Volám sa Eva Nová a som alkoholička. Aký je slovenský film, ktorý ocenili v Toronte

Na čo boli najviac zvedaví diváci v Toronte?

Na Emíliu Vášáryovú. Chceli vedieť o herečke, ktorej výkon všetkých uchvátil. Zaujal ich aj motív dedičnej viny v línii matka – syn v príbehu, pýtali sa aj na našu kinematografiu, ako je financovaná. Padalo aj dosť otázok na slovenskú realitu: či je to u nás také ako vo filme.

Čo ste na to povedali?

Jednoduchú pravdu, že z filmu sa toho o Slovensku príliš veľa vyvodzovať nedá, lebo film nikdy nie je priamym odrazom skutočnosti. Vždy si novú realitu – či autorský pohľad na ňu – vytvára. V prvom rade nám išlo o tému a jej vyjadrenie.

V divákoch zo zahraničia môže príbeh zanechať dojem, že herečka hrá v hrdinke vlastne samu seba. Museli ste vysvetľovať, že Emília Vášáryová nemá problém s alkoholom ani so synom, čo by sa jej odcudzil, že na Slovensku nie je skrachovanou existenciou?

V Toronte sa zatiaľ na to žiaden divák nespýtal. Som presvedčený, že diváci doma aj v zahraničí budú chápať, že to, čo vidia na plátne, je hraný film, nie dokument.

Prečo vlastne mladý filmár napíše film o starnúcej herečke?

Vždy ma zaujímali ľudia, ktorí sa dotkli pomyselného vrcholu a potom sa prepadli na úplné dno. A snažia sa z neho dostať – to je príbeh, ktorý je už archetyp. Pretože som tentoraz chcel rozprávať aj o rodine a nefunkčných vzťahoch v nej, hrdinkou je žena – matka, najmä jej vzťah k synovi.

Herectvo si spájame s výšinami úspechu, je to zvláštne povolanie aj v tom, ako sa dotýka otázky interpretácie reality. V tom zmysle, že voľačo sa prihodí a každý, kto pri tom bol, to mohol vnímať odlišne. Herec je však taký človek, ktorý, aj keď v tom sám bol angažovaný, dokáže o situácii podať správu z rôznych uhlov pohľadu.

Je interpretátorom a možno aj v živote hrá svoje malé divadielko pre iných. Tak ako ho v našom filme a príbehu hrá herečka Eva Nová.

Od začiatku ste mysleli na Emíliu Vášáryovú?

Bola mojou favoritkou. Kandidátok bolo viac a keďže nemám skúsenosti s divadlom či hraným filmom, robili sme kastingy. Tušenie sa potvrdilo: najlepšie z nich totiž vyšla práve pani Vášáryová.

Scenár sa jej pozdával, možno zavážilo aj to, že sme sa poznali dávnejšie z dokumentu Juraja Lehotského Slepé lásky. Nahovorila k nemu komentár pre nevidiacich.

Na Slovensku nie ste prvý, kto prešiel od dokumentov k hraným filmom – nedávno to urobili traja ďalší filmári. Čo sa deje?

Každý z nás mal asi iné dôvody. Podľa mňa je prirodzené, ak filmár obmieňa metódy práce a filmové rody. Keď sa zjaví téma vhodná na hraný film, prečo po ňom nesiahnuť? A naopak: ak mi teraz príde do cesty téma ako stvorená na dokument, tak nebudem špekulovať a urobím dokument.

V Toronte sa premietal aj slovenský film Koza. Sme už v štádiu, že si náš film buduje na festivaloch meno?

O Koze na festivaloch počuť dlhšie, že je to skvelý film. Každý úspech pomôže celej kinematografii, dochádza k synergii. Jeden dobrý slovenský film vyvolá chuť pozrieť si aj ďalšie z tohto regiónu.

Kam vás môže posunúť Medzinárodná cena kritikov?

Za úspech považujem už vybratie do programu v Toronte, no a cena môže filmu priniesť ešte viac pozornosti. Tento víkend odchádzam uviesť Evu Novú v hlavnej súťaži festivalu v Zürichu, do hlavnej súťaže nás vybralo aj ďalšie jesenné podujatie, ktoré zatiaľ nemôžeme menovať, kým sami nevyhlásia program. Verím, že aj doma tento úspech vzbudí zvedavosť. Premiéra je 19. novembra, tak dúfam, že si ľudia nájdu k nášmu filmu cestu.