Denník N

Vaša dedina je predurčená na zánik, oznámili ľuďom z Koša a začali im búrať domy, poddolované územia dnes pomaly ožívajú

Eva Belanová, dcéra Jolany Pernišovej, v rukách drží obraz rodičovského domu v Koši. Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N
Eva Belanová, dcéra Jolany Pernišovej, v rukách drží obraz rodičovského domu v Koši. Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Na prelome 80. a 90. rokov z obce Koš neďaleko Prievidze odišlo asi 2500 ľudí. Museli ustúpiť ťažbe hnedého uhlia pod ich dedinou. Mnohí sledovali búranie domu, ktorý si sami postavili a prežili v ňom väčšinu svojho života.

Tento text je súčasťou regionálneho projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Prievidzi a okolí.

Jolana Pernišová býva v paneláku, no na stene jej visí obraz rodinného domu. Červená brána, záhrada a vo dvore zaparkované auto. Je to dom, v ktorom kedysi žila, až kým ju nevysťahovali. Baníci totiž mali pod jej dedinou vyraziť dlhé chodby na ťažbu uhlia.

Z domu sa vysťahovala v roku 1990. Bane v Prievidzi v tom čase po stovkách skupovali domy v dedine Koš. Vždy, keď baníci pod zemou vyrazili časť chodby, zbúrali bagre na povrchu ďalšie rodinné domy.

Podobný obraz, ako má na stene zavesený pani Pernišová, má doma množstvo pôvodných Košanov. Alebo Košovcov, ako si sami hovoria napriek odporúčaniu jazykovedcov. Obrazy ich domov dnes visia najmä v panelákoch v neďalekej obci Kanianka. Sem sa z Koša presťahovalo asi dvetisíc ľudí.

Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Život vysťahovaných ľudí sa výrazne zmenil. Z domov sa väčšinou presunuli do bytov. Z veľkej dediny známej svojou kultúrou a športom odišli a zakotvili na okraji malej obce, kde sa končila cesta a kde v priebehu pár rokov vyrástlo sídlisko bez školy, bez detských a športových ihrísk, bez kultúrneho domu.

„Neboli tu chodníky, ľudia chodili po zablatených foršniach,“ hovorí starosta Kanianky Ivor Husár (nezávislý). Kanianka mala ešte začiatkom 80. rokov len asi 700 obyvateľov, dnes ich má aj vďaka ľuďom vysťahovaným z Koša viac ako štyritisíc.

Najťažšie sa so svojimi domami lúčili starší obyvatelia, ktorí si ich často postavili svojpomocne a prežili v nich väčšinu života. „Veľa seniorov do roka alebo do dvoch zomrelo, lebo nevedeli uniesť, že sa pozerali z okna a zrazu tam nemali žiadnu záhradku, sliepky, nič,“ hovorí Husár.

Niektorí mladší Košania to však, naopak, považovali za príležitosť osamostatniť sa a vytvoriť si domov, v ktorom je stále teplá voda, netreba prikladať uhlie do kotla a drieť na záhrade.

„Bolo to pohodlnejšie bývanie,“ priznáva dcéra Jolany Pernišovej Eva Belanová. V čase, keď odchádzala z Koša, mala jej dcéra tri roky a syn bol štvrták. Nájomný byt v tom čase dostala každá rodina aj dospelé deti. A tak sa mohlo stať, že ak sa v starom rodinnom dome tlačili tri generácie, dostali do užívania aj päť nájomných bytov.

Štát postavil Košanov pred hotovú vec. Proti rozhodnutiu vysťahovať tri štvrtiny dediny nemalo zmysel sa priečiť. „Geológia zeme pod jej katastrálnym územím nás predurčila na zánik,“ píše sa v pamätnej knihe z roku 1987, ktorú obyvatelia Koša dostali na rozlúčku.

V posledných rokoch však začína Koš a susedná časť Laskár ožívať znova. Na opustené pozemky sa vracajú záhradkári aj rodiny pôvodných obyvateľov, ktorí si tu rozložia bazén, postavia malú chatku bez základov alebo včelí úľ. Aj okolo prepadlísk naplnených vodou je čoraz viac ľudí, rybári, rodiny s deťmi aj partie kamarátov.

Z dediny, z ktorej štát vyhnal viac ako 2500 ľudí, sa dnes stáva krajina neobmedzených možností. V spustnutých domoch sa najskôr vo veľkom rabovalo, neskôr sem začal celý okres beztrestne zvážať odpad, rybári tu na zaplavených pozemkoch dodnes môžu chytať ryby bez povolenia a skupinky ľudí sa na brehu jazier rekreujú bez vedomia majiteľov pozemkov. Poddolované územie sa veľmi rýchlo mení a pre mnohých predstavuje novú príležitosť.

Nezahojené krivdy

„Tu som býval vyše 40 rokov,“ hovorí 78-ročný Ján Špeťko a ukáže na dlhý pozemok, kde je len lúka, pár ovocných stromov, staré orechy a tuja. Hranice pozemku sa dajú rozoznať len vďaka tomu, že Špeťko na ňom dodnes kosí burinu a po obvode je pár betónových stĺpikov, na ktorých bolo kedysi natiahnuté pletivo. Za stĺpikmi vidieť zarastené ruiny susedného domu.

Špeťko niesol vysťahovanie veľmi ťažko. Prišiel o dom aj o pozemok. Cíti krivdu, lebo nevedel, že baniam nemusí automaticky predať aj pozemok. A keď ho chcel späť, už mu ho nepredali. Spomína, ako dokonca prišiel do baní s hotovosťou, že od nich pozemok odkúpi, ale neúspešne. Po rokoch ignorancie už baniam pomaly prestáva volať a žiadať o osobné stretnutia. „Čo čakajú, že zdochnem a bude pokoj?“ hnevá sa.

Na pozemok, o ktorý Špeťko prišiel, osadil drevenú tabuľku s nápisom SÚKROMNÝ POZEMOK. „Mám aj bránu spravenú, ale bojím sa ju osadiť, lebo by aj tak prišli s bagrami a vytrhali by mi ju.“

Drevená tabuľka na pozemku neklame, naozaj je to súkromný pozemok. Podľa katastra však vlastníkom nie je Špeťko, ktorý tam tabuľu umiestnil, ale Hornonitrianske bane Prievidza.

Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Ján Špeťko Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Špeťkovi zostal len zvyšok rodinného pozemku na druhej strane cesty. Niekoľkokrát za týždeň sa sem chodí starať o zeleninu. Ráno príde, na obed zje, čo mu žena navarila, a pred zotmením sa vydá na cestu domov. Na pozemku nemá vodovod ani elektrinu.

Napriek tomu, že jeho pozemok je na poddolovanom území, žiadne prepadliny si na svojej záhrade nevšimol. V okolí je však terén viditeľne zvlnený. Sotva tristo metrov od neho sa začína veľké košské jazero, ktoré vzniklo prepadnutím množstva zeme a časom zaplavilo časť domov, záhrady a polia.

Popred Špeťkov pozemok zasa neustále prechádzajú veľké autá naložené stavebným odpadom a zeminou smerujúce na neďalekú skládku. Tá vznikla na miestach, kde boli prepadliská najvýraznejšie. Bane totiž majú povinnosť vrátiť prepadnuté územia do pôvodného stavu – vo väčšine prípadov to znamená vyplniť jamy bezpečným odpadom a naviezť naň ornicu.

Ján Špeťko sa z Koša najskôr presťahoval do bytu v Prievidzi a potom si s manželkou postavili dom. Keď sa ho spýtame, či si dom postavil za peniaze od baní, začne sa nahlas smiať. „Neviem, či to bola štvrtina tej hodnoty!“

Vysťahovaniu podľa neho nikto nedokázal zabrániť. Spomína si na jednu ženu, ktorá bývala neďaleko a nevedela sa so svojím domovom rozlúčiť. „Už mali všetko naložené a ona stála a stála, a dívala sa na ten dom. Syn ju volal: ‚Mama, poď‘. A ona nie a nie odísť.“

Neďaleko Špeťka žije aj Ján Pažický. Mal 55 rokov, keď sledoval, ako mu bagre rozoberajú dom, ktorý si sám postavil. Sťahovaniu sa spočiatku aj so ženou bránili, a tak ich bane k odchodu tlačili aj tým, že im vypli elektrinu. Pol roka tam potom žili bez prúdu.

Dom síce s manželkou napokon predali, ale pozemok si nechali. Chodia tam dodnes. Na mieste, kde kedysi stál jeho dom, dnes rastie len niekoľko broskyňových stromov. Žena ho počas rozhovoru súri, aby šiel rýchlo popolievať záhradu, lebo o chvíľu bude tma.

Stihne nám ešte povedať, že pred odchodom do dôchodku pracoval tridsať rokov v bani. A tie mu nakoniec zbúrali dom.

Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Dnes zvalím svoj dom

Demoláciu domov v Koši riadil v 80. rokoch Štefan Závadinka. Bol vtedy stavbyvedúcim v cestných stavbách. Bane im postupne zadávali čísla domov, ktoré treba rozobrať, a on tam následne posielal bagre.

„Raz ráno som došiel do roboty a povedal som chlapom: Dnes ideme zbúrať dom číslo 52. To je ktorý? Ten, kde som býval. A do fajrontu bol dom zrovnaný so zemou,“ hovorí Závadinka.

Necíti pri tom žiadny smútok ani sentiment, skôr sa na tom s odstupom času zabáva. So ženou prežívali vysťahovanie o čosi ľahšie, pretože v tom čase už mali postavený nový dom na druhej strane dediny, kde ťažba nehrozila.

Závadinka sa stal v roku 1992 starostom Koša a bol ním až do roku 2018, keď ho v úrade nahradil jeho syn Peter. Ako je možné, že si ľudia za starostu zvolili človeka, ktorý im demoloval domy? „Tí zo zbúraných domov sa predsa z dediny vysťahovali,“ povie žartovne.

Spočiatku sa nás snaží presvedčiť, že ľudia boli s búraním svojich domov zmierení a nevnímali to nijako tragicky. Neskôr si však spomenie na svojho svokra, pre ktorého bol odchod z domu, ktorý si sám postavil, bolestivý.

„Náš starký tam chcel zotrvať do poslednej chvíle. Aj v čase, keď už tam nebola elektrina. Mal 74 rokov. Stále chodil s fúrikom a s káričkou hore a dolu a niečo z toho starého domu vozil na nový,“ hovorí Závadinka. Po demolácii domu dokonca so svojím zaťom prestal hovoriť.

„Vyčítal mi, že ako som si dovolil zbúrať jeho dom,“ hovorí Štefan Závadinka. „Ale to potom prešlo.“

Bývalý starosta Košu a vedúci stavebných prác Štefan Závadinka. Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

V rodičovskom dome odsúdenom na zbúranie bývali Závadinkovci pomerne dlho. Takmer celá ulica už bola vysťahovaná a v opustených domoch sa vo veľkom kradlo. Žena bývalého starostu Elena Závadinková si spomína, ako šla o piatej ráno do práce, keď v jednom z domov začula buchot.

„A ja naspäť domov a museli ma ísť vystrojiť. Bála som sa. Potom už to bolo hrozné,“ hovorí. „Vykradli aj kostol, aj obecný úrad. Z domov brali železo, čo sa dalo.“

Niektorí obyvatelia svoje domy do poslednej chvíle strážili. Nechceli, aby im ktosi behal po dome, v ktorom prežili celý život, a začali ho rozoberať. Závadinka však tvrdí, že samotnému búraniu už nikto aktívne nebránil. „Dostávali sme ich odpojené od elektriny, vyčistené, s ľuďmi sme do kontaktu neprichádzali.“

Radšej keby ho zbúrali

Dom z obrazu, v ktorom žila Jolana Pernišová, nikdy nezbúrali. V niektorých vykúpených domoch totiž bane dočasne ubytovávali záujemcov o podnájom. A ak sa v podzemí zmenili plány a chodby sa posunuli jedným alebo druhým smerom, mohlo sa stať, že vysťahovaný dom nikdy nezrútili.

Presne to je aj príbeh domu Jolany Pernišovej. Po výzve na vysťahovanie predali baniam len dom a záhradu si nechali. Pár rokov sa o ňu ešte chodili intenzívne starať, ale potom to vzdali. Bolo pre nich ťažké pozerať sa na dom, z ktorého museli odísť a ktorý bane po čase prenajali inej rodine.

„My sme zazerali po nich, oni zazerali po nás, bolo to také všelijaké,“ hovorí Pernišovej dcéra Eva Belanová, ktorá už robí viac ako tridsať rokov matrikárku v Kanianke.

V dome dodnes býva iná rodina. „Nechodím sa na ten dom pozerať, človeku je to ľúto, to sa nedá,“ hovorí Pernišová. „Radšej keby ho boli zbúrali.“

„Rodičia sa s tým ťažko vyrovnávali, najmä otec. Mali sme udržiavaný dom a veľkú záhradu. Otec ešte aj trávu kosil nožnicami okolo koľají, aby si kosu nepokazil. Dlho sa s tým vyrovnával. Keď odchádzal, mal asi 55 rokov,“ hovorí Belanová. Jej otec pred štyrmi rokmi zomrel.

Pernišová ani jej dcéra dom nechceli od baní spätne odkúpiť. „Čo by som tam robila?“ pýta sa Pernišová. „Ani deti by tam nešli, veď tam už nič nie je.“

Naklonovaný kostol

Hnedému uhliu musel ustúpiť aj vzácny košský Kostol sv. Andreja, apoštola. Za jeho záchranu bojovalo množstvo veriacich, ale neúspešne.

„Bane nám nechcú zrútiť kostol. Oni ho len poddolujú. Potom padne sám. A takto to vlastne robí diabol s ľudskými dušami. Nezničí nás priamo, on nás len poddoluje,“ povedal v tom čase kňaz pochádzajúci z Koša Jaroslav Špeťko.

Miestnym košským kňazom bol v tom čase Stanislav Hromádka. Ten v televíznom dokumente tvrdil, že bane sa všemožne snažia kostol zbúrať, aby mohli pokračovať v ťažbe. Nechcú tam preto žiadny historický výskum a pamiatkarom dokonca ponúkli úplatok za to, ak v kostole nenájdu nič cenné.

Pod kostolom sa totiž nachádzalo takmer šesť miliónov ton uhlia, ktoré by baníci bez demolácie kostola nemohli vyťažiť. A ak by ho nemohli vyťažiť, znamenalo by to, že zbytočne robili niektoré banské práce, vykupovali pozemky, búrali domy.

Pamiatkari chceli zachovať aspoň najvzácnejšiu časť kostola – gotickú kaplnku z 15. storočia. Spočiatku si mysleli, že sa im podarí zachrániť len časť nástenných malieb a sochárskych prvkov. Preto dali na druhej strane obce Koš postaviť kópiu kaplnky, kam chceli tieto vzácne časti preniesť.

Plány sa však zmenili a ukázalo sa, že obec môže kaplnku presťahovať celú. A tak ju na Mikuláša v roku 2000 odrezali od zvyšku kostola, naložili jej 380-tonovú klenbu na pásový stroj a v priebehu jedného dňa ju premiestnili na miesto vzdialené necelé dva kilometre, hneď vedľa jej kópie.

„A preto máme dve rovnaké kaplnky vedľa seba,“ povie starosta Košu Peter Závadinka a začne sa smiať. Sám považuje dve rovnaké stavby vedľa seba za bizarné podobne ako jeho otec.

„Vtedy sa akurát v Anglicku klonovali ovce a ja som do televízie povedal, že sme jediní na svete, ktorí dokážu klonovať aj kaplnky. V ten večer som mal od pamiatkarov telefonáty, ako som si to dovolil povedať,“ spomína si bývalý starosta Štefan Závadinka.

„Smejeme sa na tom, že je to putovný kostol a na budúci rok sa bude prevážať zasa do Sebedražia. Alebo že tú kaplnku musíme otočiť opačne a bude z toho autobusová zastávka.“

Na jar 2001 pyrotechnici odpálili zvyšok kostola v poddolovanom území. Rovnako ako na sťahovanie kaplnky, tak aj na demoláciu sa prišlo pozrieť množstvo ľudí. Niektorí pre spomienky na omše, iných pritiahla skôr možnosť vidieť zblízka odpal budovy.

Bývalý starosta je presvedčený, že napriek protestom veriacich bol zánik kostola dobrým rozhodnutím. Ak by ho totiž zachovali, zostal by stáť v poddolovanom území osamotený a niektorí veriaci by doň museli dochádzať aj dva kilometre.

„Pýtal som sa ich: Nie je výhodnejšie mať kostol postavený tu v dedine? Vieme predsa, ako dopadne dom, keď sa nepoužíva. Schátra,“ hovorí Štefan Závadinka.

Z pôvodného Kostola sv. Andreja v Koši v roku 2000 odrezali vzácnu gotickú kaplnku z 15. storočia a zvyšok kostola odstrelili. Foto – TASR

Z pôvodného Kostola sv. Andreja v Koši v roku 2000 odrezali vzácnu gotickú kaplnku z 15. storočia a zvyšok kostola odstrelili. Foto – TASR

Z pôvodného Kostola sv. Andreja v Koši v roku 2000 odrezali vzácnu gotickú kaplnku z 15. storočia a zvyšok kostola odstrelili. Foto – TASR

Z pôvodného Kostola sv. Andreja v Koši v roku 2000 odrezali vzácnu gotickú kaplnku z 15. storočia a zvyšok kostola odstrelili. Foto – TASR

Z pôvodného Kostola sv. Andreja v Koši v roku 2000 odrezali vzácnu gotickú kaplnku z 15. storočia a zvyšok kostola odstrelili. Foto – TASR

Aj v centre obce však začala vzácna kaplnka časom chátrať. Po oprave strechy a fasády už sa peniaze na ďalší výskum alebo úpravy nenašli. Namiesto veriacich sa do nej nasťahovali lastovičky.

Obec teda kaplnku pred pár rokmi odkúpila od cirkvi za jedno euro a opravila ju na vlastnú päsť bez pamiatkarov.

„My sme to len uzavreli, dali sa tam okná a dvere, lebo tam bola veľká otvorená klenba a ktokoľvek tam mohol prísť,“ obhajuje svoje rozhodnutie bývalý starosta Štefan Závadinka. Do kaplnky už sa teda dostane len ten, kto požiada o otvorenie na obecnom úrade. Po vstupe do stavby cítiť ťažký zatuchnutý vzduch a vidieť polystyrénom zadebnený vchod.

Bývalého starostu za takúto rekonštrukciu veľa ľudí nepochválilo. „Samozrejme, dobehli pamiatkarky z Prievidze a chceli mi dať pokutu, že ako som si dovolil to urobiť bez ich súhlasu. Že veď som to mohol s nimi skonzultovať a oni by navrhli iné riešenie. Hovorím im: Keď budete mať peniaze, tak si navrhujte svoje riešenia,“ hovorí Štefan Závadinka.

Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Na hranici zlomu

Bývalý starosta Koša Štefan Závadinka sedí na záhrade pred domom a ukazuje na svoj betónový plot s jemnou prasklinou. „Stále tu nejaké sadanie existuje,“ hovorí. Jeho pozemok sa nachádza na hranici zlomového územia, kde ešte môže mať ťažba vplyv na pohyb zeme.

Jeho manželka sa bála v tomto hraničnom území stavať dom, on však nie. „Ak by to náhodou puklo, tak nám to bane zaplatia a postavíme si nový,“ povie s ľahkosťou Závadinka. Odborníci počítajú s pohybmi zeme až do roku 2030, teda asi sedem rokov po tom, čo sa na hornej Nitre skončí ťažba hnedého uhlia.

Za domom bývalého starostu už je len jeho dlhá záhrada a oproti cez cestu pár starých domov, ktoré mali byť zbúrané. Za nimi už je len značka poddolovaného územia, golfové ihrisko, ktoré si pochvaľuje terén zvlnený ťažbou, a skládka stavebného odpadu.

Vyľudnené obce Koš a časť Novák Laskár sa stali po vysťahovaní obyvateľov a zbúraní domov smetiskom. „Tam sa nosilo všetko možné z celého okresu,“ hovorí starosta Kanianky Ivor Husár. „Koš je pre mňa jedno abnormálne obrovské smetisko.“

Starosta Kanianky Ivor Husár. Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Jeho slová môžu znieť tvrdo, ale je to tak. Pri prechádzke po poddolovanom území každých pár metrov vidíme oznam „Zákaz sypania smetí“. Pod burinou na mnohých miestach presvitá stavebný aj iný odpad.

„Pred dvadsiatimi rokmi som musel pozasýpať takmer všetky cesty, aby tam bol čo najmenší prístup, lebo do každej ulice vošlo nákladné auto, vysypalo bordel a ušlo,“ hovorí bývalý starosta Štefan Závadinka.

Dialo sa to na súkromných pozemkoch, pri cestách aj na smetisku vyhradenom len pre stavebný odpad. Košskú skládku museli dať strážiť, lebo tam stále nachádzali smeti, ktoré tam nepatrili. Zabralo to však len čiastočne.

„Smetisko je strážené každý deň od šiestej ráno do šiestej večer a v sobotu do dvanástej. Ale keď príde niekto v noci alebo v nedeľu večer, nie je šanca to ustriehnuť,“ hovorí starosta Koša Peter Závadinka. Smetisko spravuje obec Koš, presnejšie firma, ktorú obec zriadila.

Náhodné smeti sa podľa domácich v poddolovanom území objavujú čoraz zriedkavejšie. Je tu totiž čoraz viac ľudí smerujúcich na jazerá alebo do záhrad roztrúsených po celom území. Nelegálne vysypanie smetí môže ktokoľvek odfotiť alebo nakrútiť na mobil.

Oživenie poddolovaného územia vďaka záhradkárom vracajúcim sa na svoje alebo na prenajaté pozemky tak môže oblasť zachrániť pred povesťou veľkého smetiska.

Starosta Koša Peter Závadinka. Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Deti v neznámej vode

Na brehu košských jazier sú desiatky ľudí. Okrem rybárov stojacich po obvode jazera sa vo vode kúpu tri malé deti. Ich rodičia postávajú na brehu a pozerajú, ako sa deti pasujú s nafukovacími kolesami a plutvami.

O kvalite vody sa však vie len málo. Žiadne tabule na kúpanie nenavádzajú ani od neho neodrádzajú.

„Nie je to hygienicky veľmi dobrá voda,“ hovorí bývalý starosta Štefan Závadinka. „Je to len splašková voda z rolí, obsahuje to veľmi veľa dusíka, lebo tam z polí splavuje hnojivo. Kto by sa vám v takej vode kúpal? Ja som tam v živote nikoho nevidel kúpať sa.“

Jeho syn Peter Závadinka, ktorý v roku 2018 preberal úrad po svojom otcovi Štefanovi, má pritom inú skúsenosť. „Však aj moji fagani sa tam chodili kúpať,“ hovorí súčasný starosta o vnukoch toho bývalého. Nevie však, či sú jazerá bezpečné na kúpanie. „Rozbor som nerobil, viac-menej je to na vlastnú zodpovednosť.“

Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

V jazere pritom nemusí byť nebezpečná len znečistená voda. Na dne sa môžu nachádzať aj zvyšky stavebného odpadu po zbúraných domoch, ostré predmety alebo roxory. Závadinka preto hovorí, že jeho synovia terén poznajú a kúpu sa najmä na miestach, kde voda zaplavila polia.

Dokonca aj občianske združenie Košovské jazerá, ktoré časť brehu upravilo a vybudovalo tu drevené mólo a malé pláže, na svojom Facebooku informuje, že kúpanie je tu len na vlastné nebezpečenstvo. Varuje aj pred skákaním do vody, pretože v nej môžu byť zaplavené stromy. Tie v niektorých jazerách stále trčia nad hladinou, obielené a bez lístia.

Občianske združenie skúpilo na brehu jazier niekoľko pozemkov a pri svojom vzniku v roku 2018 sľubovalo, že chce tento priestor vyčistiť od odpadu a vybudovať tu okrem možnosti opekania aj náučný chodník o miestnej prírode, letné kino, plážový volejbal či reštaurácie. S konateľom Jánom Čičmancom sme sa chceli spojiť a spýtať sa ho, či sú plány združenia stále aktuálne. Odmietol s nami však hovoriť.

Ryby aj pre nerybárov

Rybár Milan už sedí pri jazere v Koši takmer dvanásť hodín. „Lepšie ako chodiť do krčmy, nie?“ pýta sa. Pochváli sa, že minulý rok tu chytil 53-cemtimetrového kapra. V sieti ponorenej do vody má však tento raz oveľa menšie ryby. Najčastejšie sa tu podľa neho dajú uloviť karasy, plotice a červenice.

Milan má 43 rokov, je z neďalekej Handlovej a buduje cesty. Na ryby chodí s kamarátom Rudom, ktorý je tiež z Handlovej a ryby chytá na čistinke hneď vedľa neho.

Rybár Milan. Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

Foto – Vanda Mesiariková pre Denník N

O pár metrov ďalej je pri vode rozložený veľký stan rybára Martina z Prievidze. Pri vode sedí so ženou a s dievčaťom. Vedľa stanu majú veľký nafukovací bazén a v ňom vodu nanosenú z jazera. Kúpať sa v nej neboja, vraj aj na kúpaliskách sú vo vode rôzne chemikálie.

Martin pracuje ako majster, robí kúpeľne. Prácu si plánuje tak, aby mohol čo najviac času tráviť na rybačke. „Strávim tu aj 200 nocí ročne,“ smeje sa. Niekedy za prácou vyráža priamo zo stanu. Najväčšou rybou, akú tu chytil, bol 18-kilový kapor.

Kým Milan si ryby nosí domov a ukladá ich do mrazničky, Martin ich len zmeria a pustí späť do vody.

Všetci rybári na košských jazerách ryby lovia len na vlastnú päsť. Nejde totiž o rybársky revír. Tibor Bezuška z prievidzskej pobočky rybárskeho zväzu nevie o žiadnom rozbore vody, ktorý by mohol existovať. „To je drahá vec,“ hovorí Bezuška. Nie je teda jasné, či sú ryby z tohto jazera jedlé.

Napriek tomu bolo večer pred zotmením po obvode jazera asi desať rybárov a rybárok. Niektorí s profesionálnym vybavením, iní sa zastavili len na chvíľu skúsiť šťastie.

Koš. Foto – Vanda Mesiariková

Laskár. Foto – Vanda Mesiariková

Koš. Foto – Vanda Mesiariková

Koš. Foto – Vanda Mesiariková

Miesto, kde stál kedysi kostol v Koši. Foto – Vanda Mesiariková

Koš. Foto – Vanda Mesiariková

Koš. Foto – Vanda Mesiariková

Koš. Foto – Vanda Mesiariková

Koš. Foto – Vanda Mesiariková

Koš. Foto – Vanda Mesiariková

Návrat

Po uliciach poddolovaného územia v Koši a Laskáre prechádzame s fotografkou Vandou Mesiarikovou. Vyľudnené územie fotí už dva roky. „Táto chatka tu ešte pred rokom nebola. A tento dvor zasa vôbec nebol oplotený,“ ukazuje na okolité pozemky.

Ľudia sa do oblasti postupne vracajú. V roku 2018 bol ohlásený postupný koniec ťažby a väčšina podložia pod dedinami sa pomaly stabilizuje. V niektorých dvoroch vidíme exotické vtáky, včelie úle, poctivo vypiplané záhradky a bazény.

Niektorí len osviežili svoje záhrady, ktoré odmietli predať baniam, ďalší si pozemky prenajímajú od baní. Nie je však jasné, koľko ľudí spomedzi navrátilcov sú tu len podnájomníci v kedysi vysťahovaných záhradách.

„Takéto štatistiky nespracúvame. Doteraz sme však vyhoveli všetkým záujemcom o užívanie pozemkov na záhradkárske účely,“ odpísala hovorkyňa Hornonitrianských baní Prievidza Jana Janáčová. Pozemky podľa nej využívajú najmä súčasní alebo bývalí zamestnanci baní a ich rodiny.

Stavby tu pribúdajú len veľmi opatrne, väčšinou ide len o záhradné chatky alebo moderné domčeky bez stavebného základu. V poddolovanom území v Koši sa totiž už desiatky rokov nesmie stavať.

Prvá stavebná uzávera nad ložiskami hnedého uhlia bola v dedine ohlásená už v 50. rokoch. „Moji rodičia stavali dom v roku 1953 a už vtedy sme to stavali načierno,“ hovorí žena bývalého starostu Elena Závadinková.

Pre stavbu domu dodatočne získali povolenia, ale už vtedy vedeli, že z oblasti raz zrejme budú musieť odísť. „Ale nepočítali s tým, že sa to naozaj stane. Do 70. rokov sa o tom stále len rozprávalo a nič sa nedialo. A potom to zrazu prišlo. Škoda tej dediny. Žila, bola krásna.“

Ťažba hnedého uhlia Koš rozdelila na dve časti a pohltila stovky domov, školu, škôlku aj jasle, futbalový štadión s tribúnou, zelovoc, mäsiarstvo, textil a ďalšie obchody, družstvo, klub mládeže aj obecný úrad. Divadelníci aj členovia folklórnych súborov sa snažili svoju činnosť oživiť aj v Kanianke, kam ich vysťahovali, stretávali sa v panelákových pivniciach, tu hrali a spievali, organizovali si kluby a dielne. Energiu, ktorú predtým vkladali do záhrad, investovali do panelákových predzáhradiek.

Dedina Koš sa zasa snažila čo najskôr dobudovať zrútené budovy a udržať v nej aspoň aký-taký kultúrny a športový život. Dostavali knižnicu, poštu, telocvičňu aj nový obecný úrad. V Kanianke zasa pokračovala výstavba školy, detských ihrísk, kultúrneho domu či futbalového ihriska s tribúnou. Do Koša aj do Kanianky sa pre vysťahovanie obyvateľov na konci 80. rokov valili peniaze, priznávajú obaja starostovia.

Ani peniaze a nové byty však niektorým obyvateľom nezahojili staré krivdy a dodnes spomínajú na živú košskú kultúru, ktorú už sa v jej plnej sláve nikdy nepodarilo obnoviť.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Denník N v Prievidzi

Slovensko

Teraz najčítanejšie