Hvoreckého knižnica: Kutáčom do oka od Hermansa
Holandský postrach konečne v slovenčine: „Väčšina ľudí nikdy nepíše presne to, čo si myslia.“
Zvláštnejšiu knihu tento rok zaručene čítať nebudem. Willem F. Hermans (1921 – 1995) konečne vyšiel v slovenčine, čo je kultúrna udalosť. Prekladateľovi Adamovi Bžochovi aj Slovartu patrí pochvala za počin a odvahu. Počas pandémie mnohé vydavateľstvá škrtajú z edičných plánov náročnejšie tituly, Hermansov román Slzy akácií tam našťastie zostal.
Pritom vydávať tohto autora nie je vôbec ľahké, aj pre nekonečné ťahanice s dedičmi posadnutými dohliadaním na spravovanie pozostalosti (24 000 strán!) a kontrolou prekladov aj do malých jazykov.
Hermans patrí ku kontroverzným a obskúrnym velikánom dvadsiateho storočia. Cestu k nemu by si mohli nájsť priaznivci Célina, Yourcenarovej, Malaparteho, Bernharda či Juliena Gracqua. Ale aj záujemcovia o temné historické obdobie v Beneluxe v závere druhej svetovej vojny a v chaotických mesiacoch po jej skončení.
Spisovateľovo dospievanie a neskôr aj tvorbu osudovo ovplyvnila nacistická okupácia Holandska a predovšetkým Amsterdamu, kde vyrástol. V rodnom meste žil až do roku 1973, keď z vlasti znechutený odišiel, presťahoval sa do Paríža a neskôr do Bruselu. Jeho sestra na jar 1940 spáchala samovraždu. Neskorší autor študoval fyzikálnu geografiu a nová vládna moc ho pravdepodobne donútila k istým kompromisom – aj od mladej generácie sa vyžadovala lojalita či priam kolaborantstvo.
Hermans za života získal niekoľko ocenení, ale skutočnej slávy sa nedočkal. Za vrchol jeho tvorby sa považujú romány Damoklova temná komora a Už nikdy spánok. Prvý z nich vyšiel v češtine s oslavným doslovom Milana Kunderu, ktorého sklamalo, že sa jeho obľúbený autor v novom vydaní vo francúzštine nedočkal jedinej recenzie.
Rozprávač, ktorému nemožno veriť
Už nikdy spánok je silný a bizarný príbeh. Holandský profesor vyšle Alfreda na vedeckú výpravu. Má dokázať starú hypotézu, že
