu“, keď prezentujú „spoločnú tragédiu kolektivizácie a hladomoru“ ako genocídu.)

Autor skôr nesúhlasí s tým, ako boľševici zaobchádzali s ruským národom: „ako s nevyčerpateľným materiálom pre spoločenské experimenty“. Ich sny o „svetovej revolúcii“ a zrušení národných štátov ich priviedli k svojvoľnému „rušeniu hraníc“ a rozdávaniu „štedrých“ územných darov. „Rusko bolo skutočne okradnuté,“ píše ruský prezident.

Aj keď svet odsudzuje „zločiny sovietskeho režimu“, za zločiny nepovažuje kroky boľševikov za účelom „odtrhnutia“ historických území – napríklad Krymu – od Ruska. A Putin vie prečo. Vraj preto, že „to viedlo k oslabeniu Ruska“, takže naši „neprajníci sú spokojní“.

Čo sme ochotní urobiť?

Putin sa vracia k neprajníkom, ale zjavne má čo povedať aj k ekonomike. „Ukrajina a Rusko sa vyvíjajú ako jednotný ekonomický systém už celé desaťročia, ba stáročia,“ čím sa pred tridsiatimi rokmi dosiahla taká „hĺbka spolupráce“, akú by závidela aj dnešná Európska únia. Prezident nie veľmi dôveryhodne tvrdí, že napríklad od roku 1991 do roku 2013 ruské dotácie na plyn ušetrili Ukrajine z rozpočtu viac ako 82 miliárd dolárov. Nehovorí však o podriadenosti, ktorú mu museli ponúknuť ukrajinskí lídri.

„Takýto úzky vzťah môže… zvýšiť potenciál oboch krajín,“ píše Putin. Pravdou však je, že tieto desaťročia spolupráce spôsobili, že obe ekonomiky zostali nedostatočne rozvinuté. To však neprekáža: Putin obviňuje Ukrajinu z „deindustrializácie a hospodárskej degradácie“ a z úsilia odtrhnúť sa od Ruska od roku 2014.

Rusko vždy zaobchádzalo s Ukrajinou „s veľkou láskou“, vyhlasuje Putin. Ja by som tak uvalenie prísnych obchodných sankcií, ako to urobilo Rusko Ukrajine, keď bol v roku 2014 zosadený Putinov kumpán Viktor Janukovyč, neoznačil. Nie je to trefné ani v prípade zostrelenia letu MH17, pri ktorom zahynulo 298 ľudí.

Podľa Putinovho rozprávania ukrajinské elity napriek tomu „premrhali úspechy mnohých generácií“, a ospravedlňovali nezávislosť svojej krajiny „popretím svojej minulosti“. Tlačili ich do toho EÚ a USA – zjavní negatívni hrdinovia príbehu modernej Ukrajiny, ktorí sa podieľajú na komplexnom „protiruskom“ projekte.

To je ozvena Putinovho tvrdenia v spomínanom televíznom programe: „O hlavných otázkach fungovania Ukrajiny sa nerozhoduje v Kyjeve, ale vo Washingtone a čiastočne v Berlíne a Paríži.“ Podľa Putina je prijatie „úplného externého riadenia jeho krajiny“ ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským prekážkou akéhokoľvek pokusu o stretnutie.

Putin vo svojom článku napriek tomu hovorí, že „Rusko je otvorené dialógu s Ukrajinou“. Aby však takýto dialóg fungoval, musí Ukrajina skôr reprezentovať „vlastný národný záujem“, ako sa snažiť „slúžiť zahraničným záujmom“. Jediným národným záujmom Ukrajiny musí byť zjednotenie s Ruskom. Nenechajte sa pomýliť. Tým, že Putin popiera právo Ukrajiny na nezávislosť, pripravuje pôdu pre vojnu. Západ sa preto musí rýchlo rozhodnúť, čo je ochotný urobiť, aby tomu zabránil.

© Project Syndicate