Denník N

Volám sa Eva Nová a som alkoholička. Aký je slovenský film, ktorý ocenili v Toronte

Emília Vášáryová ako Eva Nová vo filme Marka Škopa. Foto – Artileria
Emília Vášáryová ako Eva Nová vo filme Marka Škopa. Foto – Artileria

Torontský festival sa ráta medzi štyri najprestížnejšie na svete. Marko Škop mal svoj film čerstvo zostrihaný, keď mu z Kanady zavolali, že Evu Novú uvedú. Na mieste úspech ešte znásobilo ocenenie medzinárodných kritikov FIPRESCI.

Na čo boli najviac zvedaví diváci v Toronte?

Na Emíliu Vášáryovú. Chceli vedieť o herečke, ktorej výkon všetkých uchvátil. Zaujal ich aj motív dedičnej viny v línii matka – syn v príbehu, pýtali sa aj na našu kinematografiu, ako je financovaná. Padalo aj dosť otázok na slovenskú realitu: či je to u nás také ako vo filme.

Čo ste na to povedali?

Jednoduchú pravdu, že z filmu sa toho o Slovensku príliš veľa vyvodzovať nedá, lebo film nikdy nie je priamym odrazom skutočnosti. Vždy si novú realitu – či autorský pohľad na ňu – vytvára. V prvom rade nám išlo o tému a jej vyjadrenie.

V divákoch zo zahraničia môže príbeh zanechať dojem, že herečka hrá v hrdinke vlastne samu seba. Museli ste vysvetľovať, že Emília Vášáryová nemá problém s alkoholom ani so synom, čo by sa jej odcudzil, že na Slovensku nie je skrachovanou existenciou?

V Toronte sa zatiaľ na to žiaden divák nespýtal. Som presvedčený, že diváci doma aj v zahraničí budú chápať, že to, čo vidia na plátne, je hraný film, nie dokument.

Marko_SkopMarko Škop (1974)
Pochádza z Prešova. Vyštudoval réžiu dokumentárnych filmov a žurnalistiku. Jeho dokumenty Iné svety (2006) a Osadné (2009) na festivale Karlovy Vary ocenili diváci aj porota. Filmy kolegov produkuje v spoločnosti Artileria.

Prečo vlastne mladý filmár napíše film o starnúcej herečke?

Vždy ma zaujímali ľudia, ktorí sa dotkli pomyselného vrcholu a potom sa prepadli na úplné dno. A snažia sa z neho dostať – to je príbeh, ktorý je už archetyp. Pretože som tentoraz chcel rozprávať aj o rodine a nefunkčných vzťahoch v nej, hrdinkou je žena – matka, najmä jej vzťah k synovi.

Herectvo si spájame s výšinami úspechu, je to zvláštne povolanie aj v tom, ako sa dotýka otázky interpretácie reality. V tom zmysle, že voľačo sa prihodí a každý, kto pri tom bol, to mohol vnímať odlišne. Herec je však taký človek, ktorý, aj keď v tom sám bol angažovaný, dokáže o situácii podať správu z rôznych uhlov pohľadu.

Je interpretátorom a možno aj v živote hrá svoje malé divadielko pre iných. Tak ako ho v našom filme a príbehu hrá herečka Eva Nová.

Od začiatku ste mysleli na Emíliu Vášáryovú?

Bola mojou favoritkou. Kandidátok bolo viac a keďže nemám skúsenosti s divadlom či hraným filmom, robili sme kastingy. Tušenie sa potvrdilo: najlepšie z nich totiž vyšla práve pani Vášáryová.

Scenár sa jej pozdával, možno zavážilo aj to, že sme sa poznali dávnejšie z dokumentu Juraja Lehotského Slepé lásky. Nahovorila k nemu komentár pre nevidiacich.

Na Slovensku nie ste prvý, kto prešiel od dokumentov k hraným filmom – nedávno to urobili traja ďalší filmári. Čo sa deje?

Každý z nás mal asi iné dôvody. Podľa mňa je prirodzené, ak filmár obmieňa metódy práce a filmové rody. Keď sa zjaví téma vhodná na hraný film, prečo po ňom nesiahnuť? A naopak: ak mi teraz príde do cesty téma ako stvorená na dokument, tak nebudem špekulovať a urobím dokument.

V Toronte sa premietal aj slovenský film Koza. Sme už v štádiu, že si náš film buduje na festivaloch meno?

O Koze na festivaloch počuť dlhšie, že je to skvelý film. Každý úspech pomôže celej kinematografii, dochádza k synergii. Jeden dobrý slovenský film vyvolá chuť pozrieť si aj ďalšie z tohto regiónu.

Kam vás môže posunúť Medzinárodná cena kritikov?

Za úspech považujem už vybratie do programu v Toronte, no a cena môže filmu priniesť ešte viac pozornosti. Tento víkend odchádzam uviesť Evu Novú v hlavnej súťaži festivalu v Zürichu, do hlavnej súťaže nás vybralo aj ďalšie jesenné podujatie, ktoré zatiaľ nemôžeme menovať, kým sami nevyhlásia program. Verím, že aj doma tento úspech vzbudí zvedavosť. Premiéra je 19. novembra, tak dúfam, že si ľudia nájdu k nášmu filmu cestu.

Jeden z filmov do ankety o kultúrnu udalosť roka

„Nie som žiadne hovno,“ opakuje Eva Nová, aby o tom presvedčila najmä samu seba.

62 rokov nie je vek pre osamelú ženu, ktorá hľadá uplatnenie po návrate z liečebne závislostí. Dvojnásobne to platí o herečke, ktorá slávu a kariéru utopila v alkohole. Poníženie, s akým musí bojovať, je verejné, jej tvár pozná celý národ z divadla či televízie. Pre hereckých veteránov nie je miesto ani v dabingu.

Rozvedená, od rodiny odcudzená Eva Nová si privyká na status outsidera. V supermarkete dokladá tovar do regálu a snaží sa udržať si akú-takú dôstojnosť.

Eva_Nova_plagat_A1_FINAL_SK_14.8.2015

Film o druhej šanci pre hrdinu, na ktorú je neskoro – je to vlastne ako Wrestler na domáci spôsob. Len namiesto ringu máte dôchodcovské besiedky, kulisou je bezútešná Bratislava a Oscara si zaslúži Emília Vášáryová, nie Mickey Rourke. Ak sa bude hovoriť o jej hereckom koncerte, tak s jediným upresnením.

V Eve Novej nevidíme Vášáryovú. Je znamením veľkej herečky, že naplno slúži svojej postave a pozornosť nestrháva na seba. Ako trochu zúboženú dámu v rokoch sme ju už videli v Horem pádem Jana Hřebejka, ale toto prekonáva všetko.

Týždeň po svetovej premiére v Toronte a necelé dva mesiace pred premiérou doma je už jasné, že Marko Škop (doteraz známy dokumentárnymi filmami Iné svety, Osadné) nakrútil hraný film, ktorý bude figurovať v anketách o kultúrnu udalosť roka.

Znie to možno čudne, ak sme toto isté len pred týždňom tvrdili o filme Koza, ale je to tak. Stane sa, že desaťročná voda príde viackrát v sezóne.

Oba filmy pritom spája viac než to. Autentické kulisy, kruté a nemilosrdné vzťahy, potlačený súcit s outsidermi, s nehercami skombinovaní herci, takmer žiadna hudba, neočakávané strihy medzi scénami.

Tie najlepšie neo-neorealistické filmy robia Rumuni a Marko Škop nie náhodou konzultoval scenár, ktorý si sám písal, s autorom príbehov pre režiséra Radu Munteana (Utorok po Vianociach).

Výsledkom je scenár, ktorý by sa mal povinne rozoberať na VŠMÚ: navonok minimalistické, významom nabité, logické a dokonale prehľadné rozprávanie, ktoré vtiahne diváka a významy nenápadne tlmočí cez detaily. Viac než slová vypovedá o postavách jedno tiché zátišie a ambientné ruchy v pozadí. Okrem toho ČO je konečne dôležité aj to, AKO filmy rozprávajú príbehy. A robia to na svetovej úrovni.

Slovenské filmy konečne našli svoju tvár, a keďže úspech chutí, práve takto asi budú najbližších pár rokov vyzerať. Len je škoda, že termíny nepustia a Slovensko na Oscary tento týždeň prihlásilo Kozu.

Obidva sú skvelé filmy, no Emília Vášáryová by určite v Hollywoode mala väčšie šance ako zbitý, málovravný a tak trochu spomalený boxer – neherec.

Teraz najčítanejšie