Denník N

Pandémia, očkovanie a diskriminácia

Na Slovensku očkujú vo veľkokapacitných centrách už aj bez toho, aby sa ľudia museli elektronicky registrovať. Foto N - Tomáš Benedikovič
Na Slovensku očkujú vo veľkokapacitných centrách už aj bez toho, aby sa ľudia museli elektronicky registrovať. Foto N – Tomáš Benedikovič

Štát ľudí nedelí na zaočkovaných a nezaočkovaných. To ľudia sami na základe svojho dobrovoľného rozhodnutia vytvárajú tieto dve skupiny.

Autorka je bývalá ombudsmanka

Právo je súbor spoločnosťou prijatých pravidiel, ktorými sa spoločnosť riadi. Ak chceme, aby členovia spoločnosti prijaté pravidlá dodržiavali a spoločnosť sa nimi dokázala dobre riadiť, potom musia byť prijímané pravidlá zrozumiteľné a ľahko pochopiteľné. Pri ich prijímaní má platiť nielen zásada ich všeobecnej záväznosti, ale aj zásada ich jasnosti a zrozumiteľnosti. Ak sú pravidlá nezrozumiteľné a zároveň sa pri ich aplikácii uplatňuje zásada, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje, je to ako moderná jama na mamuty, v ktorej sa ocitne väčšina spoločnosti. Vzniká nekorektné prostredie, vytvára sa znalá elita a tí ostatní. Obidve skupiny v sebe, samozrejme, zahŕňajú rôzne ľudské charaktery.

Toto je diskriminácia

Nečudujem sa, že v súčasnosti, keď svetu v skutočnosti vládne pandémia, sa mnohí ľudia ocitli v situácii, v ktorej sa strácajú. Nemajú prehľad, lebo sa menia zaužívané a dobre známe veci. V strachu o život a svoju existenciu sa nechajú obrazne vodiť za nos.

Diskriminácia je v našom práve zakázaná. Štát nesmie diskriminovať nikoho. Som prekvapená, že denne od všelikoho počúvam o zákaze diskriminácie, akoby to bola novinka, a že v súvislosti s pandémiou a dobrovoľným očkovaním sa darí vo verejnom priestore vytvárať presvedčenie o možnej diskriminácii ľudí, ktorí sa nedali zaočkovať. Prekvapuje ma to a považujem to za čistú manipuláciu verejnej mienky. Nie je správne v očiach verejnosti takto deformovať význam práva nebyť diskriminovaný. Najmä ak to robia aj tí, ktorí boli a doteraz sú hluchí a slepí ku skutočnej diskriminácii, ktorej sa náš štát dopúšťa systémovo celé desaťročia. Napríklad v školstve voči deťom z chudobných rodín, voči deťom, pre ktoré nie sú vytvorené miesta v materských školách, voči mladým rodinám, ktoré živoria pre nedostatok miest v nesúkromných materských školách, v dôsledku čoho jeden z rodičov, spravidla matka, nemôže z dôvodu starostlivosti o dieťa pracovať, voči ľuďom so zdravotným postihnutím – stačí sa pozrieť na možnosti uplatnenia ich základného práva voľného pohybu v nebezbariérových štátnych budovách, na chodníkoch, pri cestovaní prostriedkami hromadnej dopravy. Môžeme sa pozrieť aj na našu filozofiu sociálnych dávok, aj na uplatňovanie základného práva na rodinný život, na ochranu súkromia a na možnosť voľby, s kým prežiť svoj život. Náš demokratický a právny štát, ktorý sa podľa ústavy neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo, upiera tieto základné práva ľuďom patriacim do niektorej zo skupín LGBT. To je diskriminácia.

Slimáky a pštrosy

Považujem za dôležité, aby sme si priblížili, čo v práve znamená diskriminácia a za akých podmienok nastáva. Diskriminácie sa môže dopustiť voči človeku štát prostredníctvom svojich orgánov vtedy, ak sa k ľuďom, ktorí sú v rovnakej situácii, správa nerovnako. Diskriminácie sa voči človeku štát môže dopustiť aj v prípade, ak sa ľudia nachádzajú v nerovnakej a značne odlišnej situácii a postavení a dôsledky ich postavenia na nich vplývajú veľmi rozdielne, no štát to nezohľadní a so všetkými zaobchádza rovnako.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Očkovanie proti koronavírusu

Komentáre

Teraz najčítanejšie