Hádok sa bojíme, vyhýbame sa im, a to je chyba. Britský spisovateľ vraví, ako spolu lepšie nesúhlasiť

Aj keď sa dnešná spoločnosť háda viac než kedykoľvek predtým, skutočne zmysluplným sporom sa vyhýbame. Bez nich ale kolektívne hlúpneme, kreatívne stagnujeme a nechávame pasívnu agresivitu požierať naše vzťahy, hovorí autor knihy o tom, ako spolu lepšie nesúhlasiť, Ian Leslie.

V čom spočíva dobrá hádka? Prečo sú páry, ktoré sa častejšie hádajú, šťastnejšie? A prečo je pre nás také ťažké ustáť, ak niekto povie: „Myslím, že sa mýliš“?

V úvode svojej novej knihy píšete, že vás roky fascinovala otázka, prečo toľko našich sporov dopadá tak zle. Našli ste na ňu pri písaní knihy o hádkach odpoveď?

V istom zmysle áno – lepšie dnes rozumiem tomu, ako sa spor stáva nepriateľským, jedovatým, rozhnevaným a ničivým, a taktiež tomu, prečo k tomu dochádza tak často. Ale takisto som si uvedomil, že tieto viditeľné toxické spory nie sú najväčší problém, ktorému čelíme.

Keď som začal knihu písať, myslel som si, že bude o tom, ako takéto hádky obmedziť. Dnes si ale myslím, že ešte väčší problém je, že nemáme dostatok dobrých sporov – hádky považujeme za stresujúce a ničivé, a tak sa im snažíme vyhnúť.

Prečo by mal byť nedostatok hádok problém? O čo bez nich prichádzame?

Spory sú pre človeka pravdepodobne ten najlepší spôsob, akým sa môže dostať ku skutočnému premýšľaniu. Ľudia sa nevyvinuli, aby správne uvažovali ako jednotlivci, najlepšie sme vždy premýšľali v skupine. Skutočné uvažovanie prebieha pri názorovej výmene, v momente, keď vám ten druhý hovorí: „Nie, nemáš pravdu, skúsil si sa na problém pozrieť z tejto stránky?“

Práve vtedy musíme buď prísť s ďalšími dôvodmi, prečo pravdu máme, alebo našu pozíciu zmeniť. A z toho vyplýva prvá vec, o ktorú bez sporov prichádzame – ak sa im vyhýbame, kolektívne hlúpneme.

Druhá vec je, že sa bez nich stávame aj menej kreatívnymi. Inovácie a kreativita prichádzajú v momente, keď sa nápady pretnú, a práve spor je jeden z najlepších spôsobov, ako túto energiu vytvárať.

A potom je tu tretí aspekt – ak sa aj rozhodnete sporom vyhýbať, nikam neodídu. Miesto toho sa zamaskujú za pasívnu agresivitu a začnú vaše vzťahy požierať. Absencia sporov tak môže v dlhodobom meradle partnerské, pracovné aj spoločenské vzťahy ničiť. Ak sa problémom vyhýbame, vzájomne sa od seba vzďaľujeme.

Zároveň ale v knihe píšete, že v modernej spoločnosti sa niektoré spory zosilnili. Prvým dôvodom je podľa vás rozvoj technológie a internetu, druhým zasa skutočnosť, že spoločnosť je dnes rovnoprávnejšia než v minulosti, čo prinieslo nutnosť hľadať odpovede na otázky, ktoré predtým zodpovedala hierarchia systému. Znamená to, že aj keď sa zmysluplným sporom vyhýbame, zároveň sa hádame viac než kedykoľvek predtým?

Spoločnosť stále viac okupuje kultúra internetu. A jedna z jej definujúcich čŕt je prepojenie ľudí, ktorí medzi sebou nemajú vôbec žiaden vzťah – a ešte k tomu na fóre, ktoré ich motivuje k tomu, aby prejavovali svoje názory. Ak máte v spoločnosti veľa sporov a málo vzťahov, je veľmi náročné hádky kontrolovať. A tak sa stanú toxickými a nepriateľskými.

Asi sa zhodneme, že pri takýchto nepriateľských sporoch je hlavným cieľom hádku vyhrať. Čo je ale hlavným účelom produktívnej hádky?

Konkrétne ciele môžu byť rôzne – nájsť pravdu, priniesť lepšie nápady, pochopiť postoj toho druhého. Ale nech už ide o čokoľvek, vždy sú to ciele, ktoré slúžia kolektívu. V produktívnom spore nezáleží na tom, či mám pravdu ja – záleží na tom, či ju máme my.

Aj pri tejto debate môžete svoje presvedčenie obhajovať vášnivo, je to úplne v poriadku. Ale musíte myslieť na to, že hlavnou pointou je, aby všetci účastníci získali hlbšie pochopenie situácie a dopracovali sa k najlepšej možnej odpovedi. A ak je vaším cieľom výhra, k žiadnemu kolektívnemu progresu nedôjde.

Produktívne nesúhlasiť ale nie je jednoduché – aj evoluční biológovia napríklad hovoria, že sotva s nami niekto nesúhlasí, prirodzene to vnímame ako osobný útok. Čo presne sa v našom mozgu v tom momente deje?

Vo chvíli, keď s vami niekto nesúhlasí, aktivujú sa tie isté časti mozgu, ktoré odpovedajú na podnet fyzickej hrozby. Historicky totiž bola väčšina sporov prepojená s fyzickým nebezpečím. Ak ste žili v primitívnom spoločenstve a niekto s vami priamo nesúhlasil, existovala dosť vysoká šanca, že sa to celé skončí násilím.

Schopnosť nesúhlasiť sme si teda museli osvojiť až relatívne nedávno. Spoločnosť, kde žijeme medzi ľuďmi, ktorí majú veľmi rozmanité presvedčenia a názory, sa vyvinula len pred niekoľkými stovkami rokov. A dnes sme odlišnými názormi úplne obklopení – na vašom twitteri sa veľmi ľahko môže objaviť niekto, kto sa nachádza na opačnom konci planéty a myslí si pravý opak toho, čo vy.

Naše telá tento vývoj nestíhajú – stále si spory spájajú s hrozbou pre skupinu alebo vlastnú identitu. Takže len čo  niekto povie „Myslím si, že sa mýliš“, máme tendenciu plamenne sa brániť. Nie sme na to biologicky a evolučne pripravení a trochu potom šalieme.

Pri príprave knihy ste sa rozprávali s mnohými ľuďmi, ktorí sa so spormi stretávajú denne: s diplomatmi, terapeutmi, policajnými vyšetrovateľmi… Aký najlepší tip na vedenie produktívnej hádky ste si od nich odniesli?

Takýchto tipov bolo hneď niekoľko. Za jeden z najdôležitejších ale považujem tento: je dobré, ak sa pred začiatkom samotnej hádky zhodnete aspoň v niečom. Môže to byť akýkoľvek bod, ktorý vás spája, a ktorý nemá nič spoločné s daným sporom. Mnoho hádok sa končí zle práve preto, že sa v nich ocitneme ešte predtým, ako sme si vyjasnili svoj vzájomný vzťah.

Čo presne znamená, „vyjasniť si svoj vzťah“? Čo konkrétne si mám pod tým predstaviť? 

Dám vám príklad. Keď policajní vyjednávači prídu na miesto činu, nevezmú do rúk telefón a nevybafnú na človeka, ktorý drží rukojemníkov: „Tak ako celú túto situáciu vyriešime? Ako od teba dostaneme rukojemníkov naspäť?“

Najprv do telefónu povedia niečo ako: „Oceňujem spôsob, ako túto situáciu zvládaš, som rád, že so mnou hovoríš, ďakujem ti.“ Človeku na druhej strane linky sa snažia povedať, že sa spolu budú rozprávať ako rovnocenní, nebudú sa ho snažiť do ničoho dotlačiť, nechcú ho ponížiť a že ho rešpektujú. Až potom sa môžu dostať k hlavnému problému.

A podobné správanie som videl u všetkých profesionálov, s ktorými som sa rozprával. Prácou rozvodových mediátorov je priviesť ľudí, ktorí sa často skutočne nenávidia, k tomu, aby spolu vôbec hovorili o podmienkach rozvodu. Preto sa snažia, aby sa páry hneď na začiatku rozhovoru aspoň na niečom zhodli – napríklad na tom, že obaja prišli kvôli deťom.

A ak nefunguje ani to, minimálne sa dokážu zhodnúť, že sa v danej chvíli nachádzajú v jednej miestnosti. Na začiatku sa musia zhodnúť na čomkoľvek, čo dokáže, že sa ešte stále delia o jednu spoločnú realitu.

V knihe hovoríte aj o mnohých ďalších tipoch, ako sa produktívne hádať: o úprimnej zvedavosti, pochopení slabín našich očakávaní a uznaní vlastných chýb. Trochu to znie, že dobrá hádka vlastne spočíva v rešpekte a trpezlivosti. Ako ale nesúhlasiť s niekým, kto mne rešpekt nepreukazuje? Mám skúšať viesť slušnú diskusiu aj s ním?

Určitý rešpekt by mal byť v produktívnom spore prítomný vždy, pretože ak nemáte záujem vypočuť si toho druhého, nemá ani hádka zmysel. Nepovedal by som ale, že spory musia byť vyslovene slušné – dokonca v nich slušnosť podľa mňa ani nie je dôležitá. Myslím si, že je úplne v poriadku, ak nesúhlasíte rázne, nahnevane, emocionálne.

Nehovorím, že by sme sa mali navzájom osobne urážať. Ale spory by nemali byť ako akademické semináre. Pokojne svoj názor obhajujte vášnivo a to isté by mala robiť aj druhá strana. Len tak bude spor bohatší a plodnejší.

Takže nakoniec sú najproduktívnejšími hádkami práve zapálené diskusie?

Presne tak. Zo štúdií venujúcich sa romantickým partnerstvám a manželstvám vieme, že páry, ktoré sa častejšie emocionálne hádajú, majú tendenciu byť šťastnejšie, spokojnejšie a zostávajú spolu dlhšie. Toto zistenie bolo pre psychológov prekvapivé – mysleli si, že šťastné páry sa hádkam vyhýbajú. Ale ukázalo sa, že to býva presne naopak.

Dôvod, prečo sú tieto páry šťastnejšie, je, že sa neustále dozvedajú, čo ich partner alebo partnerka skutočne cíti. U dvojíc, ktoré sa nehádajú, sa dlho zdá, že je všetko v poriadku, až kým sa nestane niečo strašné – a to preto, že o sebe navzájom nezisťovali, čo si skutočne myslia.

Takýto model funguje, či už ide o páry, pracovné tímy, alebo celé komunity. Problém slušnosti sa skrýva v skutočnosti, že je nevyhnutne neúprimná. Spory by mali byť emocionálne, pretože len tak zistíte o tom druhom pravdu. V istom momente by ste mali byť schopní dať slušnosť bokom a obnažiť svoju dušu. Ako mi raz povedal jeden psychológ: konflikt je informácia. Preto je užitočný.

Je práve toto najväčšia chyba, ktorú pri hádkach robíme? Vnímame ich skôr ako intelektuálnu otázku a podceňujeme vzťahovú a emocionálnu zložku celého problému?

Presne tak. Spory by sme vôbec nemali vnímať ako čisto intelektuálne cvičenie. Vždy totiž zahrňujú ego a obavy o to, či nás ten druhý má rád alebo nás rešpektuje.

Experti na komunikáciu by vám vysvetlili, že každá konverzácia prebieha na dvoch úrovniach. Prvá úroveň je verbalizovaná, ale tá druhá nie – vzťahovú úroveň nepočujete v slovách, ale v spore prítomná býva, a často tú obsahovú dokonca prehlušuje.

A toto platí aj pre vyhrotené hádky. Máme v nich obsah, teda otázku, na ktorej sa nevieme zhodnúť – napríklad politický problém, alebo výčitku, že partner nerobí dostatočne veľa domácich prác. A potom v nich máme vzťahovú úroveň, pri ktorej riešime, čo si ten druhý o nás myslí a čo si o ňom myslíme my.

Experti na komunikáciu to vedia – a práve preto pred vyjednávaním o rukojemníkoch vybudujú s únoscom emocionálny základ, na ktorom spor bude stáť.

Hovoríte, že by sme sa sporom nemali vyhýbať. Existuje ale podľa vás niečo ako príliš veľa sporov?

Ak sú to spory, ktoré nie sú vôbec o ničom, tak áno. V takom prípade musíte spraviť krok späť a znovu si odpovedať na otázku: O čom sa to vlastne hádame? Často sa totiž stane, že vtedy si uvedomíte, že to ani jeden z vás nevie, prípadne sa každý z vás háda o celkom inej veci.

V akom momente by som si teda mala povedať „už toho bolo dosť“ a spor ukončiť, pretože nikam nevedie?

To sa definuje len veľmi ťažko, ale ja osobne si myslím, že tento moment nastáva, keď už neexistuje šanca, že sa od toho druhého niečo naučíte. Na hádky sa často dívame úplne naopak – nepovažujeme ich za priestor, v ktorom sa učíme niečo nové, ale za priestor, z ktorého máme odísť, keď už neexistuje šanca, že toho druhého presvedčíme.

Ak hovoríte s niekým, kto si myslí pravý opak toho, čo vy, rovno sa môžete vzdať myšlienky, že jeho názor zmeníte. A platí to aj naopak – ani vy si pravdepodobne nakoniec neosvojíte jeho pozíciu. Ale aj napriek tomu môžete mať veľmi zaujímavú diskusiu, ktorá vám ukáže, prečo daný človek takto rozmýšľa, a prečo takto rozmýšľajú aj ďalší ľudia.

V knihe ste spomenuli, že pri jej písaní ste sa toho veľa naučili o ľudstve, ale aj o sebe samom. Čo presne ste tým mali na mysli?

Nie som človek, ktorý by si konflikty užíval. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa o nich rozhodol napísať knihu – chcel som zistiť, prečo to tak je. Ale dnes sa sporov bojím oveľa menej, som im otvorenejší, už ma toľko nestresujú. Lepšie chápem, ako postupovať, aby sa vyvíjali dobre – alebo aspoň ako minimalizovať šancu, že dopadnú veľmi zle.

Napríklad som sa naučil vnímať spory s manželkou ako užitočnú vec, nie ako stresujúci manželský problém. Tiež som oveľa otvorenejší tomu, aby nás pri výmene názorov videli deti.

Samozrejme, nehovorím o obrovských hádkach. Ale myslím si, že je lepšie, aby videli, že môžete s niekým nesúhlasiť a stále ho milovať, než aby spory vnímali ako vec, za ktorú sa treba hanbiť a kvôli ktorej treba chodiť do vedľajšej izby alebo čakať, kým budú deti v posteli. Spory by mali byť súčasťou každodenného života.

Tiež ste napísali, že veríte, že zvládanie produktívnych sporov je veľmi dôležitá vlastnosť aj pre ľudstvo ako také: vo svete, kde bojujeme proti bezprecedentným existenciálnym výzvam, je podľa vás nevyhnutné vedieť medzi sebou produktívne nesúhlasiť. Ako bude vyzerať budúcnosť, ak sa nám to nepodarí naučiť?

To asi predpovedať nedokážem. Viem ale, že kým nezačneme lepšie komunikovať a koordinovať sa, globálne problémy určite nevyriešime.

Ľudia často hovoria: potrebujeme zabudnúť na rozdiely a ťahať za jeden povraz. Ale ja si nemyslím, že to je správne riešenie. Nepotrebujeme na rozdiely zabudnúť – potrebujeme z nich ťažiť.

Musíme sa naučiť navzájom si povedať: „Vy vidíte veci takto, my ich vidíme takto. Nesúhlasíme spolu, na problém sa pozeráme z dvoch veľmi rozdielnych pozícií, ale zároveň je v našom spoločnom záujme, aby sme to vyriešili – lebo len tak spolu budeme môcť nesúhlasiť aj naďalej.“

Je nevyhnutné otvorene hovoriť o našich rozdieloch a nepredstierať, že my všetci sme vždy na rovnakej strane. Pretože len tak sa k veciam budeme stavať úprimne. A myslím si, že to platí ako na osobnej či rodinnej úrovni, tak aj na tej globálnej.