O kvapke vody v oceáne a zrnku piesku vo vesmíre

Kto by nepoznal tieto floskuly? Počas pandémie som si osvojil ešte jednu: „V krízových situáciách padajú masky.“

Nedávno som si zašiel na jednej stanici metra na toaletu. Cez rúško som si trochu pohovoril s paňou za okienkom:

„Jak se máte?“

„Stojí to za hovno.“

„Proč? Nechutná vám jíst?“

„Chutná, ale nemám prachy.“

„A co zdraví?“

„Kdybych byla zdráva, nejsem tady.“

„Ale z něčeho radost máte, ne?“

„I syn se na mě vykašlal.“

„Nemáte radost z ničeho?“

„Ale jo, mám hodného přítele, ale ten je ještě nemocnější než já.“

Kvapka vody či zrnko piesku? Ako som dumal nad touto otázkou, prebudila sa manželka. Nemala dobrú náladu, a tak som vyrazil do ulíc. Kúsok od baraku, na Ulici maršala Koneva, máme jeden z mnohých inonárodných fastfúdov. Tento je turecký. Trochu česky a trochu anglicky sme sa dohodli a sympaťák za pultom mi za 125 korún naložil plnú škatuľu. Podali sme si ruky a popriali pekný deň. Jeho kolega a kolegyňa za mnou zavolali „Čau“. Vzal som si škatuľu s kebabom dva kroky vedľa, kde je vinotéka. Objednal som si Ryzlink rýnsky a začal jesť. Pristavil sa štamgast, nevidomý, tiež Slovák: „Pán Gál, dáme si malého na Milana Lasicu?“ Janko je učiteľ z neďalekého konzervatória pre nevidomých. Vypil som, nedojedený kebab vložil do igelitky a vyrazil do kníhkupectva v Karlíne. Predávajú tam dievčatá z legendárneho kníhkupectva Fišer, kde som nakupoval dlhé roky, kým majiteľ neumrel a jeho dedičia podnik nepredali. Tie predavačky sa volajú Iveta a Marie. Knihy nielen predávajú, ale aj čítajú. Mal som tam odložené „Takové normální rodinné historky“ s podtitulom „Obrazy migrace a migrující obrazy v rodinné paměti.“

Odpoludnie pomaly prechádza do podvečera. Normálka deň. Kvapka vody v oceáne.